Aj vy ste vsetci tak stastni?

Kolegyňa mi rozprávala jeden príbeh. Jej mamina mala kolegyňu a tá sa vždy chválila akého má dobrého manžela, ako sa on stará, varí, upratuje, stará sa o deti, no proste najlepší manžel na svete...Kolegyne jej len ticho závideli a doma dávali dotyčného pána za príklad...Aké prekvapenie však nastalo po nejakom čase keď kolegyňa ochorela a oni ju prišli domov navštíviť...Ona chorá doma obskakovala návštevu a ešte aj manžela, ktory sa návšteve len prizeral...

Ja som taká šťastná, že už neviem čo od rozkoše. Ale počúvam Janu Kiršner - Pokoj v duši, tak to snáď nejak rozchodím. Inak doma všetci zdraví.

No, ja neviem, kedysi za mojich cisa sa zvyklo hovorievat, ze starosti, s ktorymi sa podelis, sa stanu polovicnymi a radost s ktorou sa podelis sa zdvojnasobi.
Prave preto, ze na svete je tolko zialu a nestastia a inych zlych, negativnych veci, potrebujeme radost a stastie aj do zasoby - ako ked mame plnu spajzu zavarenych kompotov - predlzime si nimi leto.
Stastie nevytvara priestor zavisti - nuz ale to ani nemusi, ona si ta zavist svoju sancu najde aj sama - presne v duchu toho dalsieho prislovia, ze kto chce psa bit, palicu si najde.
Su ludia, ktori su introverti a vsetko si nechavaju vo svojom vnutri, lebo to je v ich povahe a nevedia sa otvorit ani vtedy, ak potrebuju pomoc - nemyslim si, ze je to dobre, ale su uz raz taki, tak ich treba takych akceptovat.
Potom su tu ini - medzi nimi som aj ja - a to su extroverti, ktori zase maju potrebu sa so vsetkym zdoverovat, zdielat to s inymi. Niektori to dopracuju az k istemu druhe exhibicionizmu - to uz moze byt trochu horsie, lebo vsetkeho vela skodi, ale zase si myslim, ze aj tychto ludi treba akceptovat takych aki su.
Zuzkadanka, ak ti vadi, ze sa tvoji priatelia chcu s tebou podelit o svoje stastie (davaju ti tak vlastne dar, preukazuju ti cest), tak jednoducho tie maily neotvaraj a rovno ich ostran, pripadne im povedz, ze ty na ich stastie kasles, ze teba zaujima len to tvoje.

Ano je pravda to,že niekto má potrebu svoje štastie prejavovat navonok a všetkým to oznamovat a niekto nepotrebuje svoje štastie dokazovat iným-lebo ho prežíva vnútorne v .Ja som sa tiež stretla s tým že niektoré osoby v mojom okolí majú tendenciu hrat pred inými ludmi akí sú štastnííí.Ja im to neberiem ale zastávam názor že ten človek ktorý je skutočne štastný to nepotrebuje za každú cenu dávat nasilu von lebo to proste zo seba vyžaruje a cítit to od neho.Neviem mám možno nejaký siedmy zmysel ktorým to dokážem vycítit a viem odhadnút či ten človek hrá alebo nehrá divadielko...Ale opakujem je to iba jeho vec a mne to je srdečne jedno...

Zuzkadanka, nemas dost vrazd, zloby a skaredych veci v TV? Chcela by si radsej take veci dostavat emailom? Ja si myslim, ze ked sa niekto chce podelit o svoje stastie, tak to robi, aby urobil aj inemu radost. Mna vzdy potesi, ked dostanem email a v nom krasne tvaricky usmievavych deti mojich znamych. A taktiez sa rada podelim o nase usmievave tvare. Neviem co je na tom zle. Chcela by si radsej dostavat emaily ako su ludia nestastni?
Mne raz jedna osoba povedala, ze sa nemam pytat druheho cloveka ako sa ma kvoli tomu, ze sa mi zacne stazovat na zivot. A ja si myslim, ze prave to stazovanie ma ostat v rodine a tam sa aj riesit a radost mame ukazovat, aby bolo vidno, ze svet je naozaj krasny a nema v sebe len to zlo, ktore je prezentovane v TV. Ci Ty mas radsej zamracene tvare? Nehovorim o pretvarke, ak je niekto naozaj smutny, nema nasilu ukazovat, ze je stastny, ale ak je stastny, preco to neukazat svojim priatelom?

Svet je taky chmurny, tak preco sa neradovat nad drobnostami.Ked sa ty citis stasna tak i vsetko okolo vyzera byt veselsie. Fotka od kamaratky je malickost ale potesi ze na teba niekto mysli.

Úsmev je nákazlivý a určite je lepšie stretnúť veselých ľudí ako zachmúrených a smutných. A keď mi budú kamaráti posielať fotky svojich usmiatých detí, budem šťastná s nimi, pretože deti úsmev nehrajú, je úprimný.

ja osobne som velmi rada, ked si kamosky najdu cas, aj ked maju male deti a poslu mi pekny mail a sem-tam nejaku tu fotecku, nie som s nimi casto-pracujem v zahranici,preto stale uvitam kontakt v akejkolvek podobe, a kazde stastie, ktore ich postretne, im zo srdca prajem...

Ahoj Zuzkadanka,myslím,že keď nájdeš,čo hladáš,otvoria sa Ti oči a Ty tú zlatú mušku uvidíš.Možno nehladáš,možno si Ťa to šťastie nájde samo...a možno to bude práve v skvelom mužovi,prežitom pôrode,zdravých deťoch..
Ten kto nezažil-nechápe a neverí

..ja odpoviem na uvodnu otazku...ze my sme vcelku spokojni...nemam pocit to nejak viac rozoberat.

Zuzkadanka,ja si v prvom rade myslím,že si nešťastná a tým ľuďom to šťastie závidíš.Prajem ti,aby si našla človeka,ktorý Ti bude rozumieť a hlavne,aby si ty našla človeka,ktorému budeš rozumieť ty.Lebo z Tvojich slov ide závisť,lebo mne keď povie kamarátka,že je šťastná,teším sa s ňou a vôbec to vo mne nevyvoláva priestor na závisť.Neviem,čo je na tom,keď je niekto šťastný -naozaj - a dáva to najavo.Veď život je predsa celý o tom,o radostiach,ťažkostiach,láske,,žiali aj šťastí.narodení,úmrtí.Keby nie týchto pocitov,tak vlastne nežiješ.

Ja si myslím,že deliť sa o svoje šťastie je v poriadku, len ten kto tak činí by mohol mať na zreteli aj to, že ten komu je táto radosť sprostredkovaná nemusí byť rovnako naladený...Keď som mala problémy s manželom a kamarátka sa nasťahovala do vytúženého novopostaveného domčeka nemohla som sa s ňou deliť o jej radosť, vháňalo mi to slzy do očí, nevládala som tam ísť na návštevu...Našťastie to pochopila a nenaliehala na mňa...Nemyslím, že som jej závidela, len som sa nedokázala s ňou tešiť...Ja si dávam trošku pozor na to kde, kedy a s kým sa delím o svoju radosť a šťastie...

Aj ja to tak robim Klodik

Ono chápať ľudí neznamená len chápať ich šťastie, ale napríklad aj to, že ten kto šťastie prežíva to nemusí vešať na nos tomu kto zrovna také obdobie nemá...Moja kamarátka to pochopila po nejakom čase keď som sa návšteve u nich vyhýbala preto lebo som jej to na rovinu povedala, že sa neviem tešiť z radosti iných lebo prežívam svoj hlboký smútok...

No tak to je potom od tvojich kamarátiek skôr podraz takéto maily ti posielať...Osobne by som nemala srdce sa chváliť pôrodmi, deťmi pred niekým kto stratil dieťatko...To je pribrzdené a necitlivé...

Ano presne tak...

zuzkadanka,
pytam sa, ako je to mozne, ze je okolo teba tolko neuprimnych a neprajnych ludi?
Jasne, vsade su taki aj onaki, ale zvycajne to byva take vyvazene. Je mozne, ze tych dobrych nevnimas?
Eva

evička py´tala si sa zuzkadanky, ale dovolím si vlastný názor...Vyvážené je to vtedy keď je "vyvážený" človek...Keď prežívame veľa bolesti skôr sme náchylní si všímať to negatívne okolo seba...a nejaký čas trvá kým sa človek dostane do rovnováhy...

Zuzkadanka, vies, mne lepsie padne, ked mi niekto povie, ako sa mu dari, ako vsetko slape ako ma, ze je vsetko OK.. Ked mam pocuvat ako sa niekto trapi, ako sa ma zle, ze je nestastny, chory... Je to deprimujuce aj pre mna, lebo mu neviem pomoct...
Ked by sa dalo, tak chcem len stastnych ludi okolo mna, toho zleho som si zazila dost a viem, co je to mat stastie...
A prezila som zleho dost, ale svojou radostou ma nikto nezranil.. Neviem ta pochopit...

ja len toľko zatial si tu zuzkadanka rozoberala tvoje kamaratky ako ti ubližújú keď sá podľa teba hrajú na šťastné , ale zabudla si sa pozrieť na seba čo myslíš aká si ty kamarátka keď sa nevieš tešiť z ich šťastia ??

Ja som vo svojom živote prežívala veľa smutných chvíľ aj také keď som si priala zomrieť, ale keď mi niekto hovoril o jeho šťastí neak ma to popohnalo ďalej,nezávidela som ,zrazu som mala pocit že to môžem aj ja dokázať len som aj ja trochu začala snívať o takej rodine a vieš čo?, trvalo to hodne dlho, ale mám šťastie, mám a stážim si ho , prajem aby si aj ty našla šťastie a aby ti už nikdy neuletelo

Zuzkadanka,ja som pred 4 mesiacmi prišla o svojho polročného chlapčeka kôli leukémii.Nedá sa opísať bolesť akú matka cíti,vie to pochopiť len ten kto to zažil.Minulý rok umreli kámoške predčasne narodené dvojčiatka.Obe sme boli v tom čase tehotné,a mne to bolo strašne ľúto,ale nevedela som nájsť správne slová,cítila som sa vinovato,že ja čakám malého a ona o obe prišla.Potom sa stalo niečo podobné aj mne,iba s tým rozdielom,že s malým som prežila pol roka a mesiac som s ním bojovala s leukémiou v nemocnici.Nechcem písať o tom,ale o priateľoch, ktorých chvalabohu mám.Tiež sa mi viacerí priznali,že nevedeli,či mi majú zavolať do nemocnice,či vôbec reagovať nejakou SMSkou,a keď malý umrel,pár ľudí sa robilo,že ma na ulici nevidí,alebo zapotili tú najhlúpejšiu vetu: však ste mladí,budete mať ďalšie.... Ale neboli to tí ozajstní priatelia. Tí stáli pri mne,volali mi,písali SMSky,zaujímali sa o nás a to mi nesmierne pomáhalo.Ono sa aj hovorí, v núdzi spoznáš priateľa.Možno aj preto a ja verím,že aj vďaka modlitbám,som ani raz nemusela si zobrať nejakú tabletku na nervy a neskončila som v opateri lekárov.Priateľ je najväčší poklad,treba si ich vážiť.Len škoda,že niektorí sa tak tvária a vskutočnosti vedia iba využívať iných...... Želám Ti veľa ozajstných priateľov

Ja_hodka, uuuuppplnnneeeeeeee suhlasim .

zuzkadanka, ked som si precitala tu cast tvojho prispevku, kde pises o tom, ze si stratila dve deticky, tak sa mi otvorili oci v tom zmysle, ze chyba nastala asi tam, ze si ten svoj blog zacala na nespravnom konci. Keby ta jeho cast, kde pises o svojej strate bola prva, vacsina z nas (mna nevynimajuc) by iste reagovala trochu inak. Ja som aj z tych prvych riadkov akosi citila, ze to ani nie je tak o stasti, ale o bolesti - len som este nevedela preco.
Teraz ked viem,neda mi nezareagovat este raz. Nebudem asi velmi prehanat, ked poviem ze kazda z nas tu na tejto stranke sa uz musela vyrovnat so stratou niekoho blizkeho, ale asi strata dietata (a nie hned dvoch) je ak nie vobec, tak urcite jednou z najtazsich. Smutok a bolest z takej straty odchadza iba velmi pomaly. Lenze zivot ide dalej, a aj ked nikdy nezabudneme na tych, ktorych sme milovali, nie je spravne tuto bolest v sebe zivit, ponechavat,.. Zivi k zivym a mrtvi k mrtvym. Mrtvi potrebuju mat svoj pokoj, lebo inak sa dusa neviem odputat od tohto sveta, je stale niekde medzi a nevie nasjt svoj klud - a ten kto na nu mysli tie nie. Toto nie su nejake bludy, toto povedal mojej mamicke dokonca knaz po tom co zomrel otecko.
Pises ze mas predsa len jedno dietatko, ktore iste milujes. Nenechaj ho vyrastat v "tieni" mrtvych (?nenarodenych?) surodencov, to by mohlo tvojmu dietatku ublizit. Poznam take pripady, ked rodicia viacej zialili nad detmi ktore stratili, nez by sa radovali z deti, ktore im zostali a tie veru neboli velmi stastnymi a vyrovnanymi ludmi. Nehovorim, ze mas zabudnut, to sa snad ani neda, ale nemozes sa stale len obzerat do zadu, co bolo, a vyvolavat si ten smutok a bolest v srdci znova a znova, treba sa pozerat dopredu a tesit sa na to co este bude. Na tie dobre kolace, ktore upecies, na prve uspechy tvojho dietatka. Pozitivne myslenie je klucom k uspechu a mozno aj k castejsiemu vyskytu stastia v tvojom zivote. Zelam ti z celeho srdca, aby sa ti to podarilo, aby si sa dokazala uprimne a zo srdca tesit nielen zo svojho stastia, ale aj zo stastia inych.

Je to asi o zatrpknuti...Nie o pojme stastie...

zuzkadanka ako píše Kleopatra možno je to trošku o inom ako o vnímaní šťastia...Znova ten môj príklad: kamarátka postavila domček a tešila sa a ja som sa nedokázala tešiť s ňou...Ale nezávidela som jej, len som sa nevedela tešiť a ani sa pretvarovať ako sa teším spolu s ňou, pretože mne sa vtedy rozpadávala rodina...Keď som sa dala dokopy dokázala som sa z jej radosti tešiť...Možno je to trošku aj o očakávaniach, možno samú seba tlačíš niekam kde nedokážeš byť...cítiš bolesť, nie si s ňou vyrovnaná a preto sa nevieš tešiť, alebo s ľahkosťou prijímať radosť iných...

Nuž ja neviem .. ale asi je problém v rozdieloch medzi kamarátkou a "kamarátkou". Ja som tiež prišla o bábo, ale vôbec ma nenapadlo, porovnávať to s kamarátkami, ktoré tiež čakali ... a potom posielali fotočky svojich narodených detičiek .. práveže o to viac som chápala ich šťastie ... ani by ma nenapadlo, že by to robili naschvál - veD´som vedela, že sú tehotné ... hádam nebudú predo mnou kvôli tomu tajiť, že už porodili ... to by ma teda asi viac trápilo ... každý má predsa aj nádherné aj tie zlé chvíľky ... niekedy sa podelí s tými, inokedy s tými ... ale určite sa snažia radšej potešiť s peknými vecami, akoby kamarátke, o ktorej vedia že má dosť problémov a je práve nešťastná vypisovali tie svoje ...
A moja veľmi dobrá kamarátka, keĎ prišla o bábo, a ja som potom otehotnela ... tak ma ani nenapadlo pred ňou zatajovať .. veDˇto by sa jej tiež nepáčilo ... keby sa to dozvedela posledná ktovie od koho ... Alebo keDˇprišla k nám /čo sa darí len 2x do roka, keĎže býva Ďaleko/ ... som mala deti poschovávať, aby ju to netrápilo ?
Každý máme predsa svoje veci a úlohy, s ktorými sa musíme vysporiadať, nemôžme sa porovnávať s niekým druhým ... To veru ešte nikomu nepomohlo ...
A ak cítime, že nám chce niekto naozaj nejako citovo ubližovať, a nie je to nejaký blízky priateľ, čo by nás mohlo raniť, tak si to jednoducho nevšímajme .. načo zbytočne zaťažovať nervový systém .. je to jeho problém, a musí si ho riešiť sám .. nie náš.

Ja som to celé pochopila skôr tak, že zuzkadanka má asi kamarátky, ktoré zrejme za každú cenu chcú ukaźať celému svetu to ako sa im darí, aké sú šťastné, aj keď to tak vlastne ani nie je...Asi ako v tom mojom prvom príspevku...Osobne som sa stretla so zopár ľuďmi, ktorí akoby nasilu chceli presvedči´t všetkých okolo aký majú oni úžasný život a pritom sa boria s mno
žstvom problémov, ktoré skŕyvajú...Zuzkadanka skús trošku prehodnotiť aké máš kamarátky a či také kamarátstva stoja za to...Vieš dobrá kamarátka, priateľka pochopí, podporí...

No sú kamarátky a "kamarátky"...a niekedy si treba vo vzťahoch poupratovať a to nepotrebné "vyhodiť" zo svojho života...Ja vravím, že lepšia jedna super priateľka ako 10 nepodarených kamarátok

Ajoj zuzkadanka a vsetky ostatne zenicky,
moja mne to pripada,akoby vsetci tvoji znami zili v uk.U nas v praci je tiez kazdy stastny aj ked ma sopel pod nosom a kasle ako deravy hrniec a aj ked sa aj 5x za den neopytaju,,ako sa mas,,nikto necaka inu odpoved,ako ,,vyborne,dobre,atd,,

neviem, mám z toho zmiešané pocity...na jednej strane píšete, že nemáte rady, keď Vás ľudia zaťažujú svojimi problémamy, ubíja Vás to, na druhej strane nechcete, aby Vám vnucovali svoje šťastie. Teda ako? Podeliť sa s priateľmi a známymi a šťastie a starosti, či si všetko nechávať radšej pre seba a dusiť v sebe? Asi treba nájsť tú zlatú strednú cestu - s naozaj dobrými priateľmi sa človek dokáže otvorene baviť o všetkom, o starostiach aj radostiach, no nevešať všetko na nos každému pri každom stretnutí. Inak čo sa týka toho šťastia, ja som rada, keď vidím okolo seba šťastných ľudí - už len kvôli tomu, že si pomyslím "áno, je to možné, aj keď teraz sa mi veľmi nedarí, keď sa podarilo im dosiahnuť ten stav spokojnosti, snáď sa to časom podarí aj mne".

pred hodinkou som rozposlala hromadný mail všetkým svojim mailovým známym. Mrzí ma, že v dnešnej chaotickej dobe nemám čas stretnúť ich, objať a opýtať sa, ako sajú. Preplakať s nimi ich boliestky a svojim šťastím naplniť ich chmúrne dni. Alebo naopak.
Keď sa narodila moja dcérka, šance na jej život boli minimálne- na prežitie aj na zdravie. Po mesiaci som volala z nemocnice kamarátke či sa nevie ani ozvať. Rozprávala veľmi opatrne, ale keď zistila že nie som rozsypaná kôpka nešťastia, pomaličky sa uvoľnila. Až odrazu z nej vyletelo "Anetka už chodí"... a potom ticho. Hrobové ticho. JA som bola šťastná, maličká mi chýbala a kamarátka tiež. Prečo sa ona za svoje šťastie hanbila? Ako by som mohla niekomu zazlievať, že sa zo svojho šťastia teší? Môžu mi oni zazlievať, že ja som nešťastná? Jedna kamarátka mi povedala, že v pôrodnici ležala s maminou predčasniatka ako som mala ja. Vraj celé noci plakala a stále iba hovorila o svojom bábätku. Vraj jej z toho bolo zle, nemohla kvôli nej spávať, liezla jej na nervy, bála sa jej a bála sa o malého. Denne sa pýtala na inú izbu. A viete čo? ĎAKUJEM ľuďom, ktorý dokázali pochopiť moje trápenie a so svojim šťastím sa podeliť so mnou. Nechápala som, ako dokáže niekomu zazlievať to jeho OBROVSKÉ nešťastie a rovnako aj ŠŤASTIE. A nechápem to podnes...