Ďalšie dietko naničmamy: MIŠKO.

Tak sa tu idem pridať do klubu viacdetných naničmám: 16. 12. 2010 sa nám o 14.10 narodil Miško. Mal 3.450 g a 52 cm.

Štartoval na viackrát. Už 12. 12. som musela ráno o 7 do pôrodnice, lebo som mala od 4 rána pravidelné 5-minútové kontrakcie, ktoré ale utíchli po vyšetrení doktorom asi o 9 zrána. Potom som na obed mala 3 kontrakcie a zase nič. O pol štvrtej poobede detto. A nebola som sama. Rodenie "prešlo" aj mamičku, čo čakala 5 bábo. Došiel docent a vravel, že je nejaká atmosférická anomália - vraj sa mu to už stalo, že mu ženy prestali rodiť. Robili len naplánované cisárske. Žiaden prirodzený pôrod, chichi. Pustili ma domov hneď v pondelok - aj na moju žiadosť. No uznajte; načo by som tam trčala.

Akurát že som tam ochorela. Cítila som sa veľmi zle. Po príchode domov sa to veľmi zhoršilo. Začali teploty 38,5, stavy zimnice a neskutočné bolesti celého tela. Dopovala som sa Paralenom - fakt som tým tabletám nemohla odolať. Mala som ísť na kontrolu vo štvrtok, no v stredu som im zavolala v takom úbohom stave a povedali, že nech okamžite dôjdem. Tak mi porobili všetky možné aj nemožné vyšetrenia a zistili, že som na mraky. CRP akýchsi 190, brali mi aj akési stery z miesta odberu krvi a prevážali to do inej nemocnice na vyšetrenie, v moči hnis. Už po fyziologických roztokoch mi bolo lepšie. Aj úporná bolesť hlavy ma prešla po akomsi lieku, čo mi vpichli do infúzie. A po prvej dávke antibiotík sa nevedeli vynačudovať, aká som čulá. Aj domov by som šla, ale nechcela som riskovať. Pospala som si, oddýchla a na ďalší deň mi prišli pôrodné bolesti. Okolo 11-stej. Neboli nadšení, že sa to takto v chorobe rozbehlo. Ale pediatri mi malého preklepli a je OK.

Je úplnou fyzickou kópiou staršieho - keď sme sa dívali na foto, to akoby bolo rovnaké dietko fotené, chichichi! Tu je teda odpoveď na moje neustále dumanie, ako bude naše druhé dietko vyzerať, chichi... No povahovo - žienky, Boh vyslyšal moje prosby a nesmelé dúfanie! Zatiaľ je to anjelik! Oproti tomu nášmu prvému "vzorcu na chaos" je toto neuveriteľné dietko! On sa bude dívať, otvára ústočká keď sa s ním zhovárame, usmieva sa - a nech mi nik nevraví, že toto je reflex, obzerá sa za hlasmi a spokojne preležká v postieľke odinu-dve aj napriek tomu že je úplne sám. Vďaka ti Pane Bože za tento dar!
Ten starší? So smetím som bežala k bráničke vysypať to,no napriek tej minúte dvadsať reval ako najatý, lebo bol sám... na záchod nehrozilo aby som šla bez neho vycapeného na rukách, varila som s dietkom v perinke na rukách... až teraz si uvedomujem, že to nebolo "štandardné dieťa".... skôr niečo z tej kategórie moderne nazývané že "náročné" či ako.

A ďakujem Bohu aj za to poradie, v akom sa narodili. Lebo mať toho kľudnejšieho ako prvého, asi by som teraz dosť trpela.

Baby, veľmi sa z nich teším! Veľmi veľmi! A ten fantastický a neopakovateľný pocit v náš prvý spoločný večer doma v posteli! Ľahla si k nám naša staršia pomlčka (zo zásady sa v posteli otočí o 90 stupňov a my sa nevieme vyspať), začal pochrapkávať, na mojej strane postele začal odfukovať nahlas náš mladší. Pozreli sme sa s manželom na seba a začali sme sa smiať so slovami: Ale sme si dali.... Nádherný pocit!