Návštevy otca po rozvode

Nastaveni dobre asi nie sme, pretože jemu to zrazu nevyhovuje, hoci sme to riešili ešte pred rozchodom, ako budeme ďalej fungovať.
Škôlku od otca nemôže navštevovať, býva od nás 60 km. Možnosť navštíviť ju v týždni prakt. nevyužíva, hoci cestou z práce to nemá veľkú zachádzku. Nejde mu o kontakt s dcérou, ale o to mať ju u seba doma a u jeho rodičov. Nekompromisný je aj pri vážnejších chorobách. Cez prázdniny ju po týždni u neho vrátil veľmi chorú. Celý týždeň s ňou nebol u lekára. Ďalší týždeň sa liečila, ale dlho sa jej stav nezlepšoval. Lekárka ju chcela vidieť aj v ďalšom týždni, kedy už mala byť u neho. Z vlastnej iniciatívy mi napísala papier, že má malá zostať v starostlivosti matky. Musela som si to zariadiť v práci, pretože som tiež počítala s tým, že bude malá na prázdninách. Za 2 dni prázdnin robil cirkus, že mu ju nechcem dať, že to ja som ktoviečo narozprávala lekárke, nakoniec jej telefonoval, aby mu vysvetlila prečo malá nemôže ísť k nemu. Pokiaľ malá nemá 40 st. horúčku, tak podľa neho nemá prečo zostávať doma, a ak ju má, tak za hodinku po tabletke klesne a už môžu ísť. Za dva dni prázdnin, ktoré bola chorá, boli to pondelok a utorok, chcel aby som mu ju nechala cez môj víkend.
Celá naša dohoda je o tom, že stále na mňa tlačí, aby ju mohol mať čo najviac doma vtedy keď to jemu vyhovuje, a ja už sama neviem kam až ustupovať. Som už unavená z toho večného dohadovania, pri predstave, že mám s ním niečo riešiť je mi už zle. S manipulátormi väčšinou nie je možná dohoda, lebo oni nechcú problém vyriešiť, len stále riešiť.
S mojím prvým mužom som takéto problémy nemala. Staršia bude mať 15, s otcom sa stretáva kedy chce a ako sa s ním dohodne, v tomto veku mi len oznámi, že ide k nemu, že príde k nám. Tiež bolo obdobie, že mi zavolal v piatok na obed do práce, že príde o piatej pre ňu a to som ledva stíhala prísť z práce a zbaliť ju. Dohodli sme si, že zavolá aspoň deň vopred. No keď sme už mali naplánovaný program, dohodli sme iný víkend a nebol žiadny problém.
Začínam uvažovať o tom, že necháme rozhodnúť súd a budeme sa striktne držať súdneho rozhodnutia, len nech už mám konečne pokoj.
Zaujíma ma ešte ako riešia víkendy rodičia, ktorí pracujú na smeny aj cez víkendy. Či si tiež nahrádzajú víkendy v týždni, keď má byť dieťa v škôlke.

Otec dával dieťaťu týždeň lieky od kašľu bez toho, že by ju dal popočúvať lekárovi. Priniesol ju s tým, že kašeľ sa zmierňuje. Ráno som bola u lekárky, pretože na prvé počutie mi bolo jasné, že je v zlom stave. Mala spastické priedušky. Liek, ktorý jej podával výrazne síce hlieny zrieďoval, ale cez zúžené priedušky neodchádzal von, len v nej prebublával. Zároveň mala sťažené dýchanie cez zúžené priedušky, s čím súvisí samozrejme aj okysličovanie organizmu. Ku koncu týždňa s ňou odcestoval na predĺžený víkend do Tatier, tiež bez konzultácie s lekárom a bol spokojný ako jej Tatranský vzduch pomohol na dýchacie cesty. Radšej nerozmýšľam nad tým, ako jej bolo pred týmto "zlepšením". Lekárka potrebovala, aby bola v sledovaní jednej osoby, ktorá kontinuálne sleduje vývoj ochorenia, čo nie je možné zabezpečiť, keď si rodičia dieťa vystriedajú.
Psychologičke som chodila opakovane počas trvania vzťahu so staršou dcérou, problém bol najprv so starými rodičmi, neskôr s partnerom. Psychologička hovorila aj s ním a našu situáciu v rodine poznala niekoľko rokov. Okrem toho som s partnerom navštívila dve psychologičky, ktoré obe prišli k rovnakému záveru. Toto ale nie je téma, ktorú som chcela rozoberať. Skôr nájsť mamu, ktorá túto situáciu pozná a napíše ako to ona riešila. Poznám jednu maminu, no k dohode sa nedopracovali. Keďže to včas neriešila súdne, partner jej uniesol syna a 3 týždne jej bránil v kontakte s ním a nepomohla jej ani polícia. Doteraz chodí s malým na psychiatriu. Súdne rozhodnutie si pochvaľuje. Odovzdá malého a preberie. A majú pokoj. Bohužiaľ viac pre neho nemôže urobiť. Stále sa snažím nechať stretávanie na dohode. Dnes som sa radila s psychologičkou po akú hranicu mám až ustupovať, aby zostal zachovaný záujem dieťaťa pri riešení otcovho záujmu. Poradila mi, no v podstate ma odporučila na právnika, urobiť písomnú dohodu, čo je v podstate skoro to isté ako dohodnúť sa pred súdom a dať si to potvrdiť.
Čo sa týka toho, či si malú vezme, alebo nie, s tým nemám problém. Ak zostane doma, bude doma, neobťažuje ma to. No keď viem, že bude preč, naplánujem si doma podľa toho prácu. Odkúpila som rodičovský dom, rekonštruujem ho, bol v dosť zlom stave, potreboval novú strechu, zateplenú, teraz sa zatepluje fasada. Vela prace, aj chlapskej si robim sama, posledne dni som natierala rebrík na strechu, zaizolovala terasu, naložiť stavebný odpad na vlečku a vyviesť tiež zaberie dosť času. Takže si planujem tieto práce, keď je malá preč. Má 3 roky, ešte by mi s tým moc nepomohla Keď zostane doma naplánujeme si iné činnosti, prípadne na ňu dohliadne jej sestra, kým som na streche a pod.
Unavená som z toho, že byvaly ma obvinuje s kadejakých nezmyslov. Naposledy, že malej hrozí syndrom odvrhnuteho rodica, lebo je snim vraj malo a za to mozem ja, ze je vzdorovita (asi u neho) a on ju nema kedy vychovavat, lebo kazdy druhy vikend je malo. Ale v tyzdni za nou nechodil, ani ked mal moznost. Je tazke to tu napisat, lebo niekedy ani sama nechapem co vlastne chce povedat a myslim, že ani on sam nevie co chce. Vlastne minule nieco spomenul, že by ju mohol mat zverenu on v starostlivosti. Striedava starostlivost u nas nie je možná, bývame od seba 60 km. Navyše on fyzicky nie je schopný postarať sa o ňu, starať by sa museli jeho rodičia. Cestuje do práce denne 110 km, domov prichádza najskôr o siedmej večer.
A ešte k tým chorobám. Nedávno malú doviezol v nedeľu a ako som ju stískala vravím:"Aká si teplučká, rozohriata z auta?" On na to: "Je taká teplejšia už od obeda." Pýtam sa: "Teplotu si jej meral?" Že nie. Odviedla som ju dnu. Pri prezúvaní ju chytila zimnica, odniesla som ju do postele a namerala teplotu 39 st. Nuž, snáď sa to raz aj otecko naučí. Keď mala dcéra močový infekt, bála sa cikať, mala veľké bolesti. Podarilo sa jej to až po niekoľko hodinovom zdržiavaní, čo už bola z toho celá spotená, v sprche a nechcela cikať s nikým, len so mnou. Ani s otcom, ani s babkou. Každé dieťa keď mu nie je dobre, chce byť s mamou. Bývalý si pre ňu o šiestej prišiel, hoci som mu vravela v akom je stave. Mala pomrnkavala na kolenach s plnym mechurom, ani za svet cikať. Keď sa jej to o 20:15 konečne podarilo, povedal, že tak môžme ísť. V čase, keď už leží bežne v posteli, s teplotou a bolesťami, hlavne že bude u neho a nie u mňa. Uprosila som ho vtedy, nech ju nechá aspoň do rána, že ráno mu ju doveziem, predsa jej už trochu zaberú antibiotiká bude jej trošku lepšie. Nakoniec mohol tu kľudne aj prespať. Tak neviem, či takto má vyzerať otcovská láska... Som len mama, žiadny odborník.

Starsia dcera mi vyrastla a s jej otcom sme sa vobec nemuseli hadat. Je pravda, že extra záujem o ňu nemal, ale je to jeho vec. Tiež som neriesila, aký vzťah si s dcérou vybuduje, Napriek tomu, že boli obdobia, keď spolu boli veľmi málo (až ma to hnevalo, že si nevie nájsť čas aspoň jej zavolať), majú teraz celkom pekný vzťah. A my dvaja tiež. Už po rokoch konečne pochopil isté veci...
Moj vztah s druhym mužom bol oproti prvemu manželstvu ako v rozprávke. Až kým sa nenarodila malá. Potom začalo peklo... Stale žijem v strachu čo nás ešte čaká, kedy zasa čo vymyslí... snažím sa vyhnúť riešeniu vecí cez právnikov, no na druhej strane ten papier by bol záväzný aj pre neho a už by nemusel nič riešiť a mala by som od neho pokoj. Odovzdať dieťa, prebrať a svoje problémy a komplexy nech si rieši mimo mňa. Alebo je to len taká moja predstava a skutočnosť inde?

Ako s tým žije? Keď ju stále obviňuje zo všetkého čo sa okolo neho deje, tak si nechá vynadať? A ďalej čo... spraví všetko tak ako chce... lenže ak sa mu niečo znepáči, znovu si nechá vynadať? A deti sa na to pozerajú a tešia sa akého majú šikovného tatka, čo to tú mamu tak dobre všetko učí?
Vždy som podporovala dcérin vzťah k otcovi, preto ho má teraz rada. Od narodenia som sa snažila aby boli veľa spolu. Ako fungujú teraz, keď nie som s nimi, neviem. Je to na ňom ako bude na vzťahu s dcérou pracovať, ale keď niečo nie je podľa jeho predstáv, nechápem prečo mám byť vinná ja? S malou o otcovi komunikujem len pozitívne, keď s ním chce hovoriť, hneď mu voláme. No ona sa vracia s víkendov s tým, že už bude bývať len s ockom, že mamu neľúbi, keď jej niečo nedovolím, hneď chce žalovať ockovi... A nechodím sa mu sťažovať, neobviňujem ho, už mu o tom ani nehovorím, nemá to význam. Táto debata nie je o tom, či dávam malú, nedávam, chcem, nechcem dávať. Skôr chcem nájsť spôsob ako sa dohodnúť, aby už bol kľud. Lenže už prestávam veriť, že je to možné. Vždy si nájde niečo čo sa mu nepáči, hoci s tým nedávno súhlasil. A stále bude chcieť viac a viac... No, nevadí. Zasa to rozdýcham, ako vždy. Včera som mu navrhla, nech si malú vezme vtedy keď je chorá na celý čas liečby. Odpoveď zatiaľ nemám. Ako ho poznám - možno skúsi, ale potom si zasa niečo nájde čo nie je dobré.

Snáď sa to ukľudní aj u nás. Zatiaľ to len naberá na intenzite. Akoby bývalému až teraz došlo čo sa stalo a nevie sa s tým zmieriť.
Máš pravdu, že deti prijímajú rodičov takých akí sú. Ale neznamená to, že ho bude mať dieťa automaticky rado, len preto, že to je rodič. Citová väzba sa nevytvorí, "lebo je to jej otec". Vytvára sa na základe uspokojovania potrieb. Vzťah medzi nimi by nebol taký aký je, keby som bývalého nebola zapájala od narodenia dcéry do jej starostlivosti. Bol by spokojne večer prišiel z práce, nakukol na ňu do postieľky a sadol si k fľaši s pocitom aký pekný bytový doplnok si splodil do obývačky. Nemala som problém postarať sa o dievčatá aj sama, ale práve preto, že som chcela aby mladšia mala aj otca, zapájala som ho do starostlivosti a tak sa aj naučil viac-menej o malú postarať. Preto si k nemu väzbu vytvorila a samozrejme keď mama dieťaťu niečo prichváli, že je to dobré, dieťa uverí. Staršia dcéra prvé roky vyrastala tak, že otca poznala len z rozprávania a keď s ním potom raz za čas bola, tešila sa na neho, lebo som jej celý čas rozprávala, že príde ocko, aké to bude super, ako sa teším. Tak sa dieťa tešilo, ani nevedelo na čo. Hlavne, že mala pozitívny vzťah k otcovi. Neviem či to bolo pre ňu dobré, alebo nie, chcem tým len povedať, že takto to funguje. Malé deti sú príliš ľahko manipulovateľné.
Vrátila by som sa ešte k tým už spomínaným narcistickým génom. Keď som po rokoch konečne pochopila v čom to ja žijem, bola som sa radiť s psychologičkou ohľadom vzniku tejto poruchy osobnosti a na čo si mám dávať pozor pri výchove dcéry, keďže dispozíciu má. Poruchu spôsobuje príliš ochraňujúca a autoritatívna výchova, kde výchova zohráva vraj výraznejšiu rolu ako gény(možno ma chcela psychologička len ukľudniť). Dcérka vie manipulovať ukážkovo, využíva celý arzenál techník už v tomto veku. Možno sa jej to raz v živote zíde. Jej otec je šikovný, úspešný, dobre zarábajúci, uznávaný odborník, ale sám, bez priateľov, má len rodičov...a tí len synov. Dcérka 3 roky vyrastala v prostredí, kde z nej narcis rástol, no vraj do siedmich rokov je ešte šanca naučiť ju ľúbiť nie len seba. Nechcem z nej vychovať človeka bez citu, neschopného akejkoľvek empatie, s absolútnou absenciou pocitu viny. Človeka, ktorý ide "cez mŕtvoly". Možno nebude mať postavenie a plat svojho otca, ale snáď bude mať priateľov a bude vedieť ľúbiť. Takže preto psychologička odporúčala kontakt raz za 2 týždne, čo musí byť a viac radšej nie. Ja mám naopak asi príliš samaritánsku povahu, čo tiež nie je dobré, takže každý druhý týždeň dávka narcizmu v dnešnej dobe, ktorá tejto poruche osobnosti doslova praje, malej neuškodí. To, že vo vzťahu s otcom vyrastá ako úplná ockova princeznička, tak ako on je stále mamičkin maznáčik, tak to jej život asi ovplyvní dosť.
Ďakujem za povzbudenie. Snáď sa nám to tiež po pár búrkach utrasie a bude konečne pokoj.

Ďakujem eniXelka. Máš aj osobnú skúsenosť s takýmito ľuďmi? Ja stále v kútiku duše dúfam, že sa stane zázrak, že dostane rozum,(alebo skôr cit?). Stále si vravím, veď som s ním žila, všetko to krásne a dobré bola len pretvárka? Kedy sa z neho stal netvor? On je sam velmi lahko manipulovatelny, hlavne svojou matkou. Ona je narcis ako z učebnice. Beštia, stelesnené zlo. Hrozne odporný človek. Na prvý pohľad milá pani (so slizským úsmevom), na druhý pohľad tiež...a ani nezbadáš ako a je Ti zle už keď zazvoní telefón a vidíš na displeji jej meno. Odkedy sme sa rozišli je môj ex úplne celá mamička, potratil aj posledné zbytky zdravého rozumu. Neviem, kam až bude schopný zájsť.
Môj otec mi povedal pri jednej návšteve u nás, keď mala mladšia niekoľko mesiacov: "Ty si tu len vtáčik v zlatej klietke" Nechcela som mu to priznať, a ani sebe, hoci som už vtedy vedela, že je to tak. A hanbila som sa za to. Boli sme tam 3 vtáčiky. Jeden slávik a 2 vrany. Malého slávika si do klietky stále nosí. Čo sa stane keď slávik podrastie a bude chcieť slobodne lietať, ukáže čas.
Ďakujem, že čítate, ďakujem, že píšete.