Mama doma

Bola som naštvaná. Neskutočne. Keď to začalo.

Našťastie som som v pondelok napísala zoznam tatkovi, čo má nakúpiť. V utorok som bola u neho, zobral si okuliare, sadol si a vraví, že načo mu to bude. Však , nie je v našom meste. A to, čo som mu napísala, to je zbytočné, že všetko má. Ukázal mi špajzu, že má všetkého dosť. Pol kila múky, pol sáčku cestovín, pol sáčku ryže... vravím, to máš tak na dva dni, o čom chceš vydržať dva týždne. Okej, uznal, sadol si a začal študovať zoznam znovu. Načo mi je mlieko??? Mlieko nepijem, vyškrtal mi to jediné mlieko, čo som si tam pripísala. Vravím, tati, keby sa ti niečo stalo, tak ja ťa tu prídem ošetrovať, potrebujeme tu mať zásoby tak približne pre dvoch ľudí. On sa ešte rozhodne, čo z toho nakúpi. Z toho vyplýva, že dievča, urob si zásoby aj k dedkovi, lebo nevieš,čo tam bude. Dostal prídel Protexu, skontrolovali sme mu alpu na ruky, nalepili veľký plagát na chladničku, Umy si ruky a potri alpou, keď prídeš z obchodu! Od lekára! Vysypeš smeti! Jeden krát napísať Umy si ruky nestačí, v jeho ponímaní je, že umyť si ruky, keď príde od lekára, ale keď príde z obchodu už nemusí. Tati, čo keď budem v karanténe, ako sa ku tebe dostanem? Musím vedieť, že tu máš veci, ktoré máš mať. Skontrolovali sme zásobu liekov, chvalabohu, min. týždeň si akurát dal predpísať nové, tak na cca tri týždne by mal vydržať, zapísala som si meno jeho doktorky a telefonne číslo a asi 5x som ho ubezpečila, že ja budem volať Dr., keby potreboval lieky. S tým sme sa rozlúčili. Našťastie poslúchol a išiel si nakúpiť a začal umývať ruky a sľúbil mi, že dva týždne nevyjde z bytu, len jedno dúfam, aby nenastúpila demencia. Mamka klesla do demencie za 5 dní a potom už sa to nedalo zastaviť.

A začalo to tým, že sa minulý týždeň robila u mladého v škole prevencia, aby nahlásili, či neboli v styku s niekým. Syn nahlásil, že bol s týpkom, ktorý mu povedal, že prišiel z Milána. Že to budú riešiť. A tak mi zatelefonovali zo školy, aby zostal pre istotu v karanténe, lebo Taliansko. Písali sme týpkovi, ktorý je toho času v Afrike, ako mu je, že on sa cíti výborne. Aspoň čosi. Nachádzame sa v strede, hneď som to oznámila zamestnávateľovi a že okamžite domov. Samozrejme sme sa dosekali s directorom, lebo som na neho vyletela, že čo tí konzultanti, čo nám pobehovali po firme minulý týždeň a chvastali sa ako boli lyžovať s rodinami v Taliansku alebo ten kolega, čo má doma 2 synov s cestovateľskou anamnézou s vysokými teplotami a chodí do práce. Mimochodom, ten na mňa najviac nakričal! Choď preč! Choď domov! Fakt. V prvom momente neviete čo skôr, nedokončená robota a bez zastupiteľnosti. Ako vo filme. Stála som uprostred kancelárie a oči mi behali po kôpkach, že čo skôr. Ozaj, čo skôr? Mala som len dve možnosti, buď nechám všetko tak a odídem a budem za lajdáka, čo si neplní svoje povinnosti, alebo to rýchlo dokončím a budem za niečo iné. Podarilo sa mi dorobiť hlavné veci v rozsahu 20 min. , ale už viem, že mám nálepku debila, ktorému sa nechcelo ísť do karantény. Čo už.

Za volantom som zúrila. Baby sa vyzdvihnúť už nedalo, lebo boli obe niekde na ceste domov. Naštvaná som bola. Nie na šéfa, nie na syna, ani na firmu, na tú sprostú bezmocnosť. Nebola som v Taliansku, nebola som ani v osobnom kontakte s Talianom ani s nikým, kto by zo zahraničia pricestoval. A teraz toto a čo s tým?

Zastavila ma po ceste Jed-nota vo vedľajšej dedine. Nie som kreatívna kuchárka, moja hlava odmietala riešiť v danom čase varenie na dva týždne pre 4 ľudí. Čo sa mi páčilo a čo chválim, bolo už v stredu pri vstupe do obchodu: vážení zákazníci, PROSÍME, pri preberaní tovaru, použite rukavice. Alebo tak nejako. Pánečku, natiahla som si latexové rukavice. A tu presne to isté, ako opisuje Aramana. Mala som ich jediná zo zákazníkov. Aj keď tam boli a mali ich použiť a boli za-dar-mo. Film Ghostbuster medzi regálmi. Ja pri regáli, dvaja vycúvali po stranách. Ja som bola za ducha, samozrejme. Periférne som videla ako ľudí prevelice zaujímajú moje ruky v latexových rukaviciach, ale predavačky boli v pohode. Nákup v tej časovej rýchlosti, teraz s odstupom času považujem za katastrofu. Pud mojej sebazáchovy hodil do košíka ako prvé...kávu! 4 mlieka! 20 jogurtov a prosím pekne, 30 vajec v prepravke. Potom už začal môj mozog kalkulovať, čo uprednostniť do mraziaka, mäso alebo pečivo, čo mrazená zelenina? Hodila som tam nejaké mäso, 20 rožkov, privrela som oči nad toastovými chlebmi, ale šľahla som ich tam 2, asi 5 kg jabĺk, 2 kg. Múky. Múku dávam do pozornosti, ešte ju spomeniem. Toaleťáky. Našťastie boli. No nejaký základný nákup, samozrejme, prebehol.

Základné zásoby na dva týždne mám pobalené,ale toho sa toho času nedotkneme. To tam musí zostať na fakt horšie časy.

Domov som prišla ako tornádo. Syn videl, že je zle, tak spravil jediné, čo považoval za správne a čo mamku určite čiastočne upokojí, tak chytro všetko okolo mňa upratovať. Mne to nedošlo, chodil popred mňa, ale mne ten poriadok dopol až večerom, keď som začala vnímať viac. Hneď po príchode domov som sa totiž snažila niekde dovolať. Áno, nikde sa dovolať nedalo. Nikomu. Ani môj obvodný nedvíhal, nehovoriac o pediatrovi. Chápem a rešpektujem ambulancie, ale jasne bolo povedané, že tam NESMIEME chodiť osobne. Takže tie sms z ministerstva, že nemáme nikam chodiť si môžu strčiť viete kam. Jediný, kto mi zavolal bol ajťák, ktorý ma prepojil s PC v robote. Aleluja, aspoň niečo. Za toto rozhodnutie opäť milujem directora (prosím, berte to obrazne).

Žiadna mailová komunikácia nefunguje, (v stredu), čo je ten článok na webe, „ako vybaviť ošetrovné pre koronavírus“, kde píšu, že rodič si môže vypísať elektronický formulár, ktorý zašle do Sociálnej poisťovne. Nehrozí. Pri dieťati nad 10 rokov ho musí POTVRDIŤ pediater. Okej, ale ja doma nemám tlačiareň, aby som si ho vypísala, vytlačila a poslala potvrdiť pediatrovi. Aj to si musí, teraz neviem, či pediater alebo Sociálna poisťovňa overiť na danej škole, či je v nej karanténa. Ale my sme vyhlásenú karanténu nemali, karanténu dostal iba syn, škola fungovala v normálnom režime. Aj to, že má zostať doma mi zatelefonovali. Žiaden doklad. A tak som sedela v kresle a rozmýšľala, čo. Čo ďalej a čo s tým? Intenzitu telefonovania som skrátila z 15 min. intervalov na 5 minútové, až som sa spojila s pediatrom. Áno, potvrdia mi OČR. Príďte si pre to osobne na recepciu. Áno, dobre čítate. Žiadne elektronicky. Fakt som rada, že nie som v „ostrej“, lebo ja by som po to tlačivo z domu nevyšla. Nedonútil by ma nikto a čo potom zamestnávateľ? Netuším. Rozmýšľam, že pošlem do ambulancie, do zdr. kariet, obálky s adresou a s nalepenými známkami, či by bol ochotní v prípade potreby mi tlačivo poslať, alebo ho poslať zamestnávateľovi.

Medzitým mi doplo, že síce som spravila zásoby potravín, ale vyšiel článok, že sa míňajú lieky proti horúčke. Tak tie mi vypadli úplne. TATKO! Určite doma nič také nemá. Nevedel ani názvy. Tak som mu z hlavy nadiktovala cez telefón asi desať, čo ma napadlo a že teda ide hľadať. Po hodine mi zavolal, že našiel celú krabičku Paralenu. Aleluja.

Keď sa vrátim k tlačivu. Ostala som v situácii, že som tam nemala koho poslať. Toho osemdesiatročného otca asi ťažko. Tak pekne večerom kolo ôsmej som sa prepašovala do mesta na recepcii vyzdvihla OČR-ku. Áno, je na nej karanténa a predpísaný kód CoV19 či ako. O poldeviatej odkódovala firmu, hodila tam tlačivo a prášila nocou domov.

V stredu ešte školy zavreté neboli. Čo napíšete do dvoch rôznych ZŠ, každá v inej lokalite. A tie deti sú zdravé. Napísala som triednym oznámenie teda, že sme v karanténe do budúceho piatku, poslala som oznámenie synovej školy, čo poslali do Edupage. Medzitým už VUC rozhodlo, že sa školy zavrú len na štvrtok-piatok. Furt som visela na správach, stále dokola. Noviny, správy, správy mesta, správy VUC....Tým pádom som vo štvrtok už dostala oznámenie do mailu, že prostredná si má pozerať úlohy na Edupage a malinkej poslala pani učiteľka a4 úloh, čo majú vypracovať. Super, teším sa, ďakujem.

Vo štvrtok ráno som vstala ešte v pohode. Keď vstali všetci, sme sa hneď pohádali. Najstarší sa dosekal s najmladšou pre kečup, tá mu ukázala fuckera a zamkla sa do kúpeľne s revom na hodinu, potom vyštartovala do izby a začala si baliť kufor, že ona s nami doma nebude. Tí dvaja ju vyhecovali, že kam chce ísť, keď je v karanténe. Do toho mi volal kolega z roboty, či som prepojená s PC, že mi nadiktuje, čo treba zmeniť. Pekne som ho poprosíla, aby mi to poslal do mailu, že mu aj tak nerozumiem, čo po mne chce. Že si to neskôr pozriem. On na to, že to by bolo nadlho, nech si zoberiem pero a papier, že mi to nadiktuje. Nadiktoval. Tri vety po dvoch slovách. Fakt. Nemo som zírala na ten papier a dosť škaredo som si niečo pomyslela.

Vo štvrtok som riešila úplné hlúposti,čo ma postupne dobehli. Napríklad som deťom nariadila upratať si izby, že nebudú doma v takom bordeli. Výsledkom boli kopy prádla pri práčke, Čiže viac prania, ok, ale pracie kapsuly počas šialeného nákupu moja hlava nemala v zozname. Moja hlava sa fixovala iba na potraviny. Do toho mi úplne došli tablety do umývačky v linke asi štvrťka Jari a úplne ma dostal pohľad na zubnú pastu v kúpeľni. To aj keby som im dávala na prídel, nevyjdeme. Cash doma 5 €, lebo sa vždy spolieham na kreditku, pevne verím, že nezaplníme žumpu. Vytiahnutie žumpy stojí 70 €. Ešte viac sa budem modliť, aby páni s fekálom boli stále zdraví. V tejto chvíli ma napadlo, že pôjdem popočítať drevo, či by z neho v prípade krajnej núdze vyšla nejaká kadibudka. Okej, vrátim sa k téme.

Pokiaľ sú zamestnané decká, je to celkom v pohode. Syn prichystal zemiaky, dcéra spravila polievku a naučila sa robiť tarhoňu. Len si stále neupratali v hlave, že proste ak sa niečo minie ako napríklad kečup, nikto do obchodu nepôjde. Tu niekde som si uvedomila, že tie desaťkilá múky, čo brali ľudia po obchodoch, by malo svoje opodstatnenie. Už len preto, že by som si zabavila deti, kým by si baby našli recept, niečo pripravili a tešili sa na výsledok. Ubehol by im čas. Ja by som sa zatiaľ venovala Homeworku. Pýtali koláč, všetci traja, nevedela som im povedať, ako vyjdeme s pečivom, že by nám mohlo chýbať ku koncu z múky, tak sme sa dohodli aspoň na pudingoch. Mlieka máme 8.

Ďalšia vec je škola. Ja ľúbim pani učiteľky, že sa tak snažia, každý deň máme kopu úloh, ktoré treba prebrať, ako keby bolo vyučovanie. Ale mať posledné dieťa za odmenu, aby som si nenamýšľala, aká som super matka (že Kami), ktoré sa mi šprajcuje, že načo úlohy, to je zážitok. Poslala som ju po zošit. Doniesla čistú A-štvorku. Už sme boli v sebe, kázala som zošit. Do zošita nesmieme písať, len to, čo povie pani učiteľka. A tie úlohy slečna, Ti kto poslal? Pani učiteľka, šľahaj po zošit. . Prvé učenie včera bolo s revom, načo to má robiť, keď je doma. Aby som to zaklincovala, tak, keď sme skončili tortúru, prišla ďalšia A-4 s úlohami. Motivujem ju na rozpozeraný seriál, inak z nej budem na prášky. Prostrednú som skúšala z Rímskej ríše 4 strany, ešte má 4. Keď sa učím doobeda s dieťaťom a uprednostnila som školu a aj budem do konca karantény doobeda s nimi preberať školu, neriešila som včera homework. Jednoducho mi na to čas nevyšiel. Skúsim dnes. Alebo v nedeľu, keď si dáme pauzu.

Stále sa nevieme navzájom dohodnúť. Malinkej chcela prísťna návštevu kamarátka. Nemôže! Prečo? Stále vysvetľujem. Prostrednú volali baby na ihrisko. Nemôžeš! Prečo? Samé prečo.

Ja tomu nerozumiem, veď od včera sú školy zavreté a už aj od budúceho týždňa, čo tie deti robia na ihrisku??? Nepustila som ju. Toto je slabý odvar. Najstarší, vo štvrtok, že on ide na víkend do roboty!??! (lyžiarske stredisko) Nepôjdeš! Prečo??? Maminka, ja som zdravý. Dám si prilbu a okuliare! No nepôjdeš! Našťastie lyžiarske strediská zavreli. Aleluja. Jeden problém vyriešený. Prišiel druhý, väčší. Frajerka. Chcem ísť za ňou. Nepôjdeš! Prečo??? Lebo sme v karanténe. Ja som zdravý. Nerozumiem tomu, prečo nemôžem ísť za ňou. Argumentujem, napríklad, lebo prišla z Jasnej.

Keď toto píšem, prosím vás, ktorý blb povolil školám v pondelok ísť do Jasnej na lyžiarske. A prečo sa s deťmi nevrátili aj v utorok by to malo zmysel. A žiaden rodič si po dieťa nešiel.

Samozrejme, slzy v očiach na oboch stranách. Argumentujem, žiadam, vysvetľujem, veď existuje videohovor, to je super vec. Kecajte aj celý deň. Bál sa jej to vysvetliť. Napokon to dopadlo tak, že to vydržia a totálne to zaklincovala tým, že ani ona nemôže ísť nikam pre tú Jasnú. Toto vedieť na začiatku... Takže mladý sa upokojil, problém vyriešený. Došiel ďalší. A nemôžem ísť aspoň za chalanmi do posilky? Tu v dedine? Nemôžeš! Prečo??? A zase sme boli v sebe. Momentálne to už máme vyriešené. Samozrejme, že nepôjde.

Keď to zhrniem, čo nám chýba. Chýba nám presne to, čo nemáme. Môžem mať zásoby, chladničku vecí s dobrou zárukou. Za tie dva dni zošrotovali všetko čerstvé. Banány, mandarinky, šalát...Z tých 5 kg jabĺk zostalo 5 jabĺčok, tie padnú dnes. Ja mám absťák na niečo čerstvé. Hrozne zlé obdobie toto, nedá sa ani ísť do záhrady a odrezať si vlastný šalát alebo schrúmať čerstvú reďkovku. Plnú šťavy, až by štípala v ústach. Toto mi chýba.

Pohyb sme tiež museli vyriešiť. Lebo to sú decká, čo trénovali od mala. Striedame sa na bežiacom páse, ja hlavne z nervov. Prostredná včera hodinu a pol cvičila v izbe.

Večer sme si naplánovali domáce kino, tak sme sa stretli pri telke. V kľude, v pohode.

Som rada, že sme v poriadku, sme zdraví. Veľa vecí sa mi podarilo vychytať, čo musím doriešiť.

Dnes mám v pláne nájsť látky na rúška, mám bavlnené s medvedíkmi kdesi, operiem to, dám babám postrihať obdlžníky, kto vie, možno im to dám aj ušiť. :-) na to sa teším. A musím dať do poriadku špajzu, lebo viem, že po jablkách prídu na rad ovocné kompóty. Keď nie je nedajbože ovocie doma, tak malinká robí nálety na marhuľové kompóty. Tým, že počítam s tým, že dnes dôjdu jablká, sme sa dohodli, že zajtra spravím niečo s kyslou kapustou. Na knihy sa nesústredím. Som doma zavretá, riešim školu, úlohy, prácu, deti a správy. Pevne verím, že od nedele sa znormalizujeme.

A keď mi niekto povie, že je to „len chrípka“, tak ja mu asi jednu tresnem. Neviem (fakt teraz z hlavy neviem), ale OČR je tuším 55% z platu, dosť čo nám to nabúra mesačný rozpočet, treba do toho zarátať aj šialený nákup zo stredy, takže som možno raz toľko v mínuse. Aby to nevyzeralo tak tragikomicky, je tu aj manžel, len momentálne nie je s nami. Pricestuje budúci týždeň. Keby fakt zle bolo, tak určite by sme to inak a hlavne spolu riešili. Skôr mám dilemu teraz, keď sú zavreté od pondelka školy, ako je to s rodičmi? Budú teda doma celé rodiny alebo ako to bude? Vlastne ani nič neviem. Či si mám to ošetrovné predĺžiť o ten ďalší týždeň? Tretí. Deti mám nad 10 rokov.

Takže tak.

Jéj, u nás sneží. No, aspoň to nebude deti ťahať von.

Pozdravujem. Úsmev

Komentáre

Jaaj, pevne nervy.

Na začiatok - ošetrovné povedali na 14 dní bude platiť. Takže aspoň toto.

Vieš, včera som rozmýšlala o vela typoch rodín. Že to bude fakt ťažké. Rôzne kombinácie s alkoholikmi, workoholikmi, narkomanmi, závislými na cigaretách. Alebo len tak obyčajne, s manželmi, ktorí už majp, ako sa hovorí, záujmy niekde inde. Tesne pred rozvodom.

Ale ono to bude ťažké pre všetkých.

Idylicky sa hovorí o babyboome o 9 mesiacov. Ale nebude to také ľahké drahá.... Lebo zrazu sú vedľa seba ľudia 24 hodín. Tí, čo inak stretnú spolu na pár hodín cez víkend.

Držme si navzájom palce

Ten babyboom ma veľmi pobavil.  Krásne.  No, ale áno, môže byť.

skör by som sa pripravila na dlhsiu dobu - u nas je to od pondelka 16.3. plnych 5 tyzdnov (takze ti, co uz boli v karantene po tyzdennych fasiangovych prazdninach si dokopy momentalne odkrutia 6-7 tyzdnov), Rakusaci maju 4 tyzdne a cosi-kdesi sa suska, ze ak sa nepodari spomalit exponencialny narast novych infekcii, tak mozno ovela dlhsie, pricom udaj, co mi bol povedany, si momentalne vobec nedokazem ani len vo sne predstavit

Uff, pre všetkých, či len pre tých, čo sú nakazení, respektíve sa stretli s niekym pozitívnym?

absolutne pre vsetkych - teda opravujem: rodicia ako lekari, poziarnici, ppolicajti a rozvedeni bez pomoci smu poziadat o nudzove zabezpecenie deti - cize mame v skole pohotovost

Čo mám také JPP, tak že tieto dva všeobecné týždne sa vraj natiahnu na ďalšie 2 týždne zatiaľ. A to mi syn oznámil, že vraj školy si budú nahrádzať vynechané dni. Čiže potiahnu cez prázdniny. 

No veď uvidíme. 

Dnes som dala špajzu a oprala som si látky na rúška.  Čo som im rozdala zbytky, šije celá rodina, každý vo svojej izbe. 

Ja im to zajtra prešijem na mašine. 

 

Ta ty si akak dobra, sije cela rodina ÁnoTlieskamÁno

Vsak toto, na tie dva tyzdne to tiez velmi nevidim. Najmladsia dostala povinnosti na doma, ze to nie su prazdniny. Syn v Holandsku na vyske, maju skolu online, ale az majju projektovo zamerane studium ...

...a zázrak sa stal. Okolo mňa ticho. Všade ticho, kľud. Konečne. 

Možno vytiahnem aj nejakú knihu. Časom. 

myslíš, že spracovali prvotný šok?

Ja Ti neviem. Možno som to najprv musela spracovať  ja a nastaviť sa na pokoj, oni sa len pridali. 

Konečne som si našla čas. ÚsmevNo neúrekom nadelenia. Hambím saz každej strany. Ako dobre, že mám doma momentálne len jedno dieťa? Dnes sme mali on line debatu. Jeden sam svoj, sám so sebou,v Holandsku, kde maju 1000 pripadov potvrdeneho virusu a  ovela ovela slabsie opatrenia ako u nas, aspon, že im od piatka školu zrušili. Dcéra po operacii v Brne, tam pracuje, došiel z aňou priarel, asi tam ostane dhšie visieť ..., nám prisla naviac mačka do domu, máli sm elen 7 vonkajších. Syn s priateľkou v Ba ..., my po novom do budúcej nedele v karanténe ..., to abys me mali čo jesť, aj našich 8 mačiek ..., dvaja parcujeme z domu ta žiadna zmena ...

Najväčší problém vidím v tom pokoji, ako si to opísala, dostať sa do pokojového stavu, pri rastúcej panike navôkol, nie sranda. A strach už vôbec nie je dobrý spoločník.

Ta si držme palce, aby sme to hlavne v zdraví zvládli.

Crystall, moc drzim palce. Deckam to nedocvakava ani mojim. Beru to ako prazdninovy rezim. PC, plne hrnce a kludne 2 mesiace karanteny, im to nevadi.

Horsie s rodicmi. Jako Daska pisala. Nedaju si poradit. Ale vyhrozila som.sa a pouzila priame slova. Ze IM ide o zivot v prvom.rade. Mladsi to skor znesu. Trochu sa nalakali a pocuvaju, aj ked dnes som si robila selfie v ruske na chodbe nemocnice. Otcovi sa pobili atb lieky, tak naspat do nemicnice, nech ho ratuju.

Takze den mi usiel. Prestravovala naa moja mama. Ale tak .... zajtra ten gulas spacham.

Ach jaj. Otca tam nechali?

Nie, nastastie a zatial. Uvidim, co dnes povie doktorka. Ideme este na jednu infuziu.

Držím palce, nech je otec čím skôr v poriadku, však akoby nebolo málo.

Dakujem.

Aj ja držím palce. 

Aby ste ho mali doma a už v poriadku. 

Môj tatko dokázal včera v jednej vete povedať: Predstav si, už je 44 nakazených, vybehnem budúci týždeň na záhradku. 

OMG. 

Ešte nikdy som si nedovolila zvýšiť hlas na svojho otca, ale včera schytal teda. 

Teraz ráno, látka už mám požehlené, vybavím na doobeda videohovor pre najmladšiu s BFF.  

Uvidím, ako mi to pôjde. 

Dakujem.

Ked zahradka pri dome, nebala by som sa. Podstatne je zachovat si zdravy rozum, necitit sa co najmenej obmedzovany ale socialne sa nekontaktovat. Resp co najmenej. Aspon kym nie je zakaz vychadzania. Ti co maju karantenu ... nuz, uz len fakt do okna ci na balkon.

Paradoxne v tej nemocnici sa citim teraz bezpecne, sice tu naokolo vsetky babky a dedkovia chrachlia a kahrncuju, ale to su take srdieckove kasle. 

Ja som rusky tiez zacala, uz aj na masinu nadavam, bo mam taku novu, ale slabsiu, ziadna 30rocna Veritaska :( ... predsalen ju musim.dat opravit niekomu. 

A to som chcela rusiek aj 10 spravit. Snad sa to podda.

A myslim na teba a decka. 

Drz sa.

Ono je to pekne motivačné, ale ja sa cítim veľmi obmedzovaná. Čo mi to dcéra povedala? Maminka, ty vyzeráš kľudne, ale hlboko vo vnútri musíš strašne panikáriť.

S výrobou rúšok za dnešok nie som spokojná.  Ani sa nečudujem, že blog ako vyrobiť rúšku, tu, vystúpil na vrchol. Dnes sme ho klikali všetci štyria. Najprv som si hneď ráno naplánovala spraviť prototyp, že koľko času mi to zaberie a ako mi to pôjde. Prvý som skúsila ten prvý návod, vzhľadom na minimalizáciu odpadu. Látky som mala pripravenej na desaťmetre. Rôzne druhy na pratie na 90 stupňov. Moja eufória si predstavovala, ako našijem toooľko rúšiek, že budem rozdávať ľuďom, ktorí ich nemajú. Hmmm... Áno,  Sranda hneď na začiatku. 

Takže, keď sa vrátim k látkam, tak som mala s tigríkmi, medvedíkmi, so psíkmi, bielu, druhú bielu a vrchol luxusu damašek. 

Manufaktúra v našom poňatí bola, že ja som nastrihala tie obdĺžniky, prostredná pravítkovala a syn skladal a žehlil. Spravili sme prvých 8, cca do 11:00. A potom to začalo. Chyba nebola v strihu, chyba bola v hrubej látke, ktorú som vybrala. Že to neprilieha. Mladý zmizol, nastrihal nejaké drôtiky, žeby to objalo nos a potom sa vymýšľalo a vymýšľalo, až ma to dopálilo, reku nájdite si, čo by ste nosili a ja vám to ušijem. (hlavne, nech to nosia) Prešli sme na ten druhý návod, ale tam sú tri veľkosti, každý chcel inú, každý inú látku, tá psíkov, tá čisto biele, ten, že keď High, tak top high, on chce iba z damašku.  Pravdu povediac, o štvrtej som to zabalila. Nie som spokojná. Majú každý  z látky, ktorú si vybrali. Ja mám jednu, čo som stihla a pre dedkovcov po jednej zatiaľ. Ku gumičkám som sa nedostala. Dostala som z toho depresiu, mám pocit, že to neprilieha ako by malo. Dávam si pauzu do zajtra. 

Medzitým si tu plánujú, ako si kto nakreslí fajku na rúško, kto adi*as, kto, že to má v..., nejdem nadávať,  no, hlavne, aby im to pomohlo. Potrebujem to doručiť dedkovi a nastaviť mu to na uši, to ešte bude zážitok. Starých ľudí by sme nemali navštevovať. 

Aha a vzdala som to preto, lebo cez dve vrstvy sa nedokážem ani ja nadýchnuť. Mám obliečkovinu, neviem, či dať len jednu vrstvu. Ešte budeme improvizovať, ale neverím, že to udýcha dedko. Ja si tiež neviem na rúško zvyknúť, asi by som mala. Zle sa mi dýcha, začnem sa potiť, rosia sa mi okuliare,  chytám klaustrofóbiu, je mi teplo a prvá vec, čo ma napadne je to zdvihnúť a nadýchnuť sa poriadne. A to som skúšala aj s respirátorom, aj tak som ho zdvihla. Takže môžem trénovať, mám na to ešte týždeň. 

 

 

 

aha, a bilancia je 8 ks tých harmonikových a 9 ks podľa strihov od Kamily. 

yes. 

Tlieskam

Ta vy ste akí dobrí TlieskamÁnoTlieskamOno tie rúška na nose nijak asi nebudú dostatočne priliehat. Kámoška k hornej časti (cca 4 cm od nosa na každú stranu) prišila ohybný drôtik, vraj na čistenie fajok a ten si vytvaruje okolo nosa. Možno by fungoval aj ten chlpatý drôtik na tvorenie, ak by sa do vnútra v hornej časti okolo nosa prišil.

Ano výber látky je veľmi dôležitý, aby s adalo cez to dýchať. Robila som včera jeden z vreckoviek a dnes druhý podľa nového strihu, to je novinka , je aj tu vo výbere. A cez tie zo včera sa dobre dýchalo, dnes zas iné vreckovky a nie je to celkom ono, ozaj výber látky je veľmi dôležitý. Predpokladám, že cez tie robené z destkých plienok sa aj dýchať bude dať.

Verím, že kombinácia s okuliarmi je veľmi náročná,

Jéj, aká si pekná. 

Drôtik sme dávali. Syn našiel medený drôt, tak sme vkladali. Len som to zastavila, lebo sa nevedeli ujednotiť, čo vlastne chcú. Má to niečo do seba. 

Určite skúsim zajtra tento nový strih. Večerom sa musím prepašovať k dedovi a nastaviť mu rúška na tvár. Pre jeho bezpečnosť ho veľmi dlho nenavštívim, ale nemôžem ho nechať bez rúška. 

TPodľa toho nového strihu skúsim z plienok, mám dosť, kdyby neco. 

Naozaj to pomáha, že to tu dávate. 

 

Len ani od nového strihu nerátaj, že to bude úplne priliehať k nosu. Bez drôtika ťažko.

Máš môj obdiv, ako dokážeš s deckami tímovo pracovať, určite je to aj s emóciami, ale robia ..., to mne veľmi nešlo ...

Dievčence - už som písala na FB Svetlanke tuším. Hlavne ide o to, aby sme na seba neprskali. Čakať nejakú ochranu veľkú od týchto šitých nečakajte. Ak nebudeme na seba pľuť, keď sa stretneme, aj to je veľká pomoc a vec. Takže kľud. Neprilieha úplne, nič sa nedeje, ono ani nejde o to. Koľko toľko vás aj okolie to uchráni. Hlavne sa z toho nenervujte.

Ja som v tej mojej vydržala 2 hodiny v nemocnici na chodbe. Uši mi išla gumička odrezať. Ak si dáte gumku voľnejšie, zas to neprilieha. Takže kľud. Hlavne na seba nepľuť. Mrkám

PS - spomeňme si na kowboyov. Aj tí majú spodok otvorený - odventiluvaný.

Tiež to tak beriem, že to nijak neutesníme, ale ak môže pomôcť aspoň o 30 percent, v prípadoch, keď náhodou niekto nakazený nie je priamo pri vás, alebo by na niekoho nechrlíme nič, vždy lepšie ako ništ.

Napadla ma..... lama. Hambím sa

Chichocem saChichocem saChichocem sa

Jj, nebuď lama - daj si rúšku. Veľký úsmev

Tento slogan si moje dieťa napísalo na rúšku. 

Nebuď lama - daj si rúšku.

Vidíš, aké chytľavé. 

U nás sa to konečne znormalizovalo.

Najmladšie si robí druhý deň samostatne školu s úsmevom to chce mať čím skôr za sebou.  Hneď po raňajkách si k tomu sadne bez upozorňovania.

Včera, keď dusili zemiaky na obed, tak prebehla debata, žeby aj pogrilovali, však v rámci debaty môžu. JEden si predstavoval také dobré hovädzie šťavnaté hamburgery, vravím, že v mraziaku je hovädzina.  Malinká pípla, ona by rada grilovanú rybku. Vravím, jej Miláčik, kde ti ja zoženiem rybku a prostredná teatrálne, že ona by si priala grilované rebierka.  Ale popritom zjedli tie zemiaky s kyslou smotanou.

Takže dnes prišlo na rad to pečené mäso s kyslou kapustou a zemiaky. Sme doma 7. deň.  Najprv sme spravili nálet na čerstvú kyslú kapustu. Zjedla sa menšia polovička z kila. Aj som si pomyslela, že kašlem na to, nejdem variť, ale napokon sa dočkali aj toho mäsa. Myslím si, že teraz budú dlhšie sýti.  Ako dezert som vyhrabala mrazené jahody, tak sme vyčarovali bublaninu. Bože, tá vonia.

Také malé zázraky, kyslá kapusta a obyčajná bublanina v malom plechu. 

Keď to zhrniem, už stíham aj homeoffice, doobeda sa učia, už tentokrát bez reptania upracú. Nikto ani nerebeluje, proste každý spraví, čo má. Starší sa uchechtávajú z komunikácie s učiteľmi, vďaka im za to. Učiteľom. Je to super v tejto situácii. Staršie pani učiteľky to troška pletú, čo sa týka pripájania súborov, ale decká to berú v pohode. 

Včera som zaspala v kresle, keď ma zrazu kolo desiatej čosi preplesklo po tvári. To synátor našiel kdesi mašinu 2, ktorú opravil a spravil si prototyp rúška, čo tu Kamila dala, tie druhé z plienky. To kým som zaostrila oči, lebo použil obliečkovinu s vianočným motívom, tak rúško je červené so zelenými čečinkami, celý šťastný, že či to má dobre. 

Keby aj na tom stroji šil dopredu a dozadu, aj tak by som bola rada. Lebo pozerať na deco zaborené v mobile a ťukajúce prsty je dosť na nervy. Na jednej strane je to super, čo majú robiť, ale keď to aj vysávalo a v druhej ruky stíhal ťukať. Tak mne trhalo okom. 

 

To znie véééľmi dobre, šikovní ste všetci. TlieskamÁnoTlieskamA vianočné rúško znie  najsamlepšie. Pohoda

No čo deva, ako sa vám darí? To by ste už mali byť po karanténe?

Ahoj, no čo u nás.

Ja chodím do práce. My sme predbehli školskú karanténu vlastne o 5 dní, tak kým sa nastavili pravidlá na 14 dní a automatické pokračovanie, mne už bežala iba 10 dňová s pevným dátumom ukončenia OČR.

Išla som s tým v pondelok do práce, že ma pošlú domov, ale akosi ma nechcú pustiť.  Mne bolo doma dobre, aj keď som nadávala na homeoffice, ale predsa len byť na 55 % OČR a ešte aj robiť popri tom. Tak buď jedno alebo druhé. Najviac ma desilo, že mi deti osprostejú, keď budú samé doma a nebudú sa učiť, načo mi môj starý tatko povedal, že nie som jediná, čo má deti. To ma teda utešilo. Fakt.

Tak lietam.

Práca, deti, dvaja seniori každý inde doma so zákazom vychádzania.  Po hrozbou, že keď to nedodržia, tak prídu bývať ku mne. Tak sedia doma ako peny. Stojí ma to obdeň s každým 30-40 min. telefonovania, trochu ústne porebelujú, ale zatiaľ to ide. Ešteže tá telka existuje.

Deti sú v pohode, napokon sa ukázalo, že jediná škodná počas karantény bola maminka. Zrejme sa poza môj chrbát dohodli, že im je lepšie, keď som v robote, ta robili všetko preto, aby som bola v pohode, keď prídem. Čakala má umytá čistá linka, každý kútik vypucovaný, povysávané, deti vedľa seba podľa postupky, vyšší, stredný, najmenší, každý šťastný, že mamka spokojná. Keď som v stredu dávala polievku najmladšej do taniera a ona mi hovorí, že načo do taniera, maminka! Tam sú plastové misky, však nemusíš umývať potom. No tak aj bolo. Oni od pondelka vôbec nepoužívali riad a jednorázové misky a taniere na grilovačky, čo boli v špazjzy padli za coronu. Mamka nič nezistila, lebo dokázali všetky vyhodiť až vonku do kontajnera. Hlavne, že ja spokojná.

Učenie bolo horšie s najmladšou, lebo v pondelok, keď som prišla po práci sme do deviatej večer sedeli nad úlohami, čo si "nevšimla" a nevšimol si ich ani mladý, lebo on sa jej iba opýtal, že či má všetko a ona, že má všetko a tým to haslo. Zívala mi pri tom, vzdychala, poplakalo sa (ja na nervy), ale som sa zaťala, že dnešné úlohy proste musí urobiť dnes, nie zajtra ráno ani neskôr. Dnes. Tak sme to dali spoločne. Ja som spala po sediačky.

Na druhý deň už robila komplet úlohy sama, že ona ich po večeroch nebude robiť. Mladý sa poučil, ako ju má preveriť a za úplatok: elastické pásy po karanténe sa zapojila aj prostredná,že ju teda skontroluje aj ona.

 

Vyžierať akosi prestali, ako nie som doma. Varia si sami. Mali špagety s morcadelou, halušky so syrokrémom a slaninou, zavčera grilované kuracie nohy s ryžou. Predvčerom na večeru robila najmladšia lievance podľa receptu, dozorovala ju prostredná (bordel bol na mňa), včera, že si dajú wafle, ale každý sa zašil k svojmu notbooku, tak som im zrobila krupicovú kašu, viac mi nezostalo energie. Včerajší obed si odložili polovicu na dnes, že sa im nechce každý deň variť. Aká paráda. Mne stačí aj ryža so šťavou. (len nech nemusím variť). Z ovocia nepoľavili. Neviem, čo majú za obdobie, ale len najmladšia, čo som ju pozorovala, zje za deň 4 jablká. Okej, som rada, že nejdú dobošky a koniny, no koniny idú taká nutela padla za vlasť tiež, ale nestíham s tým ovocím.

 

A cvičia, to jediné sami od seba. Minimálne tí dvaja starší. Dosť nás zachraňuje bežiaci pás, tam sa vedia prestriedať a potom, že cvičia v izbe. U syna to nejako neriešim, ale prostredná tá cvičí ako besná. Majú nejaký základ vo workoute, či to HII, či ako sa to píše. Mne to dievča vyjde z izby, smrdí na dva metre a či sa jej vyplavia endorfíny, či čo, ona sa práve vtedy potrebuje brutálne objímať. Tak ju pošlem do sprchy, vyjde odtiaľ ako gumka, úsmev blažený a pritúliť - a maminka ako si sa mala. Žasnem. Čo sa cvičenia týka, musíme nahrávať video o tréningu pre trénera. V praxi to znamená, že krpatú týždeň spracovávam na kameru, však, lebo dieťa za odmenu. Prídem si tak z roboty, šťastná, že som doma a dieťa mi plače na lavičke pred domom a obúva si kopačky. Prečo plačeš, miláčik? Neviem. Prescanujem súrodencov, že ani oni nevedia, ale, že neriešia. Prostredná pripravila na trávniku ihrisko s kúželkami, lyžiarskymi palicami, ako kľučkovať s futbalkou, pomedzi kuželky ako ping-pongovať s loptou podľa tréningového plánu, potom rozbeh, otočka, prihrať, ona prihrá a trafiť sa medzi dve lyžiarske palice a dať gól.

 

No, povedzte, ktorý "d*bil" nabehol ako prvý.Ja. V tom, čo som prišla z práce, modlila som sa, nech to vydržia moje čižmy, pomedzi kuželky, preskákať s loptou, obskákať loptu, potom prekľučkovať pred tyčky a dať gól. Dala som. Tyčku som im vyvalila. Šúlali sa na mne ešte druhé a tretie kolo. Ako pravdu poviem, takýto tréning, čistý zabijak. Mne odpálilo nohy. Potom sa milostivá rozhodla, že ona to video pre trénera natočí, teda.

Tak nabehol mladý s tou všetkou technikou, okolo nej pochodil. Ja spokojná, deva, spokojná, akurát sme nečakali, že z toho vyjde taký výbuch. Keďže mladý sa nudí doma, tak mi poslal zostrihané a upravené video, podľa ktorého to vyzeralo, že nám doma na trávniku z devy rastie klon Lionela Messiho s Neymarom v jednom. Natočené z uhlov, nohy, kamera sa otáčala okolo nej, pomaly sa celá zemeguľa otáčala okolo nej...hudba do toho. Čisté šialenstvo. Keď som to prvý krát videla, tak som stratila reč a jediné, čo ma napadlo, bolo..preboha. Toto predsa nemôžem poslať, ale keďže to bolo jediné, čo som mala, tak sme poslali. Privrela som obe oči, urobila ksicht a odoslala.

 

Inovujú moje riešenia. V nedeľu som dorábala z týždňa rúška. Už mi z nich hrabalo. Čím som viac šila, tým som mala pocit, že stále málo. Tak som dala oprať v utorok šikmé pásiky, aby voňali, kebyže ich idem našívať na rúška. V stredu som požiadala mladého, keby mi ich nažehlil žehličkou, lebo na prostrednú nie je spoľah, nakoľko mala popálenú ruku, čo vyťahovala tvarohové štrúdle z rúry. A baby nech mi to zvinú do slimáčika a spoja špendlíkom. Áno, vyriešili to.

Do práce mi prišla správa:

My sme smart. Riadime sa heslom: Work smarter, not harder!

A fotka nato s natočenými slimáčikmi z bielych šikmých pásikov.

Potom prišla druhá fotka.

S vŕtačkou. Na vrtáku boli dve zaváracie viečka na fľaše, od seba asi na šírku pásika. K tomu žehlička na vlasy. Keď mi doplo, že jedno dieťa napínalo pásik, druhé držalo žehličku na vlasy a tretí to navíjal pomocou vŕtačky.

 

Dnes ma po robote doma vyplo. Školu som akosi poriešila. Do obchodu chodím iba ráno na šiestu, lebo zatvárajú o druhej, čo nemám šancu stihnúť. Už som zásobila babku, dnes dedka. Sú super, že len rožky a maslo a je z toho nákup za 60 e. Lebo mne už hrabe, ja im ešte pribalím, cuketky, pažítku, mrkvu, ovocie, časopisy na čítanie... Do práce neprídem ako dáma. Do práce prídem ako... no, strašný zjav.

 

PS, viac menej deti uplácam teraz. Až to skončí, prostredná požiadala o tie elastické pásy na cvičenie a najstarší.... tam je to kruté. Stará sa mi o sestry, aj navarí, upratuje, do toho sa učí. Tak som mu sľúbila, že budem robiť všetko preto, aby som mu prispela na staršie auto.

Ďakujem za podrobnú správu. ÚsmevTradične u teba nuda nehrozí ..., máš toho dosť praca, deti,š kola, starký ..., a klobúk dole, ako máš deti zorganizované ... Keď k tomu pridajú vlastnú tvorivosť Hambím saPohodaTlieskam Drž sa Objímam

Ďakujem. 

Však každý máme to svoje. Veď čítam, aj keď nestíham prispievať. 

Len tak do pléna to hodím, že viem, že som toho napísala moc, nechcem,aby to znelo ako chvastanie. Zvládame ako vieme. 

 Niekedy sú tie dni tak šialené, až sú neuveriteľné. 

 

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok