dieta v znameni barana-maly tyran?

Michaelka, prečítala si si nejaké knihy o výchove? Skús začať tým. Perfektné je vydavateľstvo Portál. Možno ich nájdeš i v anglickej verzii (si v Kanade pokiaľ sa nemýlim, kľudne pozri v knižniciach aj tam).

Ináč sa tu toho popísalo veľa. Len láskou dieťa nevychováš. Potrebuje aby si mu stanovila hranice. Nehryzie sa, hračky musíš po sebe večer upratať... Ak ich poruší, nepočúvne - dostane trest. Po zadku (najrýchlejšie a najúčinnejšie). Alebo vyber jednu stoličku a povedz jej, že keď urobí niečo zlé (nepočúvne), za trest tam musí sedieť (to je z pestúnky - nevidela si to?). A trvaj na tom! Uhryzne ťa? Posaď ju tam a drž až kým sa neukľudní. Aj keby to malo byť pol hodinu. Zo začiatku bude veľmi vzpurná, priprav sa na ťažké chvíle. Ale ak vytrváš a budeš si stáť za svojim (do kelu, veď ty si tu dospelá nie? alebo nie?), nebude už mávať s tebou tak ako doteraz.
Podľa mňa si nechala dieťatu až príliš veľkú voľnosť, ktorú ono nevie vôbec využiť. Pochvala asi nechýba v tvojej výchove, keď si taká pozitívna, ale rovnako by tam nemal chýbať ani trest.
Veľa sily, dievča.

Uprimnu sustrast michaelka ja mám doma tiež typického barana. No ten už má 6 rokov a teraz ide do školy u nás to bolo také iste. Kade prejde tade robi iba zlobu alebo niečo vyparati. Občas sa mu stane že ma lepší den zoberie na vedomie čo sa od neho chce ale ked sa dostane medzi viac ako dvoch ludí u musí byt stredobodom pozornosti. Dufam že ho škola trochu skludni. A tebe prajem pevne nervy. papa

michaelka, no tazko radit, pretoze niektore radia ignoraciu - a ta u nas nefungovala. maly chlapik sa nedovtipil, co sa deje. jemu to treba polopate. a mozno to u vas fungovat bude. ako dalsiu moznost by si mohla drobcovi nastavit zrkadlo. to u nas funguje a casto prispeje aj k zlepseniu nalady a z maleho umrncanca nevrleho je razom vesela kopa ktora zabudne, ze aj trucovala a tak sa spolu oduvame a vykrivujeme usta pod stolom, jeho to vacsinou rozosmeje, pomysli si, ze som cvok, ze u mna nic nedosiahne a trosku v lepsej nalade sa ide hrat akoby ani predtym nebol pol dna ofucany a vo volakej zlej nalade. ale univerzalny "liek" na chytracke detvaky nemam, zatial len dufam, ze budem stihat byt krok dopredu pred malym

V principe sa snazim vzdy dovolit "vsetko", co dieta robit chce a co neublizuje jemu, al. inym.

- tak tohoto sa držím aj ja.

A do kolečka vysvetľujem. Kubi ma ešte niekedy aj dnes dokopká - akože zo srandy. Len tak ho to chytí - nie od jedu. Tak mu chytím nôžky a zmením to na povedzme bicyklovanie a vysvetlím mu, že ma to bolí. A zatiaľ sa mi zdá, že chápe. I keď sem-tam zabúda, ale keď to berieš tak, koľko nových vecí sa každý deň učí, tak prečo by si mu to nezopakovala, nie? Hádzanie sa o zem podľa mňa veľmi nesúvisí s tým, že je baran, ale s tým, že má obdobie vzdoru Ale veľmi by som mu neustupovala s tým, že: veď má TO obdobie; keď ho to prejde, potom budem vychovávať. Treba to mať na pamäti, nebrať si osobne hádzanie hračiek do steny a lyžičky na zem a pod. Ale do nemoty vysvetlovať, príp. vymýšľať náhradné činnosti na odpútanie pozornosti, keď robí nejakú veľkú zlotu.

Ahoj, precitala som si len prve riadky a uz som zacala mat pocit, ze rec je o mojom dietati :o), musim sa pousmiat, aj nas maly nas tyranizuje, ja to vzdy zvrtnem na nieco usmevne a smeje sa aj on. maly to robi, ked na nieco chce upozornit, ked potrebuje pozornost, ked chce, aby som sa mu venovala, podla mna mas uplne normalne dieta, po case som prisla, ze ajto moje je normalne, aj on aj uhryzol, aj potahal za vlasy, aj skrabal do tvare, aj vsetko ostatne, ked nema nieco uspokojene, tak vyvadza aj teraz ... bud trpezliva, venuj sa dietati, zapoj ju do toho, co robis, ked to musis prave urobit (vyvesat pradlo, navarit a pod., moj maly velmi rad pomaha). Urcite netreba byt na dieta ako med, aj zvysit hlas, aj napomenut, neubranis sa ani o bac na zadlocek (ani mne to nejde, ked uz dochadza trpezlivost). Niekedy som citala, ze treba zacat sa spravat ako dieta, tak napodobni Tvoju dceru, nech vidi, co robi, mozno prestane, lebo sa zarazi, mozno sa bude smiat, co to vyvadza jej mamina :o) ... napis, ako to pokracuje :o) vela trpezlivosti a lasky

Ahoj michaelka,
kazde dieta je ine a to plati aj v tomto, skusaj, prides na to, co plati na Tvoje dieta ... niekedy mozno postaci si nevsimat, alebo razne zrozumitelne vysvetlit a uvidis, ci pochopi, skusaj, mozno v nejakom mamickovskom casopise aj najdes nejake rady alebo si daj vyhladat v googli napr. moje dieta trucuje, hadze sa o zem a tak a snad najdes este nejake rady.
My sme sa odmalicka :o), no este sme maly, ale od narodenia vela rozpravali, vysvetlovala som mu, ukazovala vsetko naokolo, tak sa v podstate vacsinou stane, ze pochopi, co chcem, aj ked nie na prvykrat tak na druhy, treti ano a je to vsetecny chlapcek, prave zive striebro :o), ktory coskoro bude mat dva roky, ale od roka uz uplne rozumie, co mu hovorim a je s nim zabava - teda vacsinou, je to take male divadlo pre vsetkych.
zatia pa pa

michaelka,
tazko radit, tazko pomoct, no... bola som teraz vyse mesiaca s jednou fajn dievcinou. Mala tu 2,5rocneho syna a neverila by som, keby som si neskusila... Ten maly (inak velmi sikovny a inteligentny chlapec) bol schopny prerevat (a tym myslim PREREVAT) tristvrte hodiny v kuse, lebo on chcel ist von hned, nie az potom, ked mama prebali a nakrmi jeho malu sestricku.

Bola som s nimi v nakupnom centre, mama sla na poschodie, my traja sme ju cakali dolu. Maly si zmyslel, ze chce tatika. Reval. Chcel utiect, drzala som ho za ruku. Reval. Mala spala v kociku. Reval. Nepustila som ho. Reval. Ludia povybiehali z obchodov a sledovali, ako bojujeme na podlahe v hale velkeho obchodaku. Reval. Mama pribehla, pocula ho az do tretieho poschodia. Stichol. Dalej sme sa bavili, ako keby nic.
O par dni sme si to zopakovali cele znovu v inom obchodaku. Ci veris, ci nie, predo mnou sa uz za cely ten cas nerozkrical - niekolko krat to bolo take, ze uz sa nadychol, stacilo pozriet nan a povedat nie a bolo ticho. A do konca pobytu sme boli dobri kamarati, je naozaj zlaty a sikovny - len mu bolo treba vysvetlit, ze nie znamena NIE a ani krik to nezmeni...

Michaelka, mam dcérku 2 roky 4 mesiace a prežité toto isté trápenie. Myslím že aj v tom istom veku, oko 1,5 roka. Ja som taký ten mäkkýš čo jej nikdy nevedel odolať a vždy som sa nechala dobehnúť. Tiež sa mi stalo že v jednej ruke varecha, v druhej malá a nervy v prdeli. Dcérka sa v afekte a zlosti bila aj sama po tvári a pästičkami po hlave, no hrôza.Ani mňa samozrejme neušetrila. Častokrát to vo mne vrelo, keď toto spustila v najnevhodnejší okamih. Treba si ale uvedomiť, že 17 mesačné dieťa nevie nič o vhodnosti okamihov. O potrebe navariť, upratať, vyložiť nákup. Jeho krik a zlosť sú plnohodnotné protiargumenty k tým našim. Nevie a nechce pochopiť, že niečo je pre nás dôležitejšie ako ono. Preto nepokladám za správne ak rodič s dieťaťom jedná z pozície silnejšieho a možno v rozpore s názormi vás všetkých som za vyhovenie dieťaťu. Niekedy stačí naozaj prerušiť prácu na pár minút a jeho ego bude uspokojené. A potom sa k začatému vrátiť v kľude. Túto teóriu sa odvažujem prezentovať preto, že mne sa osvedčila. Ani neviem ako a kedy prišlo obdobie, keď dcérka začala akceptovať aj moje iné aktivity a povinnosti. Som stále prekvapená ako sa dokáže celé hodiny sama prebaviť a stačí jej že máme nadviazaný slovný kontakt. Keď jej poviem že mám teraz nejakú robotu, nevynucuje si pozornosť. Ak je to možné, tak ju pri tej robote nejako symbolicky zamestnám.
Čo sa zákazov týka, vzťahujú sa u nás len na naozaj nebezpečné činnosti( nikdy do úst žiadna tabletka či gorálka, s krájacím nožom sa nehrá a s príborovým môžeš a pod.) Tieto zákazy bezvýhradne akceptuje, sama neviem prečo.
Dieťa nechce svojich rodičov týrať, len si vynucuje pozornosť aby sa presvedčilo že je dôležité a jeho potrebám vyhoviete. Keď zistí že to funguje, samé s tým časom prestane. Až v období keď spozoruješ takúto zmenu (alebo aspoň jej náznak) je vhodné začať s "výchovou" a vysvetľovaním ako je to s povinnosťami. Kým to dieťa nie je ochotné prijať, tak si to aj tak nevynútiš. Je možné že po dostatočne dlhom čase ignorácie detskej zlosti dieťa prestane, ale to nie je úspech výchovy, len dieťa rezignuje a začne sa učiť žiť s pocitom že jeho názor nie je dôležitý. A to zase nie sme až také naničmamy aby sme to chceli, všakže?
Takže radím trpezlivosť a veľa empatie s vlastným dieťatkom. Toto obdobie sa časom vytratí a bude nahradené novými starosťami . Najneskôr keď sa naučí rozprávať, získa vaša komunikácie a vaše konfrontácie nový rozmer.
Držím palce.

Baby, mňa zaujíma váš názor na pestúnkovskú metódu (spomenutú tu na začiatku, nevidela som to, tak možno som to nesprávne pochopila). Držať dieťa násilím na stoličke, kým sa neupokojí??? Nie je to ešte horšie násilie, ako jednu mu capnúť?

Môj syn nie je baran,ale váha.Nemyslím si celkom,že to ovplyvňuje znamenie,ale skôr výchova od mala.On je od mala veľmi citlivý,bojazlivý a všetko možné,väčšinou v cudzom prostredí,ale doma je to pravý opak.Preto si myslím,že až tak celkom to pravda nieje.Pekný deň.

Michaelka,som rada že Ti je môj názor blízky, tak ešte zopár drobností ma napadlo, ktoré sa mne osvedčili.
Ja osobne nie som za to, aby sme sa snažili hnev v dieťati skrotiť alebo ho v tak malom veku učili sa ovládať. Emócie musia von, pozitívne či negatívne. Keď nepomôže ani dostatok pozornosti a vyhovenie nejakému vynucovaniu, treba dohliadnuť aspoň na to, aby dieťa neubližovalo sebe ani iným. Mne sa celkom osvedčilo dať dcérke k dispozícii niečo na čom sa môže vyzúriť. ( plastová fľaša ktorou zúrivo búchala, núkať zopár gumených hračiek ktoré môže v zlosti rozhádzať, podupať a pod.)Nie raz sa stalo, že ju zlosť prešla akonáhle sa jej dostalo do rúk niečo zaujímavé.Treba ale ešte povedať, že je dôležité správne odhadnúť príčinu zlosti a podľa toho reagovať. Ak je už raz dieťa unavené, tak žiaden iný výchovný zázrak ako spánok nepomôže. Ak chce maminu náruč, tak vyhovieť. A ak je to už jednoducho obdobie vzdoru, tak sa z toho nezblázniť. U nás zafungovalo nasledovné: "zlatíčko, strašne mi vadí tento cirkus a krik čo robíš. Choď sa zlostiť do vedľajšej izby a keď Ťa to prejde a bude už dobre tak príď" Odišla a kričala asi minútu a potom sa vrátila s tým, že "už je dobe". Myslím si, že aj hnev a zlosť sú pre človeka prirodzené a to že nechápeme detské dôvody ešte neznamená že sú nepodstatné alebo nedôležité. Len tú ventiláciu treba vedieť usmerniť. Je už dávno známe, koľko chorôb v dospelom veku ( infarkty, mŕtvice, depresie ) sú zapríčinené psychickým stresom a tým, že v sebe stále svoje negatívne pocity dusíme a skrývame. A tomuto "umeniu" učíme už malé deti. Najlepšia výchova je predsa dobrý vzor. 17 mesačné dieťa ešte nevie že svoju maminu miluje, ono ju len potrebuje. Keď začne maminu vedome ľúbiť, prestane jej ubližovať ( fyzicky-hrýzť, kopať, psychicky-krik,vynucovanie)
Michaelka, ak Tvoje dcérka vstúpila do obdobia vzdoru, je to dobré znamenie že sa správne vyvíja a začína si uvedomovať svoje Ja.
Keď budeš strácať nervy, pripomeň si že z toho vyrastie. Tak ako z plienok, z cumlíkov a dojčenských kašičiek.
A tiež si nemusíš robiť výčitky ak Ti budú tiecť nervy. Aj keď svoje dieťa miluješ, nemusíš mať vždy dobrý deň a niekedy toho bude jednoducho priveľa. Tu by bolo tiež namieste sa vhodným spôsobom vybiť. Vieš čo pomáhalo mne? Asi ten najjednoduchší a najprimitívnejší spôsob aký existuje. Vyšla som niekde kde ma nik nepočuje ( iná izba, záhrada, pivnica ) a poriadne od srdca som si zanadávala a zahrešila slovníkom ktorý by mi mohol závidieť aj ten najposlednejší ožran, primitív a vagabund .
Cítila som sa potom strašne hlúpo a k dcérke som sa vrátila s novým kľudom vyzbrojená trpezlivosťou.
Ešte raz držím palce pri prekonávaní tohto strastiplného obdobia.