Môj imaginárny klobúk dávam dolu, a klaniam sa s obdivom každej, čo prežila pubertu...

prečo pani ucitelka nezapisuje do ziackej znamky hned? my sme sa prestahovali z mesta na dedinu a starsi syn zacal chodit do skoly tu.. v meste same jednotky.. vyborny ziak..a ked zacal chodit do druhej skoly ucitelky ho chvalili az ho asi prechvalili..ze aky je sikovny a mudry,ze vie viac ako ostatne deti..az nam tento pol rok zacal nosit domov poznamky a zle znamky.. stale nieco zabudne napisat,naucit sa.. a v puberte je mam pocit od narodenia..takze na tu ozajstnu sa uz teraz tesim..zatial mam cas..ma 9 rokov..

Lucy....neplac....Aj toto mame za sebou.....nasa akoze stratila ziacku a nemohla ju najst a potom to iste, co u vas.....
Decko nie je omalovanka, ktoru vymalujes svojimi farbami a v presnych liniach-ako si Ty predstavujes......
Zaklad -myslim vychovu- si jej dala dobry.....a ona zacina kracat sama....jednoducho pokus riesit problem sama, znamenal jej omyl....nema nato pravo!? Nesud ju, neodsudzuj.....Ma na to svoj dovod, preco Ti vsetko skor nepovedala.....a Ty to neber ako svoje zlyhanie. Vybrala si, ma. Beztak teraz si cely pohar horkosti vypije sama aj bez tvojho horekovania.
Hlavu hore! Potrebuje opat len podporu-no bez vycitiek typu- keby si mi to povedala- nemusela si teraz toto a hento......
Drzim palce.....takych dni este bude.....

ivet

tak teraz uz mozes iba dufat, ze to klamstvo ju poucilo do buducnosti... ja si myslim, ze skor by si zasluzila ta ucitelka - ved to je vrcholne nezodpovedne z jej strany, to je skreslovanie situacie pre nevedomych rodicov - mala znamky dopisovat pravidelne...
a preco to spravila tvoja dcera? detska hlavka mysli inak nez dospela, ak sa teraz vyplakala, tak ju to pravdepodobne trapilo, ale prvu zlu znamku zatajila, zistila, ze sa nic nedeje, teda v tom okamihu a uz sa do toho zamotala a nevedela ako von ... vybrala si tu pohodlnejsiu cestu - aspon do urciteho okamihu...
teraz je na tebe, aby si spravne zareagovala, teda vzhladom na tvoju dceru, lebo na kazde ditko plati nieco ine ... ale ber to tak, ze toto bude snad dobra poucka pred horsimi poklznutiami
ps ty si vzdy vsetko popravde povedala svojej mame? pravdupovediac, ja tiez nie, i ked to v konecnom dosledku neboli ziadne vaznejsie veci - ale vtedy som sa rozhodla tiez nie spravne ...
Katarina

cibinkals, toto som si prežila, z druhej strany. Tiež som vo veku Tvojej dcéry zatajovala známky. A veru bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, pamätám si ako dnes, že mi z chémie na trištvrte roku vychádzala štvorka - mala som tam dve štvorky (no nebavila ma a tak som sa ju neučila). Samozrejme, že sa to naši dozvedeli, to som už tam ale mala aj nejaké tie jednotky a dvojky, no ale keď na to naši prišli, to bolo rošambo.
A tiež mi mohli vysvetľovať, že klamať sa nemá a blablabla.
Pamätám si, ako to mamu trápilo (to neboli jediné zlé známky, čo som vtedy zatajila). A mňa to preto trápilo ešte viac, ale to obdobie zatajovania bolo veľkým stresom pre mňa. Keď uvažujem, prečo som to robila... no rodičia do mňa vždy vkladali veľké nádeje. Vždy som bola podľa nich inteligentná a tak som musela byť aj najlepšia. Tým ale dosiahli to, že až do druhého ročníka na vysokej škole som sa učila kvôli nim, nie kvôli sebe. Nepripúšťali moje zlyhanie, lebo vedeli, že na to mám. Lenže ja som bola aj leňoch a to, čo ma nebavilo, som sa jednoducho neučila. A tak fyzika a chémia... no žiadna sláva Hoci som to vždy nakoniec vytiahla na dvojku na vysvedčku, bývalo to veselé. A keďže sa mi nechcelo učiť a zároveň počúvať výčitky a krik od rodičov za zlé známky a nastolenie "tvrdého" režimu, tak som im známky nevravela, a profkám v škole hovorila, že som si zabudla žiacku.
Až v dospelosti som ich pochopila.
Poradiť Ti neviem, snáď iba sa pokúsiť začať pracovať na tom, aby sa dcéra začala učiť kvôli sebe. A nerobiť až takú vedu zo zlých známok a nastoľovať až taký tvrdý režim (ak to robievate).
A na druhej strane - pre Tvoje ukľudnenie: aha tu som Aj so zatajovaním som nakoniec skončila, aj učiť som sa začala pre seba, aj vyšku som skončila a zrazu je zo mňa pomerne normálny človek

..no my mame doma to iste v ziackej same jednotky a dvojky..nejako mi to neslo do hlavy , tak som odniesla ziacku triednemu a tiez som skoro dostala infarkt najhorsie na tom je , ze nasu 12rocnu dceru to vobec netrapi..ved nejako bolo a bude....zivot gombicka akotak sme to zahchranili namiesto 5 trojiek na vysvecku bude mat iba 2 , ale aj tak ma to ser....ieeeTakze viem co prezivas...snad bude uz len dobre..prajem ti to

cibi,
verim, ze si to uz predychala .
Pripajam sa k loulou. Aj ja som bola dieta - ziacka, nuz, rozna...
Tiez som, hlavne na gymli, o znamkach velmi nereferovala...
To nebolo o tom, ze by som chcela klamat, alebo o tom, ze by som rodicom nedoverovala, ale proste som to vnimala z kratkodobeho hladiska - vsak sa to vsetko nejak spravi...
Az na vyske, ked som studovala to, co ma velmi bavilo, som bola ambiciozna, zalezalo mi na vysledku, tesila som sa z kazdej vybornej znamky. VS som skoncila excelentne. Dnes sa doma smejeme, ze moje vysvedcka z gympla sa "stratia", ukazovat budem len index .
Cibi, uplne chapem, ze ta to trapi. Ale tvoja dcera si potrebuje prejst aj takouto skusenostou a treba verit, ze co do jej vychovy vkladate, sa prejavi. Ona na to pride, neboj
A ak vidi, ze si smutna, to jej moze pomoct byt empaticka, vnimat aj pocity inych, nielen svoje.
A mas pravdu, najdolezitejsie je, ze SU a ze su ZDRAVE.
Eva

mna to asi len cakáá..ale súcítim stebou.. ale tiez verím ze to bude s dcérou okej..

Cibi, predovšetkým
A teraz niečo k situácii. Každé dieťa v istom vekuz dospeje do štádia sťahovania sa do seba. verím, že vďaka životu s Vašou skvelou rodinou už tam dnu, v sebe, kam sa sťahuje, má skvelý základ a bohatú výživu pre osobný rast. Zároveň je treba akceptovať, že keď je v sebe / treraz tým nemyslím uzavretosť, ale formu sebapoznávania/ jej ochota reagovať na "vonkajší život" a situácie a cesta, akou to bude neskôr robiť, iba dozrieva. To je zároveň dobrá aj zlá správa- znamená to, že hĺadá hranice a spoznáva vlastné reakcie podľa tých Vašich na ňu a jej svet a rozhoduje sa, ktoré jej budú vlastné a ktorých sa neskôr zbaví.
Viem, že to čo napíšem, je mierne poburujúce, ale ona neklamala. To, čo urobila, je na prvom z niekoĺkých stupienkov ku klamstvu.Klôamstvo je úmyselná lož, povedaná face to face. Ona , podľa toho, čo si napísala, ťa len úmyselne neinformovala o danom stave. Myslím, že to nemá nič s dôverou alebo nedôverou- iba to, čo sa diaslo, sledovala a čakala, čo sa bude diať. Ako keď čakáme napr. na detonáciu pri búraní starého domu- vieme, že to nebude nič pekné, ba dokonca vieme, že je nebezpečné sa proiblížiť, ale je fascinujúce sledovať, čo sa stane, keď... No a - teraz ju neobhajujem- zjavne nepovažovala známky za svoju prioritu, ale za vašu, takže jej nešlo o to, mať dobré známky / to by požiadala o pomoc/ale nechcela / môže byť z lásky k vám?/aby ste sa trápili a tak ich ukrývala. Zároveň keby požiadala o pomoc, priznala by, vo veku, keď sa snaží celému svetu a najmä sebe predviesť samostatnosť, ukázala by vlastnú neschopnosť. Takže-ak sa pýtaš, na čo myslela- nuž, nemyslela. V tomto veku decká volia radšej neistotui s príchuťou rebélie ako istotu podmienenú žiadosťou o pomoc. Nemá to nič spoločné s tým , akí ste rodičia. Zachovala si sa najlepšie, ako si mohla. Ona sa naučí hneď dve veci- osobne niesť zodpovednosť a následky vlastného konania a tiež to, že aj zatajovanie skutočnosti je prvým stupňom lži. A u Vás ešte jeden bonus- že aj keď vyvedie čokoľvek, podržíte ju. No a ver tomu, že najťažší trest je pre ňu to, že cíti tvoju bolesť a smútok. Možno to neprizná ale možno bude robiť nabudúce veci len preto, aby ti nespôsobila bolesť a nie preto, že by vedome konala správne.Ale aj to je cesta. Keby si bola "vypenila" bolo by to pre ňu očistné. Takto sa musí z toho očistiť sama.Mimochodom, poznám dieťa, ktoré v treťom ročníku strednej vyrazili zo školy so štvorkou so správania. Dokončilo školu na inej škole a dnes je z neho skvelá matka, ktorá fantasticky vychováva dve deti- jedno už po puberte a jedno, s ktorým si to užíva.Chcem tým lrn povedať, Cibi, že hoci absolútne chápem tvoju bolesť / cítila by som sa podobne/ a hoci som matka s deťmi pred pubertou, viem, že ich výčiny v puberte nemajú nakoniec takmer nič spoločné s tým, akí ľudia z nich vyrastú. Teda vlastne áno- čím viac toho vyviedli, tým lepšie poznajú svoje hranice, tým ich majhú pevnejšie a tým lepší žoivot majú. / Samozrejme, to platí len pre deti s takým rodinným zázemím, ako vaše, v sociopatii je to presne naopak, tam sa to stupňuije/. Takže objímama a tešímsa, až dakedy pri nejakej opekačjke sa budeme spolu na tom rehotať. A ty iste aj s ňou. Až puberta dozrie.

puberta hlavne na moju psychiku... neboj pride cas,ked si ona sama uvedomi co je dobre a musi chciet hlavne len a len ona sama... je to obdbie skusania rodicov,niekto prebehne pubertou,ze ani nebola a niekto hroza a strach...ked sa dieta zamota do klamstva,tak tie klamstva pribudaju az sa do nich zapletie a nevie ako z toho von...prave vtedy by mal rodic pri nom stat a pomoct mu z toho von...

po case to prejde a budes odolna a depka nebudwes vediet co to je...

Cibinkals, moja, presne viem o čom píšeš Prežívam snáď to najťažšie obdobie.Ak ťa to aspoň trošku upokojí,to čo píšeš je malina oproti tomu,čo sa deje u nás

Cibinkals ja som si tiež prešla tým, že som doma utajovala známky. Nechcelo sa mi "počúvať tie kecy okolo" , tak som občas nejakú známku nepovedala a skúšala ju opraviť. Samozrejme, že niekedy to nevypálilo moc dobre - hlavne, ak som to do rodičovského nestihla . Pritom ma naši nikdy nebili.
S mojou dcérou sa mi raz stalo niečo podobné. Chodila do 7. triedy na ZŠ a raz, keď som jej natriasala vankúš, vypadla z neho písanka s názvom "ozajstné známky". Čo Ti budem hovoriť, v žiackej všetko super, v tých ozjastných to už bolo horšie. A za tým ešte kolónka aké známky musí dostať, aby to vytiahla (robila jej vtedy problémy matematika). Bolo mi všelijako, do plaču, chytala ma zlosť, proste všetky možné pocity sa vo mne miešiali. Vždy som jej vravela, že ju za známky biť nebudem (ale však ani naši ma nebili a stalo sa - žeby dedičné?). Dopadlo to tak, že som predýchala a potom som sa s ňou rozpráravla, že prečo. Vysvetlila mi, že ma nechcela klamať, ale že si chcela známky najprv opraviť (koho mi to len pripomínalo ) - ale namieto toho sa stále viac do toho zamotávala. Potom sa rozplakala a povedala, že je šťastná, že to prasklo, lebo ju to hrozne ťažilo. Mne jej prišlo aj ľúto, tak som sa rozplakala aj ja a objímali sme sa a plakali ... . Potom som jej zaplatila doučku z matematiky a na vysvedčku už bolo všetko ok.
Cibinkals, držím Ti palce, aby ste to ustáli

moja dcéra nosí domov 1-2, to som si aj ja myslela, min. rok 3. ročník listovala som jej v zošite a zrazu diktáty 3,2-,ale mala ho napísaný v zošite SJ, lebo diktátový si zabudla, zošity jej neprezerám iba pracovné občas + dikáty a písomky, že a toto kedy si mi chcela povedať? a ona že to je moja chyba že o tom neviem, lebo ja jej prezerám zošity, tak som si ho mala prezerať častejšie a vedela by som o tom, , ale našťastie to boli i ba 2 diktáty a zase iba 1,2-ky, známky im učitelka zapisuje ale občas mi vytiahne takú dvojmesačnú písomku, čo písali na nejaký papier s tým že 2-, 3, a keďže to do žiackej nezapisovala tak mi povedala - no kto si tomá všetko pamäť ked stále niečo niekde píšeme, uvidím čo bude na 2. stupni

pamätám si ako som ešte na prvom stupni gumovala 5-ku v prac. zošite z matiky, za školou a potom pekne domov, trpla som potom týždeň či si to učitelka všimne že je známka vygumovaná ale našťastie pri toľkých žiakoch nemala šancu,

Aj ja som vygumovala 3 z diktátu v prvej triede. Zostala po nej diera a na opačnú stranu som napísala 1, ale zrkadlovo

ono nejaký ten strach a obavy vždy budú a každý sa snaží vyhnúť sa situáciam ako bitka - v ojedinelých prípadoch, dohováranie, hubovanie, a preto konajú tak ako konajú, treba im dať najavo hlavne lásku a to že aj ked na známkach nezáleží sú doležité, hlavne ak sa chcu dostať na školu a robiť v živote to čo ich baví, a možnosa s nim skúsiť viac rozprávať,