Zamyslime sa nad sebou

Milášik, niekedy sa to kopí a kopí a prilieva do hrnca, a niežeby to pretekalo z neho von, ono sa to už váľa po dlážke. A dojde čas, a my sa na tom pošmykneme a padneme, a keď si bachneme riť, tak zakľajeme a zrúkneme - a poväčša sú deti, tí ktorí sú práve s nami a zlíznu si to. a potom plačeme, nad detským úľakom, nad svojou udretou kosTrčou a nad sebou, že sme to neutreli skôr ako sme sa pošmykli.
Dočulek to bola metafora.
Manny, tisíckrát. Tak teda nie - veľakrát.
Vety, čo ma vracajú späť:
"Mama kičí!"
"Nehádajte sa!" ( my sa nehádame, my sa len hlasnejšie rozprávame )
"Už ma bolí z vaších rečí hlava!"
"Tuli tuli." ( ja besná pena u huby a blesky v očiach, no neschladni po tom )
"Maťo poď, mama sa hnevá na tata. Poď budem sa s tebou hrať ja." (Aďo strkajúci Maťa pred sebou do izbičky, keď ja trieskam dverami )
A čul si ma rozplakala - to si chcela? Ty ty ty!

CHCEM, neprosím, JA CHCEM BYŤ LEPŠIA MAMA!!!

manny,
stava sa mi to. Casto. Som cholericka dusa, temperamentna, netrpezliva. Dostavam sa do vyvrtky - obcas uplne zbytocne pre malickosti. Jasne, ze deti su tie hromozvody. STRASNE ma to mrzi. Uz v tej chvili, ked hulakam a idu mi peny z huby, viem, ze robim zle. A zatial sa mi nedari to ovladnut.
Ked vidim tie smutne oci mojich deti...
Eva

Ahojte, aj mne sa také veci stávajú. Poplačem si a mám strašné výčitky svedomia. Potom sa to snažím malému nejako vynahradiť, napr. sa s ním idem hrať a tak. Najviac sa spamätám keď si malý už zapcháva uši a povie mi, že mami ty len stále kričíš. Tak sa trochu krotím a predýchávam.

Nuz dievcata, za dvanast rokov mojho materstva sa takychto zazitkov nazbieralo vela-aj ked je pravda ze vacsina z nich ked boli decka mensie, ale maly za mnou kazdy den pride s tym ze ma ma rad a ze som najlepsia mam na svete, tak to velmi hreje pri srdci aj napriek nasim prehreskom nas nase deti miluju...
A najkrajsie je ked pridem z prace a natiahnem sa na gauc a maly si prisadne zoberie mi nohu a zacne mam masirovat aby mi bolo lepsie, tak toto by som nevymenila za nic na svete-uprimne povediac toto ich otca nikdy nenapadlo urobit...
vdakabohu za nase uzasne deti.

jezismarja, teraz mam silnu potrebu letiet do skoly a tu moju cipku tak vyobjimat!!! Len co by na to povedala matikarka
Eva

ja nikdy nezabudnem ako som tiež raz tak ziapala na malú, mohla mať vtedy asi 2,5 roka a na môj besný výkrik "čo už mám s tebou robiť?" plus hromy blesky z mojich očí, pozrela na mňa tými svojimi, rovnakými ako moje a povedala "úbiť".

teraz som si to až všimla, malo to byť ľúbiť, nie ubiť, aby ste si nemysleli...

Júúúj ja som tiež vrieskala na deti ako šialená,keď boli malé.Ale syn mi zrovna včera hovoril,aj sme sa zasmiali,že malá pre niečo vrieskala /má 2,5roka/tak na ňu skríkol aby bola ticho a ona sa na neho podívala zvážnela a s hroziacim sa prštekom mu povedala"Ty sa ukludni táto".No vedia to tie naše deti s nami.Ja tiež mám taký zážitok čím ma deti dostali,hoci sa to netýka vrieskania po nich.Je to už viac než dvadsať rokov ale na to nezabudnem.Už som to tu niekde písala,keď sme čakali štvrté dieťa môj muž to nevedel prežiť a bolo to medzi nami také,že to vypadalo na rozvod,lebo som nešla na prerušenie,stále hádky a tak.A raz sme si tak sadli na gauč,že ja naša vtedy 5ročná dcerka a manžel a jak sme sledovali telku ani sme si to neuvedomovali malá nás držala oboch za ruky a odrazu sme sa zbadali že ona nenápadne spojila moju a mužovu ruku aby sme sa držali mi dvaja ako to predtým veľa krát videla.Bolo nám vtedy asi obom do plaču ako prejavila svoju túžbu.No štvrté dieťe je na svete dnes má 22rokov,časom sa to zrovnalo a muž je hrdý že má dvoch dospelých synov.

Pridám aj ja jeden
..išli sme autom z chalupy...no ten moj spustil na staršiu dceru výchovné reči, ako čo má, a čo nemá...a blá, blá, blá...15-minutový monolog, ktorý bol podla mňa oničom. lebo naša 12-tka ho ani moc nevnímala...a myslím, že ani nič vážne neurobila, len sa dostala do rany, ked mal manžel dobru naladu
a jak tak rozpráva...v aute hrobové ticho...chcel sa nadýchnuť a asi pokračovať ďalej, keď v tom Zuzanka, naša vtedy 4-ročná dcera vraví...." Tatinko, ty si táááák mudry...."
Ja rehot, ale taký potichu, lebo Zuzanka to v tom momente presne vystihla...manžel sa tváril ták mudro...že to bolo až smiešne...Cibko sa samozrejme začal rehotať tiež, lebo čo už mal
A od vtedy máme znamenie, že ked tatino začne hadzať mudrlanské reči, tak mu iba poviem: ty si tááák mudry, že radšej prestane...

No,náš druhý je opakom prvého,ako z divých vajec,niekedy si myslím,že už to nezvládam, neviem často,čo na neho platí,veľa krát nič,a včera som mu opakovala už po neviem koľký krát,nechytaj tú špinavú skalu,lebo tu nie je vody a budeš papať hadíky a budeš mať bacil.A on s kľudom angličana zahlásil:"Maminka,to viem, to je jasné,ako to že nemôžem piť kolu.O.K.?" proste,žasnem niekedy,kde sa to v ňom berie.A starší zase predvčerom,keď som ich naháňala spať, môj muž akurát vtedy vždy k nim ľahne a rozšantieva ich, tak som mu hovorila,že "choď už aj ty sa sprchovať a deti ticho."A starší:"Ocinko, Ty si pod papučou."Baby,my sme skoro pukli od smiechu,myslela som že nevie,čo to znamená,omyl,17 švagor ho náležite poučil a keďže rozkazujem ocinkovi a on počúvol, je pod papučou.

Bože,baby, aj ja som voľakedy/podľa mojich doma často/taká ukričaná,nespokojná atď.Dnes som sa zahambila, keď som zbadala v mobile najmladšieho pri mamina takéhoto smajlíka .Pri ostatných menách bol .To som fakt taká strašná škorpiónka?

Baby,aj mne sa to stáva.Myslím,ze kazdej.Tento týzden ma "odzbrojila"dcérka.Tiez som nieco na nu skríkla."Mama,uz si dobrá?"
"Nie". uz som mala uskrn na tvári
"Áléé!...Uz si dobrá?" naozaj uz sa to nedalo
"Áno."
A radost dcérky:"Jupí,to sa tesím." No a neobjímte ju.
Deticky,nase zlatícka vedia ako na nás.

najhorsie je ked sa vam ratolest dostane do rany prave ked mate veeeelmi zlu naladu.....na kom sa vyburit ked nie na nej....jooj aj mne sa to velakrat stane ze na malu kricim aj ked nemusim a potom si veru aj poplacem....a jej veta cez slzy ako hrachy,,maminka lubim ta,,,..predstavte si takeho dvojrocneho krpca

Veru sú to všetko momenty na zamyslenie, ja ako učiteľka by som sa mala a vo väčšine prípadov sa mi to aj darí sa čo najviac ovládať a nedať sa vytočiť, ak už k tomu príde, tak určite zvýšim hlas a stáva sa mi, že síce neziapem, ale poviem nejakú uštipačnú poznámku a potom ma to mrzí .Občas sa stávalo, že som doma okríkla moje deti, zdalo sa mi, že sú hlučnejšie ako by bolo treba, a vlastne len doplácali nato, že som toho hluku a vravy mala za celé vyučko akurát tak dosť . Doma na deti nekričíme, skôr tak "múdro poučujeme", ak je treba a pritom viem, že som takéto "rečové výchovné výlevy" nemala rada ani ja od mojej mamy. Manžel nedávno na deti "vybehol", kamsi sme sa ešte ponáhľali a kvôli hlasnej telke ho nepočuli volať zvonku, aby prišli pre nákup, tak vybehol hore a nakričal na nich, že len drepia na zadku a pod. Keď sme sa asi o 20 minút vrátili, sedeli ako také dve kôpky nešťastia vedľa seba na gauči, starší Maťo s lesknúcimi sa očami a povedal, že im je to ľúto, ale že sa to snáď dalo aj inak povedať. Veru som mala vtedy tie slzy na krajíčku aj ja. A pritom vôbec nemajú predstavu, čo musia všetko iné deti od svojich rodičov zniesť.Sú veľmi rozumné, poslušné deti , medzi sebou sa samozrejme škádlia, a občas aj viac, ale na takéto vypätejšie situácie nevedia reagovať, lebo ich nezažívajú. Dcérka je veľmi empatická, ak na mne vidí smútok alebo dojatie, príde ku mne, hladí ma po ruke, utrie slzičku a tvári sa tak vážne, že ma to dojme ešte viac.

ja som zistila, že kričanie nepomaha, oni deti si na to zvyknu ,ked je to často. Mna sa aj kolegyne v práci pytaju,či s viem rozčulit a kričat, lebo to fakt nerobim,v robote mi nikto za to nestoji,aby som si ničila hlasivky a na decka,ked boli menšie som nekričala, nemalo to učinok. Teraz maju 13 a 16, čo už nakričim??