Tento blog som založila s úmyslom sprostredkovať túto prácu (poslanie?) verejnosti. Čiastočne aj preto, že sama som mala problém nájsť informácie z prvej ruky a tiež som to plánovala ako takú psychohygienu. Po technických problémoch ma trochu prešlo to prvotné nadšenie deliť sa o emócie a potom s postupom práce a nových detí v PNR mi už verte-neverte neostávalo síl ešte niečo produkovať. Aktuálne máme doma 3 detičky od 5 mesiacov do 3 rokov z DD a 3 naše (4-15r.). Takže určite mi rozumiete :-)
V prvom rade je táto práca oveľa oveľa ťažšia, ako som si predstavovala. A náročné sú iné oblasti, ako som si myslela.
Prvá otázka od okolia zvykne byť: ako dokážeš pustiť tie deti preč? A áno, toto je skutočne veľká téma. Veľmi záleží, kam smerujú. Pokiaľ ide o adopciu alebo pestúnstvo, prípadne náhradná osobná starostlivosť napríklad starostlivej babičky (takej, čo sa bude s láskou starať; bohužiaľ nie je to tak vždy), tam sa s tým človek vysporiada relatívne ľahko - myslíte na dobro dieťaťa a viete, že sa mu bude vodiť dobre, bude sýte a milované.
Ďalšou možnosťou je pôvodná rodina (ako odnož môže byť náhradná rodinná starostlivosť členov rodiny a známych). Som presvedčená, že sanácia rodiny má význam, ak sa robí poctivo a rodičia sú ochotní na sebe pracovať. Ak tento proces zlyhá a dieťatko sa vracia, to je z môjho pohľadu systémová chyba. S týmto sa vyrovnať je mimoriadne ťažké. A nielen pre mňa. Pretože profi rodina je celá rodina, všetci členovia u nás doma skutočne veľmi silno prežívajú odchody (vlastné deti prekvapivo emotívne, hoci vopred vedia, že je to dočasné atď.).
Posledná alternatíva je cca 5-6 ročné dieťatko smerujúce do Centra pre deti a rodiny (detský domov) a nastupujúce do svojich 18 rokov na ústavnú starostlivosť, pretože profi je primárne určená pre deti do 6 rokov veku. K tomuto poviem len toľko, že som zástancom deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti.
Aby sme to zhrnuli, odchody sú ťažké. Ale pokiaľ odovzdávam dieťa do milujúcej náruče, celá tá bolesť má význam a je vlastne dôkazom, že bolo vybudované silné citové puto, čo ja vnímam ako najzásadnejšie, o čo ide v tejto práci.
S týmto každý, kto do profi rodičovstva ide, tak nejak logicky ráta.
Aké sú to teda tie ďalšie úskalia a trápenia?
Dozviete sa v ďalšom príspevku :-)
Ak Vás táto téma zaujíma, môžete dotazy smerovať do komentárov a aspoň budem vedieť, o čom ešte napísať.
Obdivujem všetkých, ktorí zvládajú starať sa o viac ako 1 dieťa. Máte môj hlboký obdiv.
Pevne verím, že sa ti podarí písať častejšie a dozvieme sa niečo o takejto forme starostlivosti. A pomoci tým najmenším.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem, že si sa podelila so svoj e skúsenosti. Ozaj náročná práca v každom ohľade. Šesť detí samo o sebe stačí, k tomu aby si sa nezastavila od vidím do nevidím, k tomu tie ďalšie starosti, ktoré si načala. Verím, že odchody detí sú veľmi náročné, pre samotné dieťa, pre teba a ako spomínaš aj tvoje deti. Zaujímalo by ma, ako to celé zvládajú tvoje deti. Od samotnej myšlienky, po každodenný život, zvykanie si na nového "súrodenca" a tie odchody nic moc. Držím palce na neľahkej a veľmi dôležitej ceste.