Dcéra ma zahluší - ale musím to sem dať

Toto je dcérin príbeh do súťaže v škole, tak som zvedavá. Zdá sa, že moje a sestrine deti si akosi vymenili povahy...

V jedno pekné slnečné ráno, keď teplé lúče jarného slniečka presvecovali cez temné koruny stromov na malú čistinku, prebúdzal sa všade vôkol život.
Pomedzi jemne fúkajúci vetrík, nie studený, no ani teplý, štebotali hlasy vtáčikov z celého lesa a vytvárali orchester, ktorým dávali najavo radosť z východu slnka, zo začiatku dňa. Každý z nich chcel prespievať toho druhého, a to vytváralo dojem „štebotavej hádky.“
Pomaly sa prebúdzali všetky zvieratká, od tých najčipernejších, ktorými boli žabky, až po tie najlenivejšie, ktoré vstávali až v čase obeda, ako medvedíky. Žabky sa medzi sebou rozprávali, aký je krásny deň. Jelene s laňami a mláďatami vykračovali po lese pokropenom rannou rosou ako šťastné rodinky. Dokonca ani prefíkané líšky nevymýšľali obvyklé plány, ako získať všetko pre seba. Namiesto toho sa bavili s ostatnými zvieratkami. Po pretkávaných bielych, skoro priesvitných pavučinách posplietaných do tých najkrajších mozaiek sa pomaly spúšťali pavúčiky. Obchod so zmrzlinou, ktorý vlastnila lienka Lenka, bol dnes v plnom prúde. Každému padlo na chuť studené osvieženie v taký horúci deň. Nikde nemohlo byť lepšie.
Tento les plný stromov, kvetov, života a lásky bol domovom desiatok zvieratiek, ktoré tu mali svoje príbytky. No zrazu zašumelo lístie v korunách stromov, slniečko prekryl sivý mrak a teplo nahradila neopísateľná dusná atmosféra. Zvieratká sa rozutekali do domčekov, mysliac, že prichádza bežná búrka. Spomedzi stromov sa zrazu vynorili veľké čudo – nejaký obrovský stroj, a s ním prišli muži s pílami v rukách. Keď to zvieratká videli, bežali, leteli až na koniec lesa, kde sa ukryli v jednej jaskyni.
Približne po celom jednom dni zvieratká konečne vyšli z jaskyne. Chceli sa vrátiť do svojho lesa, no už žiaden nebol. Hľadali, hľadali, no nikde nič, len holé pne... a prázdnota, smútok. Už to nebol les. Iba zničená krajina, spustošená zásahom bezohľadných ľudí, ktorí, hoci majú nadbytok, chcú všetko len pre seba. Neuvedomujú si, že zobrali domovy desiatkam či stovkám zvieratiek, že ochudobnili ďaleké okolie o nádheru lesa, ale aj o množstvo kyslíka, ktoré stromy pre všetkých produkovali.
Pohľad na toto všetko zvieratká trápil. Nevedeli pochopiť, ako môže byť niekto taký hlúpy, neprajný... Veď ony si teraz museli len tak ľahnúť na holú zem! Žiadne uspávajúce šušťanie lístia, žiadne domovy – nič. Večer zaspávali dúfajúc, že je to len zlý sen a keď sa ráno prebudia, všetko bude ako predtým.
No ráno sa nič nezmenilo. Zvieratká sa preto rozhodli hľadať si iný domov. Išli spustošenou krajinou a zrazu v diaľke zazreli niečo zelené. Vtáčiky z oblohy hlásili, že je to strom. Jediný živý, zelený, nepoškodený. Pridali do kroku, a čo nevidieť boli pri ňom. Všetky sa postavili pred neho. Strom otvoril očká a zvieratká si všimli, že plače. Sova vystúpila z radu a spýtala sa, čo sa deje. On vyrozprával príbeh o tom, ako mu odniesli všetkých priateľov, rodinu, iné stromy. Všetkých veľmi dojal. Tí ľudia sú ale bezcitní! Strom sa opýtal sovy, či nevie, ako mu nájsť nových kamarátov, a pre zvieratká nové domovy. Sova povedala, že o niečom vie. Nakázala zvieratkám, aby prešli okolitý svet a zohnali nové semienka – zázračné, z ktorých vyrastú nové stromčeky. Zvieratká súhlasili. Celé dni hľadali. Chodili do iných lesov. Spytovali sa. V noci ich strom prichýlil. Vtáčiky spinkali priamo pod hviezdami v jeho korune. Niektoré, napríklad sova a lienky, sa schovali do jeho dutého vnútra. Jelene, líšky, medvedíky si ľahli pod strom. V jeden deň prišli vtáčiky s dobrou správou. Našli semienka. Zvolali ostatné zvieratká na pomoc. Nosili semienka, usilovne pracovali. No nevedeli, čo ďalej. Dostali ďalší nápad. Poprosia slniečko o pomoc. Nech im svieti čo najviac, aby stromčeky rástli. A tak zborovo žiadali: „Slniečko, vidíš, čo ľudia spravili. A my chceme späť náš les. Prosíme ťa veľmi pekne, svieť na zasiate semienka čo najviac. Aby z nich vyrástli nové stromčeky.“ Slniečko súhlasilo. No na rast potrebovali aj vodu. A tak sa obrátili na dážď: „Prosíme ťa pekne, pokrop naše semienka, aby nevysmädli a vyrástli v krásne stromy.“ Dáždik veľmi rád súhlasil.
Prešlo pár dní a zvieratká dokázali vypestovať nový les. Všetko bolo opäť krásne. Nové listy na korunách stromov sa trblietali dažďovou vodou, v ktorej sa odrážali lúče slniečka.
Každý mal znovu svoj domov, svoje miesto. Zvieratká oslavovali návrat domova. Teraz si svoj les nedajú! Budú si ho brániť. Predsa ony svoj les milujú a nezaslúžia si byť oň znovu pripravené!