Danielka... uz len ten vek je taky "problematicky" a je asi zlozite aj pre tych partnerovych potomkov nadviazat nejaky kontakt.. v takom veku je vseobecne asi zlozite komunikovat s "dospelymi" a nie to este s rodicmi.. ono to chce asi vsetko cas aj ked verim, ze ta toto trapi a vycerpava.. ako sa hovori "kazda rada draha", poradit neviem, ale hadam ta potesi aspon to, ze ti drzim prsteky 
Ale nie si nanič mama, s tvojim synom a mužovou dcérou ti to predsa ide. A chlapec, no ťažký puberťák či adolescent, či jak sa tomu vraví. Boli inak vychovávaní, on z toho vyrastie, neboj.
Chce to možno len čas a veľa trpezlivosti. Uvidíš 
Viem , že nikto mi nemôže dať 100% radu ako nato, ale "Ďakujem" za povzbudivé slová
.
nie je to v takomto veku skor uz iba o partnerstve ako o vychove?
Navyse nevlastne deti, ktovie s akou skusenostou, mozno cerstvym rozvodom, .... Pises, ze si ich musela "vela zakladnych veci naucit". hmmm ... neviem, ci by som bola ja nadsena, keby sa ma "nova mama" snazila pretvarat "na svoj obraz". To nie je nic voci tebe, verim, ze si to myslela dobre, len sa pokus na to pozriet z ich pohladu. ved su to takmer dospeli ludia !
Svetlana, možno máš pravdu že sa im to nepáčilo, ale určité veci ani mne . Hygienické návyky, prípravy do školy, starostlivosť o svoje veci v izbe, jedenie a stolovanie. Bolo to pred dvomi rokmi, keď sme začali spolu žiť a vlastne vtedy boli aj deti dané manželovi do výchovy. Sám bol s nimi asi len dva týždne. A teraz sa viacej prispôsobujem ja ich tempu a náladám.
danielka.... ja bojujem s "vlastnou" pubertou doma a ver, že "kus od kusa je to diametrálne odlišné" a fakt niekedy zúfaléééé, 
ale čo narobíme? Sme ako na hojdačke, emócie lietajú na oboch stranách extrémne vysoko a potom bum, zas dolu ... ale nevzdávame sa ... Nič iné nám neostáva
Daniela, tak ako to nie je jednoduché pre teba, tak isto ani pre nich. Keď mi zomrela mama, tak si otec po krátkom čase našiel priateľku a poviem ti, že mala som čo robiť aby som to rozdýchala...a keď mi začala organizovať život, tak som mala s otcom dosť serióznu debatu...takže ak ti môžem k tomu čosi poradiť: ber ich ako súčasť tvojho života a pokiaľ máš s nimi problém, tak ho predebatuj s drahým a všetci spolu by ste si mali určiť pravidlá spoločného nažívania. Držím päste, aby ste našli spoločnú reč. 
r.r.
Tak to mas dievca, riadne tazke - vlastne deti v puberte - to je dost velky zaberak, ale "zdedit" este cudzie a vhupnut rovno do rozbehnutej puberty ... mas moj plny obdiv, ak si z toho este nezosedivela.
Asi by som sa zamerala najskor na to dievca - ak je naozaj pristupnejsia a ak chlapec uvidi, ze to ide a ze mate celkom dobry vztah bez hadok a k obojstrannej spokojnosti, mozno pochopi, ze je lepsie spolupracovat ako neustale bojovat a chyti sa aj on.
Ale to je len cista teoreticka rada, v praxi je to asi riadne o nervy:-/
Pekny den:-}
hm, danielka drz sa ... moja mama-vdova si nasla priatela ked som mala 17, brat mal 15 ... ja som mala v pohode pubertu, ziadne problemy ... ale ti poviem ked prisiel do nasej rodiny novy clovek tak som tou rodinou vtedy zamavala .... s odstupom casu na to nie som velmi hrda, aj ked si nemyslim ze pri opakovani situacie by som to riesila inak 
je to o ludoch, mala som pocit ze miestecko na zemi si musim nejak vybojovat - aj ked je to blbost vsetci boli mili len ja som mala "problem"
neboj nic nezufaj ;) teraz celkom vychadzame a to sa ani nemusime nazorovo zhodnut vela zdaru, vsetko musi dozriet
..zmen svoj pohlad, neber to ako tres. Ja mam doma vlastne puberty a tiež občas neviem "kudy-kam".Moja mladšia má 11,5 a tak ja by som sa v tvojom prípade zamerala na toto dievčatko..puberta už nastupuje ale je v tomto veku ešte dosť tvárne..dá sa ovplyvniť, hlavne pozitívnymi vecami..skús si nájsť k nej cestičku...veď možno ti dcérka aj chýbala..nájdite si svoj babský svet...
A na taktiku na "zdedeného" chalana by som viac zapájala vlastného syna, sú temer rovesníci..možno si skôr nájdu spoločnú reč...a výchova hlavne príkladom... na nejakým kázaní(aj keď v dobrom úmysle ) veľa nedosiahneš..
Tak ti prajem len veľa síl..drž sa
Byť mamou je poslanie alebo trest?
Kým som sa druhý krát nevidala(pred 2r.) bolo to pre mňa poslanie. Ale teraz ? Stále častejšie si hovorím, že je to trest. Partner má dve deti v opatere, a je to ťažké. Nemyslela som, že to pôjde tak ťažko. Na začiatku som ich musela veľa základných vecí učiť. Som so silami v koncoch, chlapec 17,5 ma úplne odmieta, ignoruje a tvári sa, že v byte ani neexzistujem. Všetky otázky ho obťažujú. Dievča 11,5 je prístupnejšie, komunikatívnejšie. Najradšej sú zavretí vo svojej izbe, ich svet je počítač a televízor(v ich izbe). Ja mám syna 18r. , to s ním celkom iné, aj výchova bola jednoduchšia.
Priznám sa , že v poslednom čase lomcuje so mnou nervozita, snažím sa, ale už neviem ako ďalej. Asi som naozaj nanič mama!