Sila objatia - využívate ju?

Objatie zohreje na duši aj na tele. Upokojí, posilní, dokonca vraj aj imunitu ... Úsmev Má nezastupiteľné miesto v láske materinskej, rodičovskej, partnerskej aj medzi spriaznenými dušami.... Objatie vie utešiť, podporiť, aj zažehnať napätie  ... Je úplne zadarmo.

Už len mať koho objať, osobu nám blízku, tak či onak a dokázať objímať, často, dlho ... Objatie dať aj prijať ... Len ...  Nie je to vždy také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Prešla som si celkom dlhú cestu k  schopnosti niekoho spontánne objať. Na začiatok som si vybrala dotykovo úžasného partnera.Úsmev Štyri deti, boli skvelou príležitosťou dohnať, to čo u nás doma nebolo veľmi samozrejmé.  Jasné kým boli deti malé, objatia boli prirodzené. Horšie už neskôr. Mladší syn, tretí v poradí, zahájil svoju terapiu objatiami, len som ešte nebola dostatočné zrelá. Hambím sa 

Myslím, že najviac mi pomohli preklenúť dotykovú bariéru naničmamy na našich spoločných stretnutiach. A čo ostalo nedoriešené, o to sa postarala Tinka, naše najmladšie dieťa, za odmenu. Hambím sa Niekomu stačí jedno dieťa, dve ... , ja som potrebovala štyri aby som dotiahla resty ....Na niektoré dozreje čas asi až pri vnúčatách....Chichocem sa A teraz sa učím objímať staršie deti a oni so mnou.Hambím sa

Dievčatá, ako ste na tom vy s objatiami. Máte to spontánne a prirodzené, či podobne kostrbaté ako ja. Také tie väčšie rodinné zvítania, lúčenia, sú asi na samostatnú kapitolu ... Úsmev

Foto: Pixabay.com

Diskusie Naničmama.sk: 

Veľmi podobné veci, ale naučila som sa aspoň niečo, moje dcéry zatiaľ objatia stále neakceptujú a teda ja to musím akceptovať. To všetko bolo super kým boli deti malé. Objímať ma naučil Miro, on len tak z ničoho nič  prišiel ku mne a objal ma, on tvrdil že som ho to naučila ja.

Objatie  ak ste na dne od človeka ktorý vás naozaj úprimne objíme je na zaplatenie, stále nemám rada objatia takzvané nútené - kedy ten druhý je skoro pol metra od teba ale ani nie tie čo ťa idú zadúsiť, takže zrejme je to pocitovo zistiteľné.

Vsak toto, velke deti, tazko sa ucia novym moresom. ;)

Ani u nás sa objatia nenosili. Vlastne zaujímavé je, že sa nenosili ani v manželovej rodine. A on je práve ten, čo potrebuje objatia a dotyky neustále. Nechápala som to, ale akceptovala.

Až sa mi dostala do ruky kniha, ktorú som tu už viac krát spomínala - 5 jazykov lásky. Jedným z tých jazykov, alebo jednou nádobou sú dotyky. A práve na neho to funguje. Potrebuje to.

Naše dieťa od veku asi tak 10-12 rokov už dotyky neakceptuje. Už si ich šetrí zrejme pre niekoho iného ÚsmevÚsmev

Učíme sa celý život, aj objatia dávať či príjimať, ak ich niekto blízky potrebuje, aj sa ich vzdať, ak už poniektorý podrástol. Úsmev

Ja som to na staršieho anti objimatela, 22 rokov, posledný rok aj parkrát skúsila, tak veľmi veľmi s citom, prežil to. Hambím sa

Starší je po mne - stískadlo. Hocikedy, takmer hocikde. Potrebuje môj fyzický kontakt. Mala som, ale obdobie, keď som napr. od neho to brala "obmedzujúco". Proste sa mi toho zdalo moc. Škoda, že keď bol malinké mimino som to nechápala. Hneď by som zrušila detskú postieľku a prespali by sme v pohode prvý aj druhý rok obaja.

Ja a telesný kontakt ako " v pohode", objímam zvyčajne veľmi rada hlavne mne sympatických ľudí Veľký úsmev ... tiež ako Gitka písala - niečo keď je nasilu a cez pol metra, nech radšej cez pol metra zostane a ani sa o ten fyzický kontakt nepokúša.

Inak, terapia objatím - treba na ňu dozrieť. Treba aby sa nielen duše, ale aj telá vedeli akceptovať. Môžeš toho človeka chápať, môžeš mu tým objatím chcieť niečo vyjadriť, ale proste sú nestískacie typy a tým tá terapia objatím, si myslím, že VŽDY ublíži. Kiežby som sa v tomto ale mýlila Úsmev.

Vidíš, tvojich by som typovala opačne. Úsmev

Je som u mojich postielky zrusila na velmi dlho, aj tak sme sa nevyspali, Chichocem sa Ale o tomto svojom kroku som nikdy nepochybovala. Úsmev

 

No vidíš ako zdanie klame?

Mladší sa chodí síce tak "kontrolne objať", ale starší si to výslovne vyžaduje. Kým mladší príde "dobré ránko čosi kdesi", starší sa dovalí do kuchyne, obesí sa ti okolo krku celou váhou a zašveholí hlavom horala (zmutoval fest rýchlo) "čo máme jesť". Ešte týždeň a asi si bude musieť kľaknúť pri tom ťahu, lebo hlavu veruže už začína skláňať na to moje materinské plece. Veľký úsmev

Mladší je tak potuľkať alibisticky - keď niečo chce. Veľký úsmev Dávam mu tak rok dva a už to bude objatie "však som to prežil" ale starší ten má dotyky veľmi rád.

Jááááj, starší posledných pár mesiacov pribehne za mnou, popozerá, či ho nikto nevidí a potom sa na mňa zavesí podobne ako Tvoj, že "pritúúúúúliť" Chichocem sa Bude mať o týždeň 13, puberta v plnom prúde, už je  vyšší ako ja, hlas hučavý... tiež čakám, kedy sa mi podlomia kolená. Mladší na mňa zavesí hocikde a hocikedy, predvčerom sa k nám do postele dotrepal, ale už sme sa tlačili traja Veľký úsmev

Ďakujem za pripomenutie na krásne obdobie, keď mala moja dcéra asi 17 rokov. Ráno, keď vstala a šla do kúpeľne, ja odtiaľ, tak ma vždy objala a povedala- mamča, daj trochu materinskej lásky.  Hm , bolo to pekné 

Nádhera. TlieskamÁnoTlieskam

Hmm zaujímavá téma. Ja som bola v tomto smere vychovaná v rodine, kde sa objatia príliš nenosili. Aj napriek tomu, že moji rodičia ma mali veľmi radi. Hlavne otec bol v tomto smere chladný, podedil to po svojej mame... Zaujímavé, že aj môj už bývalý manžel bol taký skúpy na dotyky, aspoň teda mne tu lásku nikdy neprejavoval dotykmi, navyše bol introvert. Naučila som sa takto žiť, až neskôr som pochopila, že mi dotyky veľmi chýbali. Keď som ostala sama, mala som až zúfalú potrebu objímať moje deti, mala som tendenciu viazať sa na nich. Ale uvedomila som si, že oni majú svoj život. Časom, keď som sa vyrovnala s rozpadom vzťahu a s rozvodom, som si povedala, že v záujme zdravého vývoja mojich už takmer samostatných detí by som mala ísť svojou cestou. Tak som už rok zadaná. Nie je to vždy jednoduché u dvoch ľudí po päťdesiatke, ale v potrebe objímať sa sme sa stretli. A musím povedať, že som sa tak otvorila, čo sa týka prejavovania citov. Ľudí, ktorých mám rada, objímam veľmi rada.

Waw, novy vztah plny objati, to znie krasne. Úsmev

Tak to sme sa stretli v zrelom veku dvaja ľudia s deficitom lásky. Pre mňa je to niečo nepoznané, tento prejav ľudskej blízkosti. A čo sa týka témy deti a objatia - staršia dcéra ked bola malá, tak tie objatia boli bežné , ale pomerne skoro došla do obdobia, keď sa nerada objímala. Syn bol v tomto smere do vyššieho veku prístupnejší. V tom mojom kritickom období, už sice bol vo veku, keď mu moje objatia neboli až také prirodzené, ale akosi tak chápal, že to potrebujem. Ale asi obidvaja sa potešili, keď som si na objatia našla niekoho iného :) A inak tiež som niektoré veci pochopila vďaka knihe 5 jazykov lásky . Kúpila som si ju s cieľom pochopiť jazyk lásky môjho bývalého manžela - ale ostal pre mňa neodkrytý, napriek tomu že sme spolu prežili skoro tridsať rokov.

Láska kvitne v každom veku a to je na nej to najkrajšie, vsaks te stale mladi. Úsmev Tazko povedat ci skoda tych dlhych rokov s tym nesravnym, ale mas deti a mozno o to viac si dokazes vychutnavat novy vztah. 

Určite neľutujem roky prežité v manželstve. Keby nič iné, tak sa nám podarilo vychovať  deti, ktoré sa vo svete nestratia, ktoré snáď bez veľkej ujmy dokázali spracovať aj náš rozvod. Predsa len sa nám podarilo slušne komunikovať, aj keď sa naše cesty rozišli.

A máš pravdu, snažím sa vychutnávať si tento vzťah, aj keď to nie je vždy jednoduché, lebo obe strany máme niečo odžité, čo ovplyvnilo náš život. Tak si na seba zvykáme. Uvidíme.

Keď sa tak zamyslím, ako malá som visela mame stále na krku, potrebovala som cítiť jej objatie. Časom neviem či moja potreba slabla alebo ona cítila potrebu trochu sa odiahnúť, ale ustalo to. Zmena prišla pri mojom manželovi... našťastie je z rovnakej sorty a nielenže moju potrebu objatia vie pochopiť, ale aj on sa rád objíma a to je fajn. Keď je taký ten "deň blbec" alebo opačne, keď mám deň plný slniečka... skrátka keď mám chuť schovať sa v náručí pred svetom, či prejaviť nekonečnú lásku, zvyčajne končím v jeho objatí. Takisto sa väčšina našich hádok skončila objatím a odpustením.

Objímať som od mala "učila" aj moje deti, vždy si našli moju náruč, vždy som im vedela povedať jednoduché "Ľúbim Ťa" a oni mi to opätovali. Lenže chalani vyrástli a kdesi v období puberty sa aj potreba objatia vytratila. Akurát minule najstarší dospelák stratil mobil a dosť drahý a bola to dosť blbá náhoda... bol smutný a ja som ho veľmi ľutovala. Hovorím: "Je mi ťa tak veľmi ľúto, žeby som ťa najradšej silno objala." A čo ona nato? "Radšej ma neľutuj akoby si ma mala objímať"Veľký úsmev. No doraziť ho je málo... potrebuje byť chlap a "chlapi" sa moc nechcú objímať podľa neho.

Zato najmladšia má stále potrebu prísť a poľúbiť  sa. Veľa krát, keď mám ruky plné práce sa spýta: "Môžem ťa objať?" Samozrejme že vždy môže a vždy si tie okamihy vychutnávam aj ja... dúfam, že aspoň ju to neprejde.

U nás v rodine sa objatia nejako "nepestovali". Bola zdvorilá pusa na líčko pri lúčení alebo zvítaní a dosť. Do 15 rokov som bola doslova prilepená na starkej - vyobjímali sme sa ráno, keď som odchádzala do školy, aj poobede, keď som prišla, aj večer pred spaním. Potom zomrela. A niekedy v 14-tich začala "sexuálna výchova" - bolo mi vymenované, čo všetko slušné dievča na verejnosti a s "cudzími" ľuďmi nerobí, a medzi tým boli aj objatia. mozog zapracoval a potom sa mi aj zdalo divné, keď ma kamoška len tak objala, keď sa ma vôbec niekto dotkol napr. v škole Prekvapenie Na vš na intráku sa to začalo meniť, keď som videla, že ľudia sa bežne objímajú, dotýkajú a nie sú zvrhlíci.

V rodine objímam vlastne len deti a manžela, občas nejakého príbuzného, ale väčšinou sú to ľudia mladší ako ja. Rodičov takmer vôbec neobjímam, nejako sa to "neudomácnilo" medzi nami, to by vydalo aj na román, že prečo... Často objímam kamošov a kamošky, ktorých som dlhšie nevidela, alebo je pár (3-4), čo sa ozvú raz za čas, objímeme sa a vieme, či je ten druhý šťastný alebo má problémy. Niekedy má pocit, že aj neznámy človek by potreboval objatie, vidím mu to na nose (ako sa hovorí), ale do tejto fázy som sa ešte neprepracovala.

Keď boli chalani malí, hrnuli sa mňa rady, ako rozzúrené dieťa upokojiť silným objatím. na mladšieho to fungovalo.  Ale na staršieho ani náhodou, skôr ho to ešte viac rozzúrilo. U neho fungovala studená voda medzi oči, poriadne skríknuť a až keď stíchol, potom jemne postupne pritúliť.  Mladší ani teraz nemá problém niekoho objať. Momentálne ho musíme brzdiť, lebo jeho spolužiačky už takéto prejavy kamarátstva neakceptujú a sú z toho rôzne nedorozumenia. Starší objatia a telesný kontakt nevyhľadáva, ale raz za čas potrebuje aj on, len ho nikto nesmie vidieť - som to písala pod Balalajkin príspevok Chichocem sa

keď bola dcéra menšia, tak bola na mne stále nalepená. Teraz už ani nie. Puberta spravila svoje.  Tak sa zase viac túlim k manželovi. Tvári sa, že mu to nevadí, tak dúfam, lebo mne by to chýbalo. U nás doma nič také neexistovalo tak asi mám deficit ešte z detstva.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.