Idem sa s Vami podeliť o dnešnú príhodu. Už som Vám spomínala, že máme doma malého ratlíčka. Keď sme si ho kúpili, švagrinej sa tak zapáčil, že si krátko na to kúpila aj ona sučku ratlíka. Tá je ale hróóóózne uštekaná. Keď niekto prechádza po dvore, tak šteká jak o život a nerobí žiadne rozdiely, či je to domáci, alebo nejaký cudzinec. A ten jej hlások ajajaj! Tá Vám breše takým ostrým hlasom, že by aj drevo mohla píliť s ním. 
Doteraz som proti tej malej nič nemala, ale dnes sa to zmenilo. Niesla som švagrinej koláče. Položila som jej ich na stôl, samozrejme za úporného štekania tej malej potvorky. Bola som už na odchode, keď v tom ma prekvapila náhla zvláštna pichľavá bolesť v nohe. Zostala som v šoku a nevedela som identifikovať, čo sa to vlastne stalo. Až slová švagrinej na adresu psíka: "Nono, to nesmieš!" mi to objasnili. Tá malá potvorka ma pokúsala do lýtka. 
Poviem Vám, na také malé, milé, aj keď jedovité stvorenie, tam mám riadnu podliatinu. V duchu som si pomyslela, že to by mi tak ešte chýbalo, aby som sa bála chodiť po našom dvore a bola vždy v strehu, odkiaľ tá malá na mňa nabudúce vyskočí a kde sa mi zahryzne. 
No, niečo na tom mojom strachu bude, lebo aj náš malý ratlík od nej akosi bočí. Asi sa mu už tiež ušlo tej cti a vyskúšal si na vlastnom tele ostrosť jej zúbkov.
Tento zážitok vo mne zanechal čudný pocit. Neviem ho pomenovať. Strach? Nedôveru? Ešte by mi chýbalo, aby som sa začala báť psov. A hneď večer sa to stalo. Vchádzali sme s mužom do bránky a oproti nám sa rozbehla naša labradorka a radostne štekala. Ja som sa tak naľakala, že som cúvla, zabuchla rýchlo bránku a zostala stáť pred ňou. Naša labradorka nikdy nikoho nepohrýzla, je to zlatá a mierumilovná povaha. No mne v tej chvíli prišlo na myseľ, že ma asi ide pohrýzť, že ma možno nepozná, lebo sme už dávnejšie zistili, že trochu horšie vidí. Muž na mňa len nechápavo pozeral so slovami: "Čo Ti šibe? Ty sa bojíš vlastného psa???" Pritom sa smial a dobre sa na mne zabával.
No veru, asi mi šibe. Uvidíme kam to dospeje a či nakoniec nebudem prchať a schovávať sa aj pred naším malým ratlíčkom. 
A potom, že pes, ktorý šteká, nehryzie. 
No veru tak. Malo by sa s jej výcvikom , či výchovou začať niečo robiť, kým nie je neskoro. Najhoršie na tom je, že ona si trúfa aj na našu labradorku, hryzie ju do zadných nôh a do chvosta a ona chúďa iba ticho stojí a bojí sa.
Tá malá sa aj nechá pohladkať a aj popestovať a vzápätí do nás skáče a šteká, akoby nás ani nepoznala. Je skrátka nevyspytateľná.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja mam tiež nepríjemnosť s uhryznurím
kamarátka si ku mne dala psíka, šteňa, na 1 týždeň, pretože odcestovala. najaký kaukazský ovčiarsky pes - krásna ovečka, nežná, prítulná -ale šteňa veľkosti teľaťa.
mali sme ju už predtým na celý mesiac, tak nás poznla ale zoskratovala.
vyskočila prednými labami na plot a tam si zacvikla medzi tyčky labku. adam jej išiel pomôcť, ved kvičala a plakala , a hned ako ju oslobodil ho kusla do nohy. našťastie jej mladé zuby mu neprehryzli kožu, ale modriny po zuboch mal niekoľko dní.strašne som sa vteby nahnevala, ale bolo to zbytočne - ved na koho.
keby to však urobil naš ťapo, je mi to ľúto , ale ide utratiť. kamarátka vtedy tiež nad tým uvažovala, ale manžel se psíka zastal, no ja som jej povedala, že veru, už si ju na starosť nezoberiem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Snáď to bola iba jeho reakcia na bolesť. On si v tej chvíli spojil tú bolesť s Adamkom a chybne vyhodnitil, že mu nejako Adam ubližuje a tak sa bránil. teda aspoň ja si to tak vysvetľujem. My sme raz mali kokeršpaniela a ten veru hrýzol často a bezdôvodne, naša dcérka má doteraz jazvu na prsníku a tak sme nečakali a dali sme ho preč skôr, než jej skočil do tváre...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano, určite to bol iba jej strach, ale bolo to nepríjemné. ale ked hryzie takto bezdôvodne, to je šok dúfam, že dcérka je ok
inak, náš ťapo šteká ako bláznivý - na cudzích ľudí, na zvieratá, vtáky, ježkov, hlavne v noci, hlas má ako hrom, ale nehryzie - taký ťapko, ved je labradorko
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
labradori sú naozaj úžasní psíci 
No ja sama neviem, čo ma to popadlo, že som sa tej našej tak naľakala. Dcérka má dosť škaredú jazvu, vyzerá to skôr ako nejaká popálenina...ako rástla, tak sa jej jazva zväčšovala a ešte aj prsia ako rástli...zatiaľ jej to nevadí, ale už sme uvažovali, či nebude treba to nejako laserom odstrániť. A pritom to bol iba taký kúsanec cez trigovicu, viacmenej mala iba zoškretú kožu a takto škaredo to teraz vyzerá.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, ja z vlastnej skúsenosti musím povedať, že to je asi všeobecne ratlíčia vlastnosť (možno si tým kompenzujú komplex zo svojej zakrpatenosti) - sused oproti má (čo tu mi bývame) už druhú v poradí a obe jak cez kopirák - malé zákeráčky! Ako hlasne dokážu štekať, keď sú za plotom a nič iné nemôžu, tak ticho a nenápadne sa prikradnú odzadu, len čo sa im na to naskytne šanca - a kusnú - presne tak ako si povedala, do lýtka, do achilovky a teda napríklad niektorému z mojich, keď boli ešte krpci aj do plienky
Ja by som veru ratlíka nechcela, ani keby čo bolo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Náš ratlík je našťastie úplne kľudný. Sami sa tomu čudujeme
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ratlíka by som k deťom určite nevolila.Aj nad našou jorkšírkou uvažujem.Včera mi pohrýzla japanku.A to je plemeno,ktoré ozaj nehryzie.Nevýhoda sú snád len chlpy.A niektoré psíky majú ostrosť už v povahe.Preto je to tak.Jedna rasa a rozdielne povahy.Kludný sa bez dôvodu na hryzavého nezmení.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nas pes bol k nam ako jeho rodine dobry. ale raz ma skusil kusnut do ruky, ked sa u susedov harali dve fenky naraz a ja som ho skusila odtiahnut od plota a uviazat (aj tak sa nakoniec utrhol a podhrabal - priroda bola holt mocnejsia). neublizil mi. bolo to len ako taky varovny naznak kusnutia, nic extra bolestive, skor zavrcal tak, az sa mi chlpy zjezili, ale odvtedy som mu uz tak nedoverovala.
no aj labradory, ktore su dost lahko cvititelne a pritulne, sa musia vycvicit, inak vedia byt pekne tvrdohlave potvorky. sused ma jedneho, pri ktorom sa spolahol na to, ze tato rasa je vseobecne mierumilovna povaha a dnes je to hnevlivy pes. hoci, po tych rokoch, sa mu bud uz nechce, alebo zmudrel na starobu. uz tak nechodi stekavat k brane a prechadzky s nim nevyzeraju ako trening maratonu.
ale samozreme to zavisi aj od povahy psa (akych mal rodicov, rodokmen) a tiez od autority pana. ak nie je vodcom svorky, aspiruje na ten post automaticky jeho pes. to je zakon svorky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No Stakola, bude lepšie ked svoj strach premôžeš v začiatku. pes totiž pohryzie oveľa skôr človeka, ktorý má strach, on nevie rozoznať či ho chceš napadnuť alebo sa ho bojiš. Ja sama mám skúsenosť že som chodila okolo jedného domu a tam mali malého bieleho psa, bol uviazaný a veľmi štekal a ja som sa ho naozaj bála a raz bol úplne ticho a ja som prešla a odrazu bolesť a malý sa mi potichučky zahryzol do nohy. Odvtedy som mala veľký strach z malých psov. nebala som sa vlčiaka ani ani bojových plemien, jednoducho mám pred nimi rešpekt, ale väčšinou s každým dobre vychádzam. Muž robil v stražnej službe a tam ked im dali zacvičiť nového psa vždy sa smiali či znovu mňa aj s mojou dcérou prijme a vždy to tak bolo a boli to veľké bojové plemena.
V paneláku mali malú čivavu a ta tak hrozne štekala a ja som vždy z nej mala strach. Ja som išla s dobermanom von a bála som sa malej čivavy. Nakoniec som to vyriešila a kúpila som si malú jorkšírku a ta šteka a ušteká každého, ale si nemyslím že by vedela zahryznuť. Ona ani tak neštekala, ale starý sused stále do nej hádže skaly a ona už nevie kto jej chce ublížiť a kto nie, darmo prosime ved nám zniči úplne psa a to nehovorím iba o rozbitej hlave alebo krivajucej nohe.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja osobne čo poznám všetkých ratlíkov, tak štekajú a hryzú-ale všetci do jedného...ja tomu hovorím, že si kompenzujú pocit menejcennosti-kvôly veľkosti...už ma pohrýzli asi traja psy, ale akosi sa ich stále nebojím iba, keď idú tie bojové psy okolo, nie sú na vôdzke, žiadny náhubok a ideme s malým, tak mám boja-no nie o seba, ale o malého...vždy ho chytím za ruku a ťahám na tú stranu, kde nie je pes-ako všetci, aj u psíčkarov sa nájdu nezodpovední...neboj, viem, že ten zážitok je teraz "čerstvý", ale to prejde a vaša labradorka sa zas bude tešiť s Tvojej priazne 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dcérina Jorkšírka je navlas taká.Títo malí psi štekajú zo strachu.Aj naša spočiatku skákala ludom do nôh.Bála som sa,aby niekomu nedohrýzla lýtko.Takže za každú agresivitu,sme ju šupli do klietky.Adka,tak sa fenka volá čoskoro pochopila,že je to za jej správanie.Teraz už do každého len neznesitelne šteká.Ale útočiť prestala,aby nebola potrestaná.švagriná by mala nájsť formu,ako od tohoto zlozviku psíka odnaučiť.Ved nikdy nevieme,do akých ťažkostí nás náš miláčik môže dostať.A zodpovednosť nesie majitel psíka.