Pomoooc je to normalne??? ....II.

Manny, keď sú moje deti choré tiež sa o ne bojím a mám strach že zomrú.
Ale keď sú zdravé, viem na 100 percent že zomrú. Smrť je normálna súčasť života. Len neviem či zomru skôr ako ja alebo až po mne. To predsa nemôžem nijako ovplyvniť (pokiaľ nie som šiši a nehodím deťúchy alebo seba pod vlak). Čo nemôžem ovplyvniť to v svojom živote prijímam ako fakt.

Jednoducho si uvedom, že KAŽDÝ musí zomrieť. Alebo ty budeš žiť večne?
Ten strach o zdravie detí ťa oberá o radosť. Keď sú tvoje deti zdravé, namiesto toho aby si sa tešila a bláznila s nimi, chveješ sa obavami - čo keď sú choré a ja to len nevidím! Keď sú deti choré, staraj sa o ne a pomáhaj im vyliečiť sa. A keď sú zdravé nerozmýšľaj o chorobe.

Druhá vec je materský inštinkt, ktorý dokázal tvojim deťom zachrániť život. Ak je tvoj strach o zdravie každodenne prítomný, je to chorobný strach a snaž sa ho zbaviť. Ale tiež verím na nejaký neutíchajúci pocit, ktorý ti hovorí, že niečo neni v poriadku a treba čosi robiť. Tak ako rozlíšiť chorý strach od inštinktu? Na to skús prísť sama, spomeň si na ten pocit, ktorý tvojim deťom zachránil život a porovnaj ho s pocitom strachu, ktorý máš vlastne stále.

Povedala by som, že máš strach že o deti prídeš, pretože je to niečo čo vo svojom živote nemôžeš VôBEC ovplyvniť. Ale je kopec vecí, ktoré môžu do tvojho života prísť a tak isto ich nemôžeš vôbec ovplyvniť. Môžeš prísť o prácu, o dom (záplavy, požiar..), o nohu (úraz, havária, choroba...) ... tak teraz sa toho všetkého začneš báť?
TEŠ SA ZO ŽIVOTA TERAZ!! Máš na to všetky dôvody, tak nehľadaj blbosti, nerozmýšľaj nad vecami, ktoré ťa o radosť oberajú.
Všetky krpaté deti prechádzajú chorobami! Aj tie tvoje musia byť z času na čas choré, buduje sa im tak imunitný systém. Tiež môžu zomrieť... a ak to tak má byť, tak zomrú a ty sa môžeš aj zblázniť strachom a VôBEC IM TÝM NEPOMôŽEŠ!
Ak je normálne, že sa deti na tento svet narodia, je potom normálne že deti (dospelý, starý ľudia) i zomierajú.
Tak veľa šťastia, aby sa ti podarilo toho zbytočného strachu zbaviť.

Many, ja som si milionkrát hovorila, že také "vadné" myšlienky víria len v mojej hlave (je jedno čoho sa týkajú, pripadala som si jednoducho ako mmimozemšťan na Zemi). A predstav si, že som pomaly zistila, že je plno ľudí, ktorí sa tak isto cítia byť mimozemšťanmi.
Ja púšťam rada svoje myšlienky na špacír, he-he, je príjemné zisťiť, že nie som jediná, čo rozmýšľa tak ako rozmýšľa. A na Naničmame sa to myšlienkami aj mimozemšťanmi hemží jedna radosť.
Tak sa tu cíť dobre.

mne začalo šibať pri prvom tehotenstve, stale som bola v strese, keď sa dieťa chvíľu nehýbalo, tak som sa bála, že čo s ním je, potom sa začalo hýbať a ja som sa bála, že sa zamotá do pupočnej šnúry, potom sa zasa nehýbalo a ja som už bola v strachu, že už určite je v tej šnúre zamotané a dusí sa a ja tu len tak sedím a nič nerobím... no proste na psychiatriu, potom sa malá narodila a bola najsledovanejšie decko na svete fakt som mesiac ani nespala, čo som bola hotová z toho, že sa môže niečo stať... od toho že si stiahne prikrývku na hlavu, až po to, že vypukne požiar - proste stále v strehu aby som ju mohla zachrániť...
Potom sme mali krst, veľa si z neho nepamätám, iba to, že farár v príhovore povedal, že sú nástrahy, ktoré zvládnuť je nad ľudské sily, že ju my sami - rodičia pred nimi neuchránime, nech by sme sa akokoľvek snažili a že teda nech nám Boh pomáha.
a tak som si uvedomila že skutočne sú veci, ktoré sú nad moje ľudské sily a nijako to neovplyvním, iba čo mi preskočí, tak som tie zlé myšlienky začala vedome odsúvať preč. Pri druhom babatku sa to zopakovalo, ale už som si teda hovorila, že keď nám Pán Boh to dieťa doprial a vidí že som schopná sa zblázniť od strachu už keď je dieťa zdravé, tak hádam nedovolí, aby sa mu niečo zlé stalo, lebo to už rovno neprežijem ani ja.
a vieš ako sa hovorí: s deťmi prichádzajú radosti, ale aj starosti... podľa mňa by to malo znieť takto: s deťmi prichádzajú radosti a STRACH.
a tiež viem,že nie som jediná s takýmito myšlienkami a to tiež pomáha

A už mala záchvat? Na základe čoho ste boli na vyšetreniach? Lebo bratranec môjho manžela mával v detstve epileptické záchvaty: prejavovali sa ale tak, že na okamih, alebo aj pol minúty ustrnul, díval sa ale neprítomne a čo sa dialo počas tej chvíle okolo neho - to si nepamätal. Čiže neboli to tie typické a najznámejšie záchvaty s kŕčmi, penou na ústach a hádzaním sa o zem. Doktori povedali, že to bude len v detstve. Po dosiahnutí dospelosti sa to vytratí. A presne to tak aj bolo. Dnes mu nie je absolútne nič, akurát mu chvíľu robili problémy pri vodičáku - na klasické auto mu urobiť dali ale na väčšie mu nechcela dať doktorka potvrdenie. No teraz chodieva s takou velikánskou dodávkou - neviem neviem, či už nie je v "C"-éčkovej kategórii.

Takže hlavu hore!

Many, ja si pamätám jeden film, kde sa ľuďom darilo "skrotiť" epilepsiu vďaka úprave stravovania.
Chcem ťa povzbudiť, že okrem klasickej medicíny sú aj iné spôsoby ako epilepsiu zvládnuť. Ja sama neviem aké. Pýtaj sa, hľadaj a potom skús okrem klasickej liečby aj niečo iné. Niečo čomu budeš aj ty veriť a čo sa ti bude pozdávať.

Moja staršia dcéra mala alergiu (svrbeli ju oči) a klasická medicína pomáhala len veľmi málo. Pýtala som sa kámošov či nemali alergiu a jeden mi povedal ako sa jej zbavil. Ja by som dala ČOKOĽVEK za to, aby som dcéru zbavila toho svrbenia (ráno mala úplne zalepené oči karpinami), ale musela som sa pýtať laikov, čo ju z toho dostane. Dcéra je teraz zdravá a nie je to vďaka lekárom.
Od lekára sa o alternatívnych možnostiach nedozvieš, neviem prečo, ale ja som za to aby si popri klasickej liečbe hľadala i tú alternatívnu. Skús založiť novú diskusiu o epilepsii a baby čo o tom vedia viac ako ja ti môžu poradiť čo robiť. Tak isto si prečítaš skúsenosti ných.

Hlavu hore a neboj sa. Nie si sama.

Manny našla som tieto články. Ak máš čas čítaj:

http://www.nanicmama.sk/masaz/kranio-sakralna-terapia-cst

http://www.nanicmama.sk/tehotenstvo/tehotenstvo-a-epilepsia

Tiež baby ako Motýlik, Adinka a Elin sú kočky čo toho o zdraví a chorobe vedia veľa.

Manny moj syn ked mal 4 roky dostal epilepticky zachvat bol to pre mna najhorsi den zivota ,bola som vtedy u kamosky este stastie lebo ja sama by som nevedela co mam robit,cely cinziak o mne vedel a maly si to samozrejme nepametal,my sme mali tazke obdobie s byvalym a lekarka povedala ze sa to vsetko nazbieralo a on to takto schytal,zacali vysetrovania CT ,lezali sme 3 tyzdne na kramaroch,lieky sme brali cize kvapky,nikdy sa mu ten zachvat nezopakoval ale tie preplakane a prebdene noci sa nedaju zabudnut ked som sa na neho stale divala co robi ci ho netrasie co budem robit ked sa to zopakuje pravidelne sme chodili na kontroly kde lekar uz nic nevidel ziadne znamky ale ja to mam aj tak v podvedomi keby sa cosi stalo co bude,aj som sa stym naucila zit aj nie,prajem ti silne nervy lebo ja ich mam uz v haji a aby si sa s dcerky len tesila a dufala ze to nebude vazne a ze to raz prejde a viac sa nevrati

neboj to zvladnete a nemaj strach, ten deticky vycitia a to potom nie je dobre. Drzte sa