Úlohy ach tie úlohy

tento rok volako nie dobre. synak zacal rozpacito. zabuda pisat ulohy, nepribali si zosity, a ked nezabudne toto, tak si zabudne poznacit ulohu. uz ma dve poznamky. to znamena + minimalne 4 upozornenia vopred, pretoze poznamka je az na tretikrat. chysta sa sam. ale samozrejme ked nema kruzky a stihame, popytam si zosity, knihy a nech mi povysvetluje co robili. a vtedy zistujem, ze hoci by mala byt taska pripravena na zajtra, ze aha, mami, nenasiel som slovencinu, asi som si nenachystal ... nemam struhatko, nedokoncil som cvicenie ... a potom pridu lutosti a usta nakrivo, pretoze ked mu to kazem dorobit, prepisat alebo cokolvek ... nestiha byt na pocitaci. a tak. nie veselo.

u nás zatiaľ dobre, dieťa sa snaží a dokonca sa prvej DÚ tešila Ale na nejaké závery je ozaj priskoro. Platí ale, že akonáhle prídeme zo školy, robí si úlohy, pripravuje si zošity podľa rozvrhu, unavená nie je, lebo sa hrá po vyučovaní v družine, aj na krúžky chce chodiť, ale ešte nezačali...myslím ale, že obe sa dá považovať za oddych. Akonáhle má všetko hotové, môže sa hrať do sýtosti. Uvidíme ako bude ďalej.

No, keď hovoríš o úlohách, náš tatino pracoval včera nad projektom z dejepisu asi do druhej v noci - no, však si to tiež nemusel nechať na poslednú chvíľu, keď to junior oznámil už pred dvoma týždňami, že ???

Kamilka, tuším si bola u nás doma
tiež mám tretiačku, úlohy a celkovo škola od samého začiatku čistá katastrofa, aj dnes bol plač, lebo.... to je jedno, vždy niečo a tiež som rozmaznaná starším, je ôsmak a asi sedem rokov netuším, čo sa učí v škole len občas podpíšem žiacku.... takže cítim s tebou, ale radu nemám - sama by som potrebovala

Potesim ta moja Emca dosiahla v nedelu rekord ulohy si zacala robit o 10 a skoncila poobede o 17 mala medzitym obed a robila vsetko preto aby ich nerobila, klasika hladna, smadna, wcko no mamamia a to je piatacka. Tak ju nechavam nech sa vydusi, sTamcou je to lahsie akurat musim kontrolovat pravopis lebo chyby robi neuveritelne, v slove šije napise trvde y, takze piseme ulohy, trenujeme pravopis kazdy den pise 4 vety alebo 10 slov. Takze bojujeme aj my

Toto, akoby si u nás bola O staršom ani neviem, ten len žiacku nosí podpisovať. Teší ma, že náš mladší nie je jediný, čo fňuká nad úlohami. Niekedy ich radšej nekontrolujem, lebo viem, že by som nemala síl stáť nad ním a opravovať spolu s ním bez toho, aby som ho neprizabila čakám na výsledok testov, či má dysgrafiu alebo nie. Ak áno, budem sa na ňu vyhovárať, ak ju nemá, tak ho budem buzerovať. No, neviem nájsť takú strednú cestu... buď nech je to pekne, aj dobre (vie aj takú úlohu napísať) alebo teda nech to je ako chce. Bože, keby ste vedeli, ako ma trháááááá, keď vidím tie jeho gramatické chyby. Keď sa ho opýtam, aké I/Y sa píše niekde, na 90% povie správne, ale napíše zle
A to ešte prídu vybrané slová, Kamilka, teš sa
PS: Poraďte nejaký dobrý čaj na nervy

no, my mame "prvaka", takze zaciname citat a pisat, ale nie stylom ako u nas, tu sa citaju cele vety, pisu cele slova, lebo pismenka robia uz v skolke, aj ked to nie je nejako systematicky, ale abecedu poznaju uz zo skolky...
ulohy, tiez sa snazim presvedcit, ze cim skor urobime, tym skor sa moze hrat, tu vyzdvihujem deti zo skoly o pol stvrtej a v ponedelok o pol piatej ,tie dni su dlhe, uznavam, ale co s tym ja narobim? Takze, plac, fnukanie a robenie do jedu, ma cvicny zosit, kde si precvici slova a potom pise nacisto, minule tak odporne pisal do cvicneho zosita, ze som to vzdala a hovorim, ja si nervy zrat nebudem, napis to nacisto, hnusoba jedna, tak to pekne napisal, to naschval, aby mi dokazal, ze on cvicny zosit nepotrebuje...
citanie, ked sa zatne a zacne fnukat, ze on sa chce hrat, penim...tolko som to s nim citala, ze som musela poslat jeho mladsiu sestru prec, lebo ta uz doplnovala text skor, ako to on precital!!!! ta uz to vedela naspamat a on to stale nevedel precitat
minule sme skusali spocitavanie, v celku v pohode, len schovava prsty, aby som nevidela, ze rata na prstoch tak dve cisla mu isli, tak sme presli na tri: hovorim mu: mas jednu ceresnu, tri jablka a dve hrusky, kolko mas dokopy ovocia. rozmysla, rata v duchu, na prstoch, jeho mladsia sestra zahlasi: 4, 6! Uplna nahoda, ale trafila sa Som bola mrtva a vcera sa pytam tak do eteru, kolko je dve a dve? Syn sa zamysli a mala zasa hlesne 4!!! Syn sa na nu otoci: Charlotte!!!! mama sa pytala mna Tak mu hovorim, nech sa nerozculuje, ze sa iba nahodou trafila jeho sestra, opat jej to raz vyslo Text zo zaciatku skolskeho roka si pamata este stale drobec Bude doplnat slova jedna radost! Dufam, ze jej to vydrzi az do skoly, lebo asi dalsieho takeho ufnukanca nad ulohami uz asi nerozchodim a skoncim vo vazeni za tazke ublizenie na zdravi blizkej maloletej osoby, mam problem to rozdychat, tie jeho fnukania a vysvetlenie, ze za pol hodinu to mas hotove a potom sa mozes hrat az do vecera nejak pada na hluche usi...
Takze, aj u nas boje, lepsi sa to, ale este stale su dni, ked ratam do milion!!!!

Čo ja viem, ja som dáko spokojná alebo pokojná? Čo je lepšie?

U nás si prvý stupeň robí úlohy v škole (po dohode s rodičmi), čo mi plne vyhovuje, lebo 2x do týždňa prichádzame domov o 20:15, kým ich uložím je aj 21:00 a to je ten lepší čas. Akože od rána 7:30 vyrážame a prídeme navečer. A ráno utekáme na nultú hodinu. To len prehodí/me podľa rozvrhu, ale gro úloh má spravené zo školy, tým pádom, ak by bolo treba niečo prejsť, tak odložím obdeň, alebo cez víkend a milerada to prenechám MM.

Staršieho teda neriešim, ten si zodpovedá sám a prváčka je tým pádom vyriešená. Jasné, že to nie je ideálne, tiež sme voľakedy o 21:00, keď som ju ukladala strihali písmenká štýlom, strihá celá rodina, ale je to o mne, aby som si to skontrolovala. A viem, že dvakrát od septembra vstala ráno o 6:00 a do siedmej robila nejaké úlohy, ktoré nestihla. Nieže nestihla, zabudla to v rámci voľného času spraviť, tak som sa nechutne prísne nebavila, pretože si je zodpovedná za svoje úlohy a keďže nechcela prísť bez úloh, tak ranná vlastná iniciatíva to istila. Myslím si, že odvtedy už ranné úlohy neboli.

Ja neviem, buď som taká prísna alebo devastačná , ale má na to vyčlenený čas, aj môj čas, kedy som k dispozícii, keď to nestihne, smola, pôjde bez úloh alebo s tým, čo má a nech si to zodpovie aj pred pani učiteľkou. Ono sa to nedá rozdeliť medzi troch v jeden rovnaký čas a takisto ako ja mám svoje povinnosti, majú aj oni svoje povinnosti voči nám a škole a zodpovednosť k sebe. Bodka.

Veľká motivácia je večerné čítanie z knižky. Teraz čítame Maťka a Kubka a prekladám to Čapkovými Rozprávkami o psíčkovi a mačičke. Jednak to naťahuje čas, je nám jasné, ale je to krásna chvíľa takej večernej intimity, čítania, rozprávania, uzavretia toho dňa. Keď im to stojí za to, švihať a snažiť sa, som milerada k dispozícii a taká som spokojná a pokojná.

Ha! Druhý stupeň! Som si len myslela, že konečne len s druhákom sa učiť budem. Prd makový!!!
Včera 3 hodiny sme sa učili!!!
Ale zas musím povedať, že angličtinu si pekne zopakovávam, biológiu mám rada a slohy na slovenčinu tiež milujem . Dúfam, že dnes dostanem za tú úlohu jednotku .
Ja si fakt nepamätám, že by mama so mnou robila toľko úloh, i keď mi hovorí, že robila .

A ako písala Daška - aj u nás robí projekt občas celá rodina. Naposledy v nedeľu robil starý tato, keď mali písať o svojom detstve a porovnať s detstvom vnukom - či to malo byť naopak?

Ja som mala šťastie, chalani chodili do experimentálnej školy / prvý stupeň / úlohy nemali a celé učenie bolo takou hravou rozprávkovou formou , na začiatku mali projekt napríklad Kráľovstvo zrkadiel - a všetko sa odvíjalo okolo témy zrkadiel, za splnené úlohy / písanie, čítanie, matematika alebo hocičo iné/ dostávali črepinky do zrkadielka a tie si doň nalepovali a pointa bola , že čím viac črepiniek vlepia do zrkadielka tým viac budú vidieť, tým pádom vedieť a budú múdrejší Bolo to milé a deti to bavilo. A druhý syn mal zase Cestičku k poznaniu. Okolo triedy bol na stene veľký papier , detičky tam mali k svojmu menu vyznačenú cestičku a pani učiteľka im dávala na tú cestičku odtlačky krôčikov /stôp/ rôzne farby, za každý predmet inú , ale ako napredovali tak tých krôčikov bolo stále viac ... pamätám si , že syn keď bol chorý bol nešťastný , že nepôjde do školy , že aby ho niekto nepredbehol
Ale čo bolo super , neriešili sme domáce úlohy , oni všetko robili v škole. Dokonca nemali ani klasické rady lavíc v triede, sedeli dookola, každý na každého videl, takže nikto sa neotáčal a nerušil, nemali zvonenie , to pani učiteľka posúdila podľa detí , či im treba dať už pauzu . Mne sa tento projekt veľmi páčil, niektorí rodičia mali výhrady, že či sa deti naučia všetko čo majú , takýmto netradičným spôsobom. Ale naučili, obaja po základke chodili na matematické gymnázium a nemali žiadne medzery , naopak, myslím,že boli skôr vpredu , čo sa týka vedomostí. Faktom je , že decká to bavilo, neboli v strese a podporovalo to u nich hlavne súťaživosť a spoluprácu, empatiu atď. A my sme ako rodičia boli ušetrení stresov tiež . Na druhom stupni a gymnáziu , keď boli , tak som sa viac menej na rodičovskom dozvedela, že čo sa učia a čo robili. Naučili sa byť samostatní natoľko, že som sa nemusela starať.

Si spomínam, ako som na výstupnú minuloročnú dusila syna tri hodiny s angličtinou, preopakovali sme celý polrok a to som myslela, že hodina bude stačiť, ale tak nejak sme sa zaťali.

Záver bol najlepší, som to zavrela, tresla som mu po hlave (symbolicky), že zajtra chcem vidieť jednotku.

A deco moje chápavé sa spýtalo:
- A ty niečo z toho vieš, maminka?

Ja????
Nie, neviem.

Syn:
- No, vidíš! Ani ja!

Hneď ma dvihlo o pol metra, lebo už sa mi fakt do tej angliny nechcelo. Ale tú jednotku doniesol.

...juj, k učeniu s prvákom, druhákom nemôžem nič napísať...ešte teraz mi je hnusne keď si spomeniem ako sme sa s malým bili a to doslova...keby v tej dobe bol internet bežný, keby v tej dobe som tušila že existujú nejaké poruchy učenia, keby hneď od začiatku mal normálnu učiteľku a nie trúbu ktorá ma navádzala na to, že musím na neho zatlačiť...
nuž len sa držte