rozhovor

múdry a pravdivý článok - moja adoptovaná dcéra strávila 1 školský rok /8.ročník ZŠ/ v RC v Zlatých Moravciach. Išla tam z toho dôvodu, lebo odmietala chodiť do školy a po čase úplne prestala chodiť do školy... Boli tam ešte aj iné problémy , ale nešlo o drogy, ani krádeže, ani alkohol, ani chlapcov...a keďže povinná školská dochádzka je povinná tak absolvoval 8.ročník tam. Určite ju to "nezabilo", ale pravda je taká, že bola v skupine s dievčatami zlodejkami, feťáčkami, prostitútkami - teda, že žiadne triedenie podľa stupňa problémov týchto dievčať naozaj neexistuje. Už vtedy som si uvedomila ja sama, presne to, o čom p.Želinská v člávku píše.Že iný výchovný systém a prístup by sa mal zaujať k jednotlivým problémom týchto detí. Nemôže byť predsa rovnaký prístup riešenia problému u záškoláčky ako u feťáčky, alebo prostitútky... Chodila som za ňou pravidelne podľa predpisov, každý mesiac a bližšie som spoznala aj tie dievčatá, s ktorými tam bola. Nemôžem si pomôcť, nikdy som v nich nevidela kriminálničky, alebo skazené dievčatá...akosi podvedome som ich vnímala ako nešťastné stvorenia, ktoré sa vyrovnávajú so svojim osudom najlepšie ako vedia, dievčatá, ktoré túžia najma po láske a porozumení, pochopení, ktoré nevedia čo ďalej a ako ďalej v živote. Dievčatá, z ktorých každá má svoj vlastný nešťastný príbeh. Dievčatá, ktorým bolo odmietnuté to najzákladnejšie, čo každý ľudský tvor najviac potrebuje - starostllivosť, lásku a oporu rodiny... Ináč, moja Majka to prežila "bez ujmy" len ju strašne trápilo, že ju vždy "hádzali do jedného vreca" v ostatnými, pretože ona stále zdôrazňovala, že nie je ani feťáčka,ani zlodejka.... Snáď vďaka svojej vrodenej inteligencii / o jej genetike neviem zhola nič.../ a snáď aj vďaka mojej bezhraničnej láske a mojej výchove, tam pochopila, čo v živote nechce a kam sa nechce dostať...a tiež,pochopila, čo doma má a kam vlastne patrí. Takže, dá sa s tým niečo urobiť ? Dá sa vôbec v tomto štáte ešte s niečím niečo urobiť? Bojím sa, že nie..

Tato tema sa ma priamo dotyka, hoci my nie sme typicka polepsovna, ale diagnosticke centrum. V mnohom s pani Zelinskou suhlasim, nemozem vsak suhlasit so zovseobecnenim. Nie vsetky socialne kuratorky pracuju tak, ako to opisala a nie vsetky polepsovne tyraju svojich zverencov. Je to velmi rozsiahla tema a ano, system ma vela chyb, na
ktore doplacaju deti ale aj dospeli, ktori s nimi pracuju.
Eva

S týmto problémom sa potýkam asi 8 rokov a 5 rokov je pre mňa tých najkritickejších. So synom mám problém už od jeho nástupu do školy. Začalo sa to kaziť presne od dátumu 16.november 2007, keď chlapec doniesol v šlabikári poznámky , že nevie čitať , mýli si písmenká a slabiky a t.ď. pani učiteľka toto všetko napísala do šlabikára na 4 riadky a čo ho ešte viac dostalo bol výsmech od splolužiakov.  Odvtedy zatiaľ , veľmi pomaličky sa mu škola začala vzdaľovať , stále ho ráno bolelo bruško , hlavička a stále mu bolo zle. Takže prvý ročnik sme voľako zvládli. Tento problém pokračoval aj v druhom ročniku , zas bolesti bruška, bolesti hlavičky , k tomu sa pridružili problémy s písaním , čitaním, Vyhľadali sme aj pomoc u  psychologa , tam mu zistili , že trpí poruchami učenia dyslexia , dysgrafia a dysortografia. Takže aj celú druhú triedu sme bolestivo zvládli. V treťom ročníku to bola hotová katastrofa, veľa vymeškaných neospravedlnených hodín , škola nás nahlásila na sociálku , sociálka nás predvolala a poslala nás do LVS  NITRA - KYNEK , kde však nechcel zostať , tak nám dali návrh do Diagnostického centra v Bratislave. Tam bol tri mesiace, bolo to pre neho ako sám hovoril peklo, ale aj pre mňa. Bála som sa  , že mu tam niekto ublíži. Štvrtý ročnik pre prežili len tak - tak. Znovu to vyvrcholilo v 5.ročniku , vymeškané hodiny a znovu diagnosťák, tam bol 6.mesiacov. V 6.ročniku to bolo tiež len tak - tak. V 7.ročníku to bola totálna katastrofa , hlavne po Vianociach , nechodenie do školy a neospravedlnené hodiny.Tento krát som ho skúšala, cez psychiatriu, 2 týždne hospitalizácie na psychiatrii v Bratislave-nepomohlo,mesiac hospitalizácie v Kremnici-nepomohlo,akurát začal rapídne priberať na váhe a za 1 1/2 mesiaca pribral 12kg bolo to spôsobené užívaním liekov. Zistili mu však diagnozu : Zmiešaná úzkostne depresívna porucha, Akcentovaný osobnostný vývin,Zmiešané poruchy školských schopností a Školskú fobiu. Teraz v septembri sme nastúpili dp 8.ročníka základnej školy, od septembra chodil do školy 11 dní , znova neospravedlnené hodiny, nahlásenie na sociálke a v pondelok 26.10.2015 nastupujeme do Reedukačné centrum Sološnica . Chlapec ešte o tom nevie a tak sa psychicky na to pripravujem ako mu to mám povedať. Celý týždeň nad tým rozmýšľam, v robote sa mi nedarí a som z toho veľmi nešťastná, že zas som ho pred tým neuchránila a koľkokrát sama sebe vyčítam, že som neschopná matka. Možno sa pýtate a čo robí otec, či vôbec v tomto prípade je nejako nápomocný a ja odpoviem , že nikdy sa nezúčastňoval na výchove svojich synov , nikdy so mňou nepreberal problémy detí, či doma alebo v škole, vždy som bola na to úplne sama . Najhoršie na tom všetkom bolo, že ma nemal kto psychicky podporiť a podržať v tých najťažších situáciách. Koľkokrát som bola psychicky na dne a myslela som si , že už to neprežijem, ale asi stále mám v sebe nevyčerpateľnú energiu ,ktorá ma drží nad vodou. Stále si v duchu premietam scénu, keď som bola so synom tehotná a bývala so u svojej matky , ktorá ma psychicky deptala a terorizovala celých 8 rokov, či tieto problémy nezačali si vytvárať ako sa hovorí,,Živnú pôdu pre problémy,, lebo som bola denno denne v strese, chcela som utiecť z domu, alebo aj potratiť, lebo ten psychický teror od mojej matky - už som nemohla vydržať. Už prešlo od vtedy 15 rokov, ale tie spomienky znova ožijú, keď začnú problémy. Možno, keď som bola tehotná a bývali by sme sami , možno by k tomu vôbec nedošlo - neviem. Ale jedno viem isto, že od pondelka prídem o polovicu svojho srdiečka , ktoré mi odíde ďaleko odo mňa a to odlúčenie bude pre mňa znamenať istú smrť, lebo neviem do čoho ide. Zatiaľ všade , kde bol boli veľmi milí ľudia, vychovávatelia, psychologičky, primárky, snažili sa mu pomôcť aj kamarátov si tam našiel. Je to veľmi milý, utiahnutý, plačlivý chlapec , o ktorého sa bojím ,aby mu tam hlavne po psychickej stránke neublížili , lebo neviem do čoho ide a ako problémové deti sú tam umiestnené.

Držte mi prosím Vás palce len nech to dobre dopadne.

mirka

Držím palce, Mirka, silno, silno, akoby som čítala časť príbehu z môjho života a života mojej dcéry..Moja dcéra sa ešte do toho všetkého vyrovnávala s tým, že je adoptovaná a že ma vlastne neznáša... a že z adoptívneho otca sa vykľul postupne  alkoholik a tyran...Čím viac problémov, tým viac alkoholu u nás tieklo...

..Zvládnete to obaja. Posielam Ti energiu a veľa objatí aj Tvojmu synovi. Všetko sa na dobré obráti, ešte raz držím palce