UFF ...

Unavená viac ako bežne som došla podvečer domov.
Nikde nikto.
Pomaly vykladám nákup, vyzliekam sa, motám sa po byte ...
Zazvoní mobil.
Mladší syn, naliehavo kričiac do telefónu,sa pýta: „Mamina, si doma?! Rýchlo, ale rýchlo ber kľúce a utekaj k autu, kamarát ma fest porezanú ruku. Rýchlo !!“
Na moje „Čo?? Kto? Ako?“ sa mi ozýva iba :“RÝCHLO!“
Bleskovo sa poobliekam, schmatnem kľúče, doklady, už obutá bežím aspoň pre obväz.
Vonku v panike sledujem okolie auta.
Nevidím nikoho.
Nervózne pobieham, pozerám na blízke ihrisko, dumám, či syn nemal iba chuť na morbídne vtípky.
Vytiahnem mobil a volám mu. Len vykríkne: „Kde parkuješ ? Čakaj!“
Neviem čo si myslieť.
Obzerám sa vľavo, vpravo, ani neviem, či som viac vyľakaná či zaskočená.
Vtom sa spoza rohu vynorí skupinka mládežníkov.

Dvaja z nich, do pol pása holí, držia medzi sebou tretieho. Držia a ťahajú šmykom. Ten očividne nedokáže stáť na nohách.

Keď podídu bližšie, obstúpia ma mrákoty.
Jeden z tých ťahajúcich je môj syn. Krvavý po tele, nohách, ruky ma od krvi takmer lepkavé. V ranenom spoznávam susedovho syna.
Odpadáva.
Chalani ho už nevládzu držať.
Otváram auto a popri snahe naložiť zúfalú zostavu dnu sa pýtam, čo sa, pre Boha živého, stalo.
Registrujem vyzlečené tričká omotané nad chalaniskovým lakťom, sú premočené krvou. A taktiež, že odpadávajúci mladík je silne pod vplyvom alkoholu.
V takom stave voľakde tresol na sklo a preťal si tepnu. Neviem rozoznať, či ho kláti silná dávka alkoholu alebo výrazné odkrvenie.
Pcháme ho do auta, nejak precitá a začne sa nám šprajcovať. Hlúčik mládežníkov asistuje ako vie. Ja len opakujem, nech mu to riadne stlačené držia. V hlave si premietam cestu do nemocnice a chveje ma ako osiku.
Nahlas zauvažujem, či nebolo lepšie volať záchranku. Syna moja pripomienka rozohní. Vraj ju volal.
Ale že neprídu. Lebo mu nechceli uveriť, čo sa stalo.
V tom začujeme uľavujúci zvuk húkajúcej sanitky. Mávame jej, bezvládneho Miša ťaháme z auta a odovzdávame záchranárom.
Dobieha aj otec zraneného mladého muža, padne pár informatívnych otázok na okolnosti úrazu. Narastá hlúčik zvedavcov.
Naprázdno prehĺtam, beriem svojho zakrvaveného syna, jeho priateľku a ideme domov.
Rozoberáme situáciu. Umývame sa, junior je komplet nepoužiteľný. Všetko, vrátane boxeriek, tenisiek aj šiltovky má od krvi. Okúpe sa, veci namočíme do studenej slanej vody.
Chce ísť ešte von. Vystresovaná mu len šepnem, choď dávaj si pozor .

V jeho osmenásťročných očiach vidím celú zmes pocitov: šok, stres, paniku, úľavu, radosť. Hnev na pani z dispečingu.
Pokúšam sa mu vysvetliť, že aj oni majú svoje postupy, ktoré musia pri takýchto telefonátoch dodržiavať. A že inak sa javí situácia pre vystresovaného volajúceho a inak pre profesionála na druhej strane.
Hlavná vec, že prišli včas.
Syn ťažko vzdychne.
Že svoje najobľúbenejšie tričko mal akurát na sebe... Pohladím ho po vlhkých vlasoch. „Nič to, čo tam po tričku. Tuším si tomu Mišovi život zachránil. Ach dieťa moje ... som na teba hrdá ...“

Jeho priateľka, ktorá bola svedkom celej udalosti, len rozochvene pípne: „Aj ja.“

Odchádzajú.
Ostávam sama, s vaňou namočených zvrškov a čoraz viac krvavejšou vodou.
Vtom si uvedomujem, že neznášam pohľad na krv.
Tmí sa mi pred očami, srdce búcha ako besné a ja si v duchu opakujem: „Hádam neodpadnem teraz, keď som sa toľkej hrdosti na svojho (inak v minulosti dosti vybíjaného) syna dožila.

Manžel je preč, svokra mi nedvíha ... potrebovala som to s niekym prebrať. ... A svoj kolapsový stav odľahčiť.
Nuž som sa vám tu zo svojich traumatických zážitkov vypísala.

Uffffffff, navskutku ťažký podvečer.