Pomoooc je to normalne??? ....I.

....tak potom ti nič už v živote nechýba, lebo strach je to úplne normálne, čo ťa mohlo stretnúť....viem, nedá sa zľahčovať diagnóza dieťaťa, ale sú aj horšie diagnózy...a aj keby bolo tvoje bábo úplne zdravé, aj tak sa môže stať čokoľvek....teraz si len treba užívať všetko, čo máš, asi si si to zaslúžila a ten strach ste predsa už dvaja.....

ahoj.tak ja ti najprv chcem napisat ze si velmi sylna osobnost ked to co si vsetko napisala prekonala a sama.ja by som to nedokazala.a ten strach to je normalne to ma kazda mama ale niekto sa viac boji o svoje dieta ako by mal.no a to je normalne.moja mala ma 8 rokov a ked bola malá tak mala vseliake zachvaty take ze mala krce v brusku.a to sme pochodili snou uz vsetkych lekarov a po 4rokoch nakoniec jej nezistili nic vazne len ze ma neaku infekciu od zvierat.ale to uz preslo sem tam ju zaboli brusko a mi s mazelom sa hned zlakneme ale nedavame jej to najavo ale este stale sa o nu bojime a velmi a podla mna aj ty sa o nu zato bojis lebo bola chora a bojis sa co ked tam ochorie na vylete?neviem kolko ma tvoja mala rokov ale podla mna je to normalne.takze vam prajem vela zdravia

....veď dobre, keď hovoríš, teda píšeš o tom, že to asi nie je normálne, tak sa skús spýtať povolaného na to, teda psychológa, čo normálne je a čo nie....skús sa porozprávať s tým, alebo s tou, ktorým dôveruješ, skús sa porozprávať o tom....aby si na to nebola sama a abysi vedela, či je to alebo nie je to normálne...

Strach je úplne prirodzený. Ja som tiež nikdy nechápala rodičov keď ma nechceli púšťať na zábavy lebo mali strach. No každý to pochopí až keď bude mať svoje deti.
Občas keď sa modlím, prosím Boha, aby zariadil, nech ma moje dieťa prežije v zdraví.

Ahojte dievčatá, akurat som sa chystala napisat presne takyto prispevok. Lebo už dávnejšie si myslím, že mi asi šibe, keď sa tak nenormálne bojím o svoje deti. Keď mala dcéra dva roky dostala horúčky 40, boli sme u lekára, mala lieky, ktoré jej abs. nezabrali, behali sme po rentgenoch a ja som bola s nervami na konci. Neustále som mala pred očami to najhoršie. Teraz má štyri a na krku má zväčšené uzliny, tam za uškami, má ich tam asi 6 a ja už vidím tie najzákernejšie choroby a plačem, čo sa jej ide stať. Pritom doktorka povedala, že to môže byť predzvesť zápalu ucha alebo čo a mám jej to natierať. Pred 4 mesiacmi sa narodil malý a keď mal 2 týždne, tak dostal soplíky a kašel a ja hneď pred očami syndróm úmrtia a jemu sa niečo stane, a prečo kašle, on je iste slané dieťa, a pritom mu to pekne prešlo, a odvtedy sa nič vážnejšie nestalo.
Milá Manny, vidím, že máš podobný problém a vidíš len to najhoršie, lenže myslím si, že je to aj preto, lebo aj v médiách nevidíme nič pekné, len škaredé, samé choroby, týranie, vraždy a čo ja viem čo. Dnes je proste taká doba.
Minule som malú niesla ráno do škôlky a v kríkoch pred škôlkou spal bezdomovec a ja? Hneď som si začala namýšľať, že on vstane a pôjde dnu, veď škôlka je ráno otvorená, a bude tam robiť zle a učiteľky ho nebudú vedieť zvládnuť, a unesie niektoré dieťa (teda to moje) a bude sa vyhrážať a čo ja viem čo všetko. Myslím si, že mi šibe, alebo je to dôsledok večerných správ?!
Samozrejme, že sa nič nestalo. Som teda skutočne preto nenormálna? Niekedy si myslím že áno, a potom zas že nie. Takže Manny, nie si sama, kto sa takto bojí. Ak však máš pochybnosti o svojej normalite, skús sa porozprávať s nejakým psychológom, (aj ja to asi urobím), ale myslím, že Ti nepovie nič, čo by si sama nevedela.
Každá z nás, ktorá tu píše určite chcela mať deti. No niekedy si myslím, že keby som ich nemala, bolo by mi ľahšie a nemusela by som sa toľko báť. A vzápätí sa karhám za takého myšlienky, lebo keď ich vidím aké sú zlaté, prítulné, tak viem, že mať deti je to najkrajšie čo môže byť v živote ženy.
Preto Manny teš sa zo svojich detičiek, ale sa o ne aj boj, určite je to prirodzené. A strach je určite súčasťou materinskej lásky.

jannina,
ved ak sa ti zda, ze tvoje uzkostne stavy mozu suvisiet napr. so spravami v telke, tak skus nejaky cas (najmenej 1 mesiac, este lepsie 3) vobec necitat noviny, casopisy, nepozerat telku... neboj, za tu chvilu o nic neprides, on sa svet bude tocit dalej, aj ked nebudes citat o kazdom nestasti, co sa kde stalo...

a k tomu si naordinuj minimalne trikrat denne 5 minut smiechu (precitaj si vtipy na nete, zacni citat Svejka, pozri si grotesky na you tube, zaspominaj na nejake vesele prihody - prosto hocico, co ta rozosmeje)...

...nie je to casovo a financne tak narocne ako napr. psychoterapia a vysledky byvaju prekvapivo skvele...

zakladom je aspon jeden mesiac v kuse denno denne poctivo sa vyhnut tym negativnym spravam z medii a aspon trikrat denne sa chvilu smiat...

(ak to niektory den porusis, pokracuj dalej, len za "prehresok" pridaj dalsie aspon tri dni a akekolvek porovnavanie rob az po uplynuti tejto doby. Ber to, ako ked nieco zasejes - tiez musis chvilu cakat, kym sa zjavia prve listky... )

... a este mi napadlo pripomenut, ze nielen pri strachu, ale i pri inych negativnych emociach, je dobre dat si do poriadku chrbticu - nespravna poloha stavcov moze vyrazne ovplyvnovat nase emocie...

Ďakujem Elin, skúsim to. Aj keď negatívnym správam zo života sa asi celkom vyhnúť nedá. A inak ja sa smejem dost často , ale budem sa snažiť viac. A s tou chrbticou máš tiež pravdu, nehorááááázne ma bolí chrbátik, chodím cvičiť aj plávať, ale akosi nepomáha. Možno po dlhšom čase.

.... s tými správami je to fakt....ja som tiež pozerávala správy, u muža sú akosi povinné, ale rozhodla som sa, že mi naozaj nič neunikne, čo je dôležité, mi povie buď muž, moja mama, alebo kolegyne v robote...takže, rozhodla som sa asi pred pár týždňami, že cez správy buď cvičím, alebo sa sprchujem ,alebo sa očím, alebo všetko naraz....a rozmýšľam oveľa menej o tom, čo s nami bude.....

Tak vidíš Manny, to preto sa tak strašne bojíš, lebo si každú zlú správu a havárku, pri ktorej bol Tvoj manžel spájaš so sebou a predstavuješ si, čo ak sa to stane Tvojim deťom. Ja som taká istá. Keď pred dvoma rokmi zomrelo 2-ročné dievčatko vo Zvolenskej nemocnici, lebo mu nezistili hnisavý zápal obličiek, tak som hneď videla svoju malú, vtedy mala tiež dva roky a bola strašne chorá a mala som ju u našich vo Zvolene, keďže ja som už chodila do práce. Pritom to s ňou nijako nesúviselo, lebo moja malá mala zápal priedušiek a už sa jej zlepšovalo, ale aj tak som sa nevedela dočkať piatku, aby som hneď z roboty utekala na vlak za ňou....lebo strach. V predchádzajúcich komentároch s touto témou som čítala príspevok Filipky, ktorá to fakt ale naozaj úžasne napísala. My samé sa ničíme týmto nezmyselným strachom. Ak sa má čosi stať našim deťom, asi tomu nezabránime, mali by sme sa naučiť užívať si s nimi šťastné chvíle a tešiť sa z nich, aké sú krásne, veď aj Ty píšeš, že Ti maličká vyhrala tú súťaž. Nie?
A Elin idem hľadať nejakého milého človeka, čo by mi urobil tú Dornovku, fakt ďakujem za radu, bola som aj na banky, také, čo sa prisajú človeku na chrbát, ale akosi , no veď ja som len nedávno s tou bolesťou začala bojovať. Veď už čosi mi musí pomôcť.

A ešte som zabudla. Manny, je mi ľúto, že Tvojej maličkej diagnostikovali tú chorobu, ale myslím si, že sa s tým dá normálne žiť. Veď Ty si silná, čítala som, čo si všetko musela preskákať, a určite Ti povedali, čo všetko môžeš a čo nemôžeš s ňou robiť. Môj bratranec to má tiež prakticky od malička, to sme všetci museli vedieť, čo máme robiť, keby niečo, ale teraz je už ženatý a ono sa mu to nesmierne zlepšilo. Takže neboj, hore hlavu, ona je ešte malá, možno sa to celkom stratí. Držím palčeky.
A s tým foto Ti moc neporadím.