Bola som vyzvaná, aby som písala pozitívne veci. Toto nebude z tej kategórie ... , tak nečtajte, ak nechcete.
Keď pred šestnástimi rokmi vznikla Naničmama, bol to vlastne taký zúfaly výkrik do tmy, ešte zúfalejšej mamy štyroch detí. ( nakopla ma k tomu moja zlatá psychologička ..., som jej za mnohé vďačná. ) Jedine, čo som tu ponúkla bola vlastná nedokonalosť, nič viac nič menej.
Za tých šestnásť rokov sa u mňa mnohé zmenilo a mnohé ani nie. Vstávam a padám, a znova som raz hore a raz dole, v štýle waltzu - krok pred, dva kroky vzad. Deti podrástli, niektoré vyleteli z hniezda, ale nie z maminej hlavy. Prehmelo toho veľa .... Bonusové dieťa zodpovedné za naničmamu, ostalo. Dáva mi krásne aj náročné lekcie, tuším z oboch pólov za rovnaké priehrštie.
Napriek 52 rokom, som ešte stále nedokázala tak celkom prijať samú seba. Tak veľmi spomalenú, nevýkonnú, precitlivelú, áno aj ufňukanú ... Bola som na celkom dobrej ceste, len prišla pauza. Moja druhá zlatá psychologička, sa mi po roku materskej ozvala, že ma obdivuje, ako som to celé zvládla .... No zvládla, ako zvládla ...., nebolo to bezbolestné, aj jazvy ostali ... Hlavne momentálne túžobne čakám na jej návrat. Je tak veľkou úľavou, mať človeka, ktorý vás berie takú aká ste. Nie je to samozrejmosť ani u psychológa ...
Najlepšie sú na tom všetky tie paradoxy. Zo dvakrát som sa dala do pátrania príčin, nefungovania mojej hlavy - zábudlivosť v mnohých smeroch, rozprávanie bludov, písanie somarín, "osprostievanie" ..., zakaždým som skončila s diagnózou stredne ťažká depresia a to som si minimálne v tom druhom prípade pripadala, vo svojej najlepšej duševnej forme.
V tejto dobe sa mi len ťažko hľadajú záchytné body. Doma musím byť ja za tu pozitívnu, ale skryté zdroje sa vyčerpávajú.
Som svojim spôsobom exibicionista. Ani neviem, či niekto tieto moje výlevy aj číta. Nevadí, mňa baví ich písať. Aby som prežila, potrebujem vypúšťať ventil. Mrzí ma, ak vás to otravuje, zaťažuje ... Nečítajte, prosím. Toto som ja, precilivelá, ufňukaná a napriek tomu stále sa štverajúca sa nahor.
Nechcem si dať vziať písanie, lebo nie som dosť pozitívna, lebo pre poniektorých vyťahujem nevhodné témy a mám na ne iný názor .... Nečítajte. Pre mňa sú dôležité. A ako sa hovorí ..., nesúď človeka, kým nešľiapeš v jeho topánkach. Môžem ja rozprávať svojmu synovi, pre zmenu v ťažkej depresii, že ma všetko dôležité na to, aby bol v živote šťastný. Nepomôže mu to. Aj ja mám všetko na to, aby som bola v živote spokojná. Nepotrebujem nič viac mať, meniť ľudí okolo seba, len uzavrieť mier sama so sebou a to je občas to najťažšie.
Ak ste to dočítali až tu, ďakujem za "vypočutie", pre mňa tak nesmierne dôležité. Často stačí len to. Idem ešte hodiť motlidbu za krásnu huni mačičku, ktorá pomaly odchádza ....., a čo to všetko spúšťa ... Aj o tom je život.
Prajem vám pekný týždeň. 
Vieš že aj ja som si položila tu otázku? Čo sa vlastne stalo, za tých 16 rokov, ze som tam kde som? "Len" odišla boľavo mamka, babka, manžel mal 4 operácie, staršie deti po dve a dve, k tomu velmi dlha rekovalescenica, synove depresie, chronická únava u najmladšej umocnená preexpoovanými emociami, Ja viem, to len bežný život, len ja málo znesiem. Ale fakt sa posúvam, hľadám a nachádzam oázy pokoja, aj pohybu ..., objavila som cestovanie ..., len tato doba mi pokoja nepridáva.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Takto, zatiaľ som ešte neprečítala to, čo tu píšeš. Možno sa budeš čudovať, ale zbieram na to silu 
Z môjho pohľadu (a bez prečítania tvojho textu) - riešiš problémy celého sveta (= rodiny, vlády, štátu ...). Aby si nemusela riešiť svoje vlastné problémy.
Myslím, že napríklad dospelé deti by už všetkým rodičov nemali zaťažovať. Mali by si riešiť veci po vlastnej linke. Jasne, sem tam je dobré mať sa komu posťažovať. Ale sú isté hranice. Ani neviem, či už 3 deti nie sú vo veku, keď si ty už mala rodinu. Neviem, či si svojich rodičov zaťažovala všetkým.
Jasne, môžeme sa baviť o tom, kedy hovoriť pravdu, ako ju hovoriť. Čo hovoriť. Ale netreba sa problémami iných až tak nechať zaťažovať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Riesim len problemy svojej rodiny, tie ostatne sa nesnazim vyriesim, nemam na to dosah, len na mna doliehaju. To je dost podstatny rozdiel.
Dospelé deti, ziju samostatnym zivotom, a myslim, ze mi daju za pravdu, ze im do zivota nezasahujem, aj ke dobcas poviem nazor a oni sa mi nestazuju, nezatazuju ma.
Prepac Dasa, ale 23 rocny syn v depresii so zdravotnymi problemami, to len tak ... Vykluckovat v nasom zdravotnictve, aby sa nasiel zdravotny problem? Ak nezatlacim, na obvodnu, ze treba neurologa a potvrdit, vylucit tetaniu, ako mozny zdroj problemov so srdcom a ine. Ak nepojdem riesit, ze treba gastro, lebo to zdravotnymi problemami, moze byt reflux, nezisti pricinu. Ak by nebojoval s depresiou a chronickou unavou, asi to daj aj sam, zatial nie. Vybavujem psychiatra, aj endokrinologa, vobec si nemyslim, ze robim nieco nad ramec toho, co by robil aina mama na mojom mieste. Nezatazujem ho denndo denne, ani on mna ...
Pri dalsich dvoch to palti detto, nezatazuju ma svojimi problemami, rozpravame sa o tom, ako riesia svoj zivot, zmeny plany, raz zas cas. Neprezivam to, ale som citliva, tak vnimam aj to co je za tym.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A som hlavne neskutočne šťastná a hrdá na to, že sa moje deti so mnou rozprávajú o dôležitých témach. Ani jedno ni eje ufňukané,, ani závislé na mame, su samostatné od prvého okamihu ako to bolo možné. Skôr ja ich občas zaťažujem. Jediný problém, je že som vnímavá na veľa tónov a potdonov, ktoré iní nevidia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vo veku môjho decka už mal malý 4 roky 
Bezo mňa by nie len s doktormi nevybavil nič...
V starani sa o decko, hoci už nemá "násť" ju úplne chápem. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neviem či som divná, ale ja tiež riešim celý svet a tiež som z toho dosť na nervy a dolieha to ma mňa oveľa viac ako na väčšinu ľudí z môjho okolia. Možno je to len môj pomýlený názor, ale tváriť sa, že tu nie je otrasná spoločenská nálada, hroziaca vojna, pandémia, hladomor a ekologická kríza, to je len zatváranie očí pred realitou. Nejako sa s tým treba vysporiadať, ale fakty sú fakty a tie sa nedajú ignorovať. To, že ľudia prežívajú citlivo to, čo sa deje okolo nich, to je zdravé. Nezdravé je tváriť sa, že to neexistuje.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prečítala som si vás všetky..
každý sme nejaký so svojou radosťou,bolesťou,strachom ale aj démonom a tiež občas potrebujeme pomoc či už odbornú alebo svojich blízkych no dovolím si tvrdiť,že keď je nám dobre a cítime sa šťastný podeľme sa o to s niekým..nečakajme kým nás(nám) niekto zavolá buďme my ten čo sa ozve prvý..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
[video:https://www.youtube.com/watch?v=wT_Z-D31vbU&list=RDMMwT_Z-D31vbU&start_radio=1]
No a potom som videla Hriešny tanec.Takmer rovnaký problém - dieťa splodené v hriechu a čo to narobí so všetkými. A počúvala iné rytmy a inú hudbu a zas plakala nad Patrickom - nie nad Johnnym. A zariekala sa, že tie šišky neusmažím, lebo chcem brucho ako Baby, lebo tie ideály ako ona stále ešte mám.A keď som si to všetko odsoplila, odrevala, predýchala ... tak som si povedala, že po rokoch sa zasa nič na tých filmoch nezmenilo. Len divák dospel. Ani nie v hlave ako do iných problémov, ktoré tam vidí.Takže záverom? Neviem.Už si len pustím Zagorku.
[video:https://www.youtube.com/watch?v=eSMvAKIX7a8&list=RDeSMvAKIX7a8&start_radio=1]
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Rozumiem tomu, otvára to v nás iné nespracované veci ...., spomienky ...
Krásna skladba od Hanky
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Keby som ťa zo stretiek nepoznala aj inak, tak si asi poviem po pár "vylevoch" - pánaboha, čo sa tej žene stalo že tak mučí samú seba...
Ale viem že sa dokážeš zabaviť, zasmiať, zasmiať aj na sebe... Isteže, nie si ten človek, ktorý keď vstúpi do miestnosti, miestnosť zažiari, to je ale tiež v poriadku, každý máme inú úlohu v rôznych "spojeniach", ale stále si človek, ktorého iní berú... A zase to isté - iní ťa na živo berú, radi ťa objímu a stisnú...len sama seba stále neberieš...
A vieš čo, je jedno či stúpaš, či padáš, hlavné je, že si v pohybe, bo keď začneš hybernovať, to bude prúser
Moc ti prajem nájsť svoje slnko.
...ja si idem momentálne po to svoje do solarka
