Modlitba z knihy Anastázia

Dávam vám sem úryvok z knihy Anastázia od Vladimíra Megreho.

prečítaj si motlitbu z knihy Anastázia:

Tri modlitby

"Hovoríš o Bohu, Anastasia, a ako sa modlíš? Alebo sa vôbec nemodlíš? Veľa ľudí vo svojich listoch prosí, aby som sa ťa na to opýtal."
"Vladimír, čo si predstavuješ pod slovom "modlíš sa"?"
"Ako čo? Vari to nie je jasné? Modliť sa, znamená modliť sa. Vari nechápeš význam tohto slova?"
"Rovnaké slová ľudia vnímajú rôzne a cítia za nimi rôzny zmysel. Aby som hovorila jasnejšie, opýtala som sa ťa, ako ty chápeš zmysel modlitby?"
"O zmysle som až tak veľmi nepremýšľal. Ale aj tak jednu hlavnú modlitbu viem naspamäť a niekedy ju recitujem - iba tak, pre prípad. Zrejme je v nej nejaký zmysel, keď ju recituje veľa ľudí."
"Čože? Modlitbu si sa naučil, ale poznať jej zmysel sa ti nechcelo?"
"Nie že by sa mi nechcelo, ale jednoducho som sa akosi nezamýšľal nad jej zmyslom. Myslel som, že všetkým je jasné, prečo sa zamýšľať? Modlitba - to je jednoducho akoby rozhovor s Bohom."
"Ale ak v hlavnej modlitbe predstavujeme rozhovor s Bohom, povedz mi, ako sa dá s Bohom, svojim Otcom, rozprávať bez zmyslu?"
"Neviem ako. Ale čo stále o tom zmysle hovoríš! Možno ho poznali tí, ktorí napísali modlitbu."
"Ale veď ty by si chcel hovoriť so svojim Otcom osobne."
"Samozrejme. Každý by chcel so svojim Otcom hovoriť osobne."
"Ale ako je to možné osobne, a pri tom prednášať cudzie slová a k tomu sa nezamýšľať, čo stojí za nimi?"
Zo začiatku ma znervózňovala Anastasiina dotieravosť ohľadom zmyslu modlitby, ktorú som sa naučil, ale potom ma samotného začalo zaujímať určenie zmyslu, uloženého v modlitbe. Pretože mi do hlavy, akoby sama od seba, prišla myšlienka: "Čo to vychádza? Modlitbu som sa naučil, nie raz som si ju opakoval, ale nad tým, čo obsahuje, som skoro nepremýšľal. A bolo by zaujímavé si to ujasniť, keď už som sa ju naučil." A povedal som Anastasii:
"No dobre, po čase nad zmyslom popremýšľam."
A ona odpovedá:
"Prečo po čase? Vari teraz, tu by si nemohol predniesť svoju modlitbu?"
"Prečo by som nemohol? Môžem, samozrejme."
"Potom, Vladimír, zarecituj modlitbu tú, ktorú si zo všetkých pomenoval ako hlavnú, a s jej pomocou si sa snažil rozprávať s Otcom."
"Veď ja predsa len jednu poznám. Naučil som sa ju preto, že ju všetci považujú za hlavnú."
"Nech je tak. Zarecituj svoju modlitbu a ja budem sledovať tvoju myseľ."
"Dobre. Počúvaj."
Zarecitoval som Anastasii modlitbu "Otče náš", v ktorej, pokiaľ si pamätáte, sú slová:

"Otče náš, ktorý si na nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje,
Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
A odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás od zlého,
lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva
na veky vekov. Amen."

Zmĺkol som a pozrel som sa na Anastasiu. Sklonila hlavu, na mňa nehľadí, tiež mlčí. A takto mlčky sedela, smutná, dokiaľ som nevydržal a neopýtal sa jej:
"Prečo mlčíš, Anastasia?"
Nezdvíhajúc hlavu, povedala:
"Na akéže moje slová čakáš, Vladimír?"
"No ako to "na aké"? Dokonca bez zaváhania som zarecitoval modlitbu. Páčila sa ti? Mohla by si to povedať, ale mlčíš."
"Keď si recitoval modlitbu, Vladimír, snažila som sa sledovať tvoju myseľ, city, zmysel obrátenia. Zmysel slov modlitby chápem, ale ty si nechápal všetky jej slová. Tvoja sotva narodená myseľ sa pretrhávala, strácala a úplne chýbali city. Nespoznal si zmysel mnohých slov modlitby, k nikomu si sa neobracal. Jednoducho si mrmlal."
"Veď som recitoval ako všetci. Bol som v kostole a tam je ešte viac nezrozumiteľných slov. Počul som, ako recitujú iní ľudia. Rýchle mrmlajú a to je celé. Ja som ale všetko recitoval jasne, pomaly, aby si to pochopila."
"Ale predtým si povedal, že modlitba - je obrátenie k Bohu."
"Áno, to som povedal."
"Ale Boh je náš otec, je osobnosť, je živá substancia. Náš Otec je schopný cítiť a chápať, keď vzniká normálna komunikácia. A ty..."
"Čo ja? Veď ti hovorím, všetci tak recitujú, obracajúc sa k Bohu."
"Predstav si, že tvoja dcéra Polina zrazu začne pred tebou monotónne hovoriť a do viet bude vpletať slová, ktorým sama nerozumie. Tebe, otcovi, bude sa páčiť takéto obracanie sa dcéry?"
Keď som si zreteľne predstavil takúto situáciu, tak ma priam obliala úzkosť. Stojí predo mnou moja dcéra, niečo mrmle, ako nejaká bláznivá a sama nechápe, čo chce. A v duchu som sa rozhodol: "Nie, je potrebné premyslene rozobrať modlitbu. Nie je možné nezmyselne prednášať slová. Inak to vyzerá, že sa objavujem pred Bohom ako šialený. Nech ju tak mrmle ktokoľvek. Ja ale určite pochopím celú túto modlitbu. Len je potrebné nájsť preklad nezrozumiteľných slov. prečo sa v kostoloch rozpráva nejakým nezrozumiteľným jazykom?" Ale nahlas som povedal:
"Vieš čo, tu je zrejme neúplný a nepresný preklad. Preto, ako si povedala sa moja myseľ strácala."
"Vladimír, zmysel sa dá pochopiť aj s týmto prekladom. Sú v ňom, samozrejme, slová, ktoré nie sú všeobecne používané. Ale zmysel je jasný, keď nad ním popremýšľaš a určíš, čo je najdôležitejšie pre teba a príjemnejšie pre Otca. Čo potrebuješ, ak sa obraciaš modlitbou k Otcovi?"
"No, čo je tam povedané slovami, to, zrejme, potrebujem i ja. Aby dal chlieb, odpustil hriechy a dlhy, neuviedol nás do pokušenia a zbavil nás od zlého.
Všetko je tam jasné."
"Vladimír, všetku potravu svojim synom a dcéram Boh odovzdal ešte pred ich narodením. Pozri sa naokolo, už dávno je pre teba všetko urobené. Milujúci Otec všetkým odpúšťa hriechy bez prosenia a nemá v úmysle uvádzať niekoho do pokušenia. Schopnosť nepodľahnúť záludným a planým sľubom Otec vložil do každého. Prečo urážaš svojho Otca neznalosťou toho, čo je dávno uskutočnené? Okolo teba sú Jeho večné dary. Čo ešte môže dať milujúci Otec, ktorý všetko odovzdal svojmu dieťaťu?"
"A čo ak niečo nedodal?"
"Boh je maximálny. Svojim synom a dcéram všetko dal na počiatku. Všetko! V plnej miere! Ako rodič, bezvýhradne milujúci svoje dieťa, si neprial väčšie blaho než radosť zo šťastného bytia svojich detí! Svojich synov a dcér!
Povedz, Vladimír, aké môže mať pocity Otec, ktorý všetko odovzdal svojim deťom na počiatku a teraz vidí pred ním deti neustále prosiace: ,Ešte, ešte, uchráň, zachráň, sme všetci bezmocní, sme nič?, Odpovedz, prosím. Dajme tomu, ty ako rodič alebo niekto z tvojich priateľov, chceli by ste mať takéto deti?"
"Nebudem ti tu hneď odpovedať. Sám si v tom urobím jasno, keď v kľude popremýšľam."
"Áno, áno, iste, dobre, Vladimír. Len prosím, až nájdeš čas, popremýšľaj, čo by chcel od teba počuť Otec, okrem tvojich prosieb."
"A vari Boh od nás tiež môže niečo chcieť? Čo?"
"To, čo každý chce počuť od svojich detí."
"Povedz mi, Anastasia, a ty sa niekedy obraciaš k Bohu s modlitbou?"
"Áno, obraciam sa," zaznela odpoveď.
"Tak mi predveď svoju modlitbu."
"Tebe, Vladimír, nemôžem. Moja modlitba je určená Bohu."
"Teda k Bohu, budem ju počuť."
Anastasia vstala, roztiahla ruky, otočila sa chrbtom ku mne a predniesla prvé slová. Obyčajné slová modlitby, ale... v mojom vnútri sa akoby zrazu všetko zachvelo. Ona ich prednášala tak, ako sa obracajú všetci ľudia k svojmu blízkemu, milovanému človeku.
V jej reči boli všetky tóny živej komunikácie. Vášeň i radosť, aj žhavé nadšenie, ako keby sa blízko nachádzal ten, na koho sa Anastasia vášnivo obracala:

"Môj otče, všade prítomný!
Ďakujem Ti za svetlo života,
Za existenciu Tvojho kráľovstva,
Za vôľu milujúcu. Dej sa dobro.

Ďakujem Ti za každodennú stravu!
I za Tvoju trpezlivosť,
Za odpustenie hriechov na zemi Tvojej.
Môj otče, všade prítomný,
Som dcéra Tvoja medzi Tvojimi výtvormi.
Nedopustím sa hriechu a slabosti,
Budem dôstojná Tvojich činov.

Môj otče, všade prítomný,
Som Dcéra Tvoja, pre radosť Tebe.
Sebou Tvoju slávu zmnožím.
Všetky budúce veky
Budú žiť vo Tvojej túžbe.
A tak to bude. Tak to chcem!

Som dcéra Tvoja,
Môj otče, všade prítomný."

Anastasia zmĺkla. Pokračovala v komunikácii s celým okolím. Zdalo sa, že okolo nej zažiarilo svetlo. Keď prednášala slová svojej modlitby, navôkol nej sa dialo niečo neviditeľné. A to - to neviditeľné sa dotklo aj mňa. Nie vonkajším, ale vnútorným dotykom. Od neho sa mi odrazu urobilo dobre, kľudne. Ale zároveň s Anastasiiným vzďaľovaním tento stav mizol, a povedal som k Anastasii, ktorá poodišla:
"Tak si prednášala modlitbu, ako by vedľa teba bol niekto, schopný na ňu odpovedať."
Anastasia sa ku mne otočila, jej tvár bola radostná. Rozhodila rukami do strán, usmievajúc sa, zakrúžila, potom sa mi vážne pozrela do očí a povedala:
"Vladimír, náš Otec Boh tiež hovorí ku každému s prosbou, odpovedá na každú modlitbu."
"Ale prečo v tom prípade Jeho slová nikto nechápe?"
"Slová? Pozemské národy majú tak veľa slov s rôznym zmyslom. Tak mnoho nepodobných jazykov a nárečí. Ale existuje jeden jazyk pre všetkých. Jeden pre všetkých, jazyk Božej výzvy. A je utkaný zo šelestu lístia, zo spevu vtákov a vĺn. Má farbu a vôňu Boží jazyk. Týmto jazykom na prosbu každého človeka Boh dáva modlitebnú odpoveď."
"A mohla by si preložiť, povedať slovami, čo nám hovorí?"
"Mohla by som približne."
"Prečo približne?"
"Náš jazyk je omnoho chudobnejší než ten, ktorým k nám hovorí Boh."
"Ale aj tak povedz, ako to vieš."
Anastasia sa na mňa pozrela, natiahla dopredu ruky, a... zrazu vykríkla hlbokým hlasom:

"Synu môj. Môj drahý synu!
Ako dlho čakám. Stále čakám.
V minúte roku, v mžiku vekov
Čakám.

Dal som ti všetko. Zem je tvoja.
Vo všetkom si voľný. Vyber svoju cestu.
Iba ťa prosím, môj synu,
Môj drahý synu, buď šťastný,
Prosím.

Nevidíš ma. Nepočuješ ma.
V tvojom rozume sú pochybnosti a smútok.
Odchádzaš. Kam?
Usiluješ. O čo?
Klaniaš sa niekomu.
Vzpínam k tebe ruky.
Synu môj, môj drahý synu,
Buď šťastný, prosím.

Znova odchádzaš. A cesta - nikam.
Touto cestou vybuchne zem.
Vo všetkom si voľný, a vybuchuje svet,
Ničí tvoj osud.

Vo všetkom si voľný, ale Ja vydržím.
S poslednou trávičkou ťa vzkriesim.
A znova svet bude žiariť
Iba buď šťastný, prosím.

Na tvárach svätých - prísny smútok,
Strašia ťa peklom, súdom.
Vravia ti, že pošlú svojich sudcov.
Ale modlím sa iba za jedno,
Za dobu, keď budeme opäť vo dvojici.

Verím, že vrátiš sa.
Verím, že prídeš.
Verím, že opäť objímem ťa.
Nie otčim! Nie otčim!
Som tvoj Ave Otec,
Môj milovaný synu,
Budeme šťastní vo dvojici!

Keď Anastasia zmĺkla, nemohol som sa hneď spamätať. Ako by som ďalej načúval všetkému, čo znelo navôkol, a možno, že som načúval, ako v mojich žilách v neobyčajnom rytme tiekla krv. Čo som pochopil? Doteraz tomu sám nemôžem porozumieť.
Vo svojom nadšenom podaní prednášala modlitbu Boha k človeku. Sú tieto slová správne, alebo nie sú, kto teraz povie? A tiež prečo tak silne vzrušujú city, kto to môže objasniť? A tiež čo robím teraz? S uvedomelým chvením prechádzam perom po papieri, alebo neuvedomelo... Strácam rozum?
Jej slová prepletám s tými, ktoré teraz bardi spievajú v jej mene. Stať sa môže všetko. Možno, že iní ľudia miesto mňa pochopia. Ja to tiež skúsim pochopiť, až dopíšem...
A znova píšem. A opäť, ako tam v lese, akoby popretŕhali záclonu, občas znenazdajky znejú riadky modlitieb z tajgy. A opäť otázka. Mučivá otázka, ktorá je i dodnes vo mne. Vo forme obrazov z nášho života a premýšľania. Bojím sa na ňu odpovedať sám sebe. Ale držať ju toľko v sebe už tiež nemôžem. Možno, že niekto nájde presvedčivú odpoveď.
Modlitba! Táto Anastasiina modlitba! Iba slová! Slová pustovníčky z tajgy, nevzdelanej, so svojráznym spôsobom myslenia a života. Iba slová. Prečo ale zakaždým, akonáhle zaznejú, nalievajú sa mi žilky na ruke, ktorá píše, a krv v nej pulzuje rýchlejšie. Pulzuje, odmeriavajúc sekundy, v priebehu ktorých je potrebné riešiť, čo je lepšie a ako treba žiť. Prosiť dobrého Otca - zbav, daj, zariaď? A či takto s istotou od srdca, ako ona, odrazu oznámiť:

"Môj otče, všadeprítomný,
Nedopustím sa hriechu a slabosti.
Som syn Tvoj, pre radosť Tebe.
Sebou Tvoju slávu zmnožím..."

Zmysel ktorej modlitby pre Neho bude príjemnejšia? Čo mám robiť ja alebo my všetci? Ktorou cestou máme ísť?

"Môj otče, všadeprítomný,
Nedopustím sa hriechu a slabosti..."

A kdeže nájsť sily, aby sme toto povedali? A aby sme vypovedané potom splnili!
(vybrala a preložila p. Maťufková, 2004)