Sila objatia - využívate ju?, Ja žena, Diskusie

Veľmi podobné veci, ale naučila som sa aspoň niečo, moje dcéry zatiaľ objatia stále neakceptujú a teda ja to musím akceptovať. To všetko bolo super kým boli deti malé. Objímať ma naučil Miro, on len tak z ničoho nič prišiel ku mne a objal ma, on tvrdil že som ho to naučila ja.

Objatie ak ste na dne od človeka ktorý vás naozaj úprimne objíme je na zaplatenie, stále nemám rada objatia takzvané nútené - kedy ten druhý je skoro pol metra od teba ale ani nie tie čo ťa idú zadúsiť, takže zrejme je to pocitovo zistiteľné.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Vsak toto, velke deti, tazko sa ucia novym moresom. ;)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ani u nás sa objatia nenosili. Vlastne zaujímavé je, že sa nenosili ani v manželovej rodine. A on je práve ten, čo potrebuje objatia a dotyky neustále. Nechápala som to, ale akceptovala.

Až sa mi dostala do ruky kniha, ktorú som tu už viac krát spomínala - 5 jazykov lásky. Jedným z tých jazykov, alebo jednou nádobou sú dotyky. A práve na neho to funguje. Potrebuje to.

Naše dieťa od veku asi tak 10-12 rokov už dotyky neakceptuje. Už si ich šetrí zrejme pre niekoho iného

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Učíme sa celý život, aj objatia dávať či príjimať, ak ich niekto blízky potrebuje, aj sa ich vzdať, ak už poniektorý podrástol.

Ja som to na staršieho anti objimatela, 22 rokov, posledný rok aj parkrát skúsila, tak veľmi veľmi s citom, prežil to.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Starší je po mne - stískadlo. Hocikedy, takmer hocikde. Potrebuje môj fyzický kontakt. Mala som, ale obdobie, keď som napr. od neho to brala "obmedzujúco". Proste sa mi toho zdalo moc. Škoda, že keď bol malinké mimino som to nechápala. Hneď by som zrušila detskú postieľku a prespali by sme v pohode prvý aj druhý rok obaja.

Ja a telesný kontakt ako " v pohode", objímam zvyčajne veľmi rada hlavne mne sympatických ľudí ... tiež ako Gitka písala - niečo keď je nasilu a cez pol metra, nech radšej cez pol metra zostane a ani sa o ten fyzický kontakt nepokúša.

Inak, terapia objatím - treba na ňu dozrieť. Treba aby sa nielen duše, ale aj telá vedeli akceptovať. Môžeš toho človeka chápať, môžeš mu tým objatím chcieť niečo vyjadriť, ale proste sú nestískacie typy a tým tá terapia objatím, si myslím, že VŽDY ublíži. Kiežby som sa v tomto ale mýlila .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Vidíš, tvojich by som typovala opačne.

Je som u mojich postielky zrusila na velmi dlho, aj tak sme sa nevyspali, Ale o tomto svojom kroku som nikdy nepochybovala.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

No vidíš ako zdanie klame?

Mladší sa chodí síce tak "kontrolne objať", ale starší si to výslovne vyžaduje. Kým mladší príde "dobré ránko čosi kdesi", starší sa dovalí do kuchyne, obesí sa ti okolo krku celou váhou a zašveholí hlavom horala (zmutoval fest rýchlo) "čo máme jesť". Ešte týždeň a asi si bude musieť kľaknúť pri tom ťahu, lebo hlavu veruže už začína skláňať na to moje materinské plece.

Mladší je tak potuľkať alibisticky - keď niečo chce. Dávam mu tak rok dva a už to bude objatie "však som to prežil" ale starší ten má dotyky veľmi rád.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Jááááj, starší posledných pár mesiacov pribehne za mnou, popozerá, či ho nikto nevidí a potom sa na mňa zavesí podobne ako Tvoj, že "pritúúúúúliť" Bude mať o týždeň 13, puberta v plnom prúde, už je vyšší ako ja, hlas hučavý... tiež čakám, kedy sa mi podlomia kolená. Mladší na mňa zavesí hocikde a hocikedy, predvčerom sa k nám do postele dotrepal, ale už sme sa tlačili traja

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem za pripomenutie na krásne obdobie, keď mala moja dcéra asi 17 rokov. Ráno, keď vstala a šla do kúpeľne, ja odtiaľ, tak ma vždy objala a povedala- mamča, daj trochu materinskej lásky. Hm , bolo to pekné

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nádhera.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Hmm zaujímavá téma. Ja som bola v tomto smere vychovaná v rodine, kde sa objatia príliš nenosili. Aj napriek tomu, že moji rodičia ma mali veľmi radi. Hlavne otec bol v tomto smere chladný, podedil to po svojej mame... Zaujímavé, že aj môj už bývalý manžel bol taký skúpy na dotyky, aspoň teda mne tu lásku nikdy neprejavoval dotykmi, navyše bol introvert. Naučila som sa takto žiť, až neskôr som pochopila, že mi dotyky veľmi chýbali. Keď som ostala sama, mala som až zúfalú potrebu objímať moje deti, mala som tendenciu viazať sa na nich. Ale uvedomila som si, že oni majú svoj život. Časom, keď som sa vyrovnala s rozpadom vzťahu a s rozvodom, som si povedala, že v záujme zdravého vývoja mojich už takmer samostatných detí by som mala ísť svojou cestou. Tak som už rok zadaná. Nie je to vždy jednoduché u dvoch ľudí po päťdesiatke, ale v potrebe objímať sa sme sa stretli. A musím povedať, že som sa tak otvorila, čo sa týka prejavovania citov. Ľudí, ktorých mám rada, objímam veľmi rada.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Waw, novy vztah plny objati, to znie krasne.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tak to sme sa stretli v zrelom veku dvaja ľudia s deficitom lásky. Pre mňa je to niečo nepoznané, tento prejav ľudskej blízkosti. A čo sa týka témy deti a objatia - staršia dcéra ked bola malá, tak tie objatia boli bežné , ale pomerne skoro došla do obdobia, keď sa nerada objímala. Syn bol v tomto smere do vyššieho veku prístupnejší. V tom mojom kritickom období, už sice bol vo veku, keď mu moje objatia neboli až také prirodzené, ale akosi tak chápal, že to potrebujem. Ale asi obidvaja sa potešili, keď som si na objatia našla niekoho iného :) A inak tiež som niektoré veci pochopila vďaka knihe 5 jazykov lásky . Kúpila som si ju s cieľom pochopiť jazyk lásky môjho bývalého manžela - ale ostal pre mňa neodkrytý, napriek tomu že sme spolu prežili skoro tridsať rokov.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Láska kvitne v každom veku a to je na nej to najkrajšie, vsaks te stale mladi. Tazko povedat ci skoda tych dlhych rokov s tym nesravnym, ale mas deti a mozno o to viac si dokazes vychutnavat novy vztah.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Určite neľutujem roky prežité v manželstve. Keby nič iné, tak sa nám podarilo vychovať deti, ktoré sa vo svete nestratia, ktoré snáď bez veľkej ujmy dokázali spracovať aj náš rozvod. Predsa len sa nám podarilo slušne komunikovať, aj keď sa naše cesty rozišli.

A máš pravdu, snažím sa vychutnávať si tento vzťah, aj keď to nie je vždy jednoduché, lebo obe strany máme niečo odžité, čo ovplyvnilo náš život. Tak si na seba zvykáme. Uvidíme.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Keď sa tak zamyslím, ako malá som visela mame stále na krku, potrebovala som cítiť jej objatie. Časom neviem či moja potreba slabla alebo ona cítila potrebu trochu sa odiahnúť, ale ustalo to. Zmena prišla pri mojom manželovi... našťastie je z rovnakej sorty a nielenže moju potrebu objatia vie pochopiť, ale aj on sa rád objíma a to je fajn. Keď je taký ten "deň blbec" alebo opačne, keď mám deň plný slniečka... skrátka keď mám chuť schovať sa v náručí pred svetom, či prejaviť nekonečnú lásku, zvyčajne končím v jeho objatí. Takisto sa väčšina našich hádok skončila objatím a odpustením.

Objímať som od mala "učila" aj moje deti, vždy si našli moju náruč, vždy som im vedela povedať jednoduché "Ľúbim Ťa" a oni mi to opätovali. Lenže chalani vyrástli a kdesi v období puberty sa aj potreba objatia vytratila. Akurát minule najstarší dospelák stratil mobil a dosť drahý a bola to dosť blbá náhoda... bol smutný a ja som ho veľmi ľutovala. Hovorím: "Je mi ťa tak veľmi ľúto, žeby som ťa najradšej silno objala." A čo ona nato? "Radšej ma neľutuj akoby si ma mala objímať". No doraziť ho je málo... potrebuje byť chlap a "chlapi" sa moc nechcú objímať podľa neho.

Zato najmladšia má stále potrebu prísť a poľúbiť sa. Veľa krát, keď mám ruky plné práce sa spýta: "Môžem ťa objať?" Samozrejme že vždy môže a vždy si tie okamihy vychutnávam aj ja... dúfam, že aspoň ju to neprejde.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

U nás v rodine sa objatia nejako "nepestovali". Bola zdvorilá pusa na líčko pri lúčení alebo zvítaní a dosť. Do 15 rokov som bola doslova prilepená na starkej - vyobjímali sme sa ráno, keď som odchádzala do školy, aj poobede, keď som prišla, aj večer pred spaním. Potom zomrela. A niekedy v 14-tich začala "sexuálna výchova" - bolo mi vymenované, čo všetko slušné dievča na verejnosti a s "cudzími" ľuďmi nerobí, a medzi tým boli aj objatia. mozog zapracoval a potom sa mi aj zdalo divné, keď ma kamoška len tak objala, keď sa ma vôbec niekto dotkol napr. v škole Na vš na intráku sa to začalo meniť, keď som videla, že ľudia sa bežne objímajú, dotýkajú a nie sú zvrhlíci.

V rodine objímam vlastne len deti a manžela, občas nejakého príbuzného, ale väčšinou sú to ľudia mladší ako ja. Rodičov takmer vôbec neobjímam, nejako sa to "neudomácnilo" medzi nami, to by vydalo aj na román, že prečo... Často objímam kamošov a kamošky, ktorých som dlhšie nevidela, alebo je pár (3-4), čo sa ozvú raz za čas, objímeme sa a vieme, či je ten druhý šťastný alebo má problémy. Niekedy má pocit, že aj neznámy človek by potreboval objatie, vidím mu to na nose (ako sa hovorí), ale do tejto fázy som sa ešte neprepracovala.

Keď boli chalani malí, hrnuli sa mňa rady, ako rozzúrené dieťa upokojiť silným objatím. na mladšieho to fungovalo. Ale na staršieho ani náhodou, skôr ho to ešte viac rozzúrilo. U neho fungovala studená voda medzi oči, poriadne skríknuť a až keď stíchol, potom jemne postupne pritúliť. Mladší ani teraz nemá problém niekoho objať. Momentálne ho musíme brzdiť, lebo jeho spolužiačky už takéto prejavy kamarátstva neakceptujú a sú z toho rôzne nedorozumenia. Starší objatia a telesný kontakt nevyhľadáva, ale raz za čas potrebuje aj on, len ho nikto nesmie vidieť - som to písala pod Balalajkin príspevok

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

keď bola dcéra menšia, tak bola na mne stále nalepená. Teraz už ani nie. Puberta spravila svoje. Tak sa zase viac túlim k manželovi. Tvári sa, že mu to nevadí, tak dúfam, lebo mne by to chýbalo. U nás doma nič také neexistovalo tak asi mám deficit ešte z detstva.