strach zo šoferovania, pomoooc ....

Ja teda šoférujem už dosť dlho a mám za sebou všeličo. Ale od istej príhody na zasneženej ceste som chytala z takéhoto terénu paniku. Až mi junior (vtedy 11 ročný) povedal: "Mama, ver trochu nášmu autu". Neuveriteľné, ale pomohlo mi to.
Jednoznačne si to musíš najskôr zrovnať v hlave. Veriť autu, sebe, aj tým okolo.
Nemôžem ti povedať, že sa nič nestane. Ale to sa ti môže v pohode stať aj doma. Ja som asi fatalista a myslím, že keď ma má niečo postretnúť, tak to proste príde.
Keď nie si zbrklá, tak to pôjde.

Druhá vec je občas taká terapia šokom. Proste, keď by sa stalo niečo, že musíš sama sadnúť do toho auta a ísť, to tiež pomáha.

tiež počkám na nejaké rady, ja mám vodičák x rokov. Už som mala sem-tam nejaké jazdy, ale aj vďaka môjmu mužovi, sa bojím sadnúť si za volant. Mám predtým neskutočný stres, nervy, žalúdočné problémy, trasenie rúk. No hrúza. Už keď sa pohnem je dobre, ale odvážiť sa sadnúť si za volant, je pre mňa horor. Tak som už asi 2 roky nejazdila. Ale dosť to obmedzuje. Čakám na nejaký taký ,,správny,, okamih,, ktorý ma nakopne a prekonám to.

Blahozelam k uspesnemu vyrieseniu rodinnej krizy.
Vodicak som si spravila, ked som mala 31 rokov a vtedy som bola v podobnom stadiu, strach pred kazdym soferovanim. Raz som sa na tuto temu bavila s psychologickou, poradila mi, treba zacat soferovat co najviac, alebo prestat. Pomohlo kazdodenne soferovanie, so skusenostami obavy opadli. Nedela je skvely den na jazdu.

málokedy reagujem, ale tento príspevok mi nedá. ja som robila vodický asi v 20. 10 dní dokopy. počas toho som stále počúvala, že zo mňa šofér nebude, nemám na to vlohy. vzápätí som skoro navybrala ostrú zákrutu v tatrách, neznáme prostredie, auto plné ľudí. potom som 9 rokov za volant nesadla. až. bolo treba sadnúť a aktívne šoférovať. A ja som si už nepamätala ani ako sa auto štartuje. posadili ma a poď. ale ja som fakt vedela len že to má volant a 3 pedále, ale nevedela som ktorý je ktorý. Skúsila som pomalú jazdu po okolí a začala som. prvý týždeň som chocila jednou trasou, ktorú som skúsila s doprovodom. druhý týždeň som sa vydala kratšou trasou na neznámu dialnicu. potom som skúšala trasy v mne neznámom meste, ale vždy som si naštudovala kde je to najjednoduchšie z hľadiska križovatiek. potom som sa vydala na cesty, ktoré som poznala dôverne ako spolujazdec. to mi nerobilo problém, ale bála som sa neznámich trás. a potom som skúsila aj tie. prvá bola na prvé stretko naničmám v boci. No keď som prvýkrát sadala do auta, dostala som do vienka zajačika, ktorý vyplazoval jazyk všetkým záškodníkom na cestách a jednu dôležitú vetu. cesta je pre všetkých. nevadí keď ideš pomaly, nevadí, že nestíhaš radiť, hlavne drž volant a choď. a keď ti to zdochne na semafóroch, naštartuj, a choď o nič nejde. Stáva sa to aj skúseným šoférom. Pár krát som si v začiatkoch na tieto vetičky spomenula a pomohli. a zdochýnanie bolo zriedkavejšie a začala som si veriť, že ten plechový kolos zvládnem dostať kam ja chcem. a teraz? bez auta ani pol kroka. len nájdi dôveru v samu seba. mne naopak vedia prísediaci šoféri, lebo som vtedy nervózna, či niečo neurobím zle. tak do toho. cesty sú pre všetkých.

Urobila som si vodičak ako 23 ročná mamina a zdalo sa že mi to aj ide, ale mala som vtedy spolujazdca ktorému nič nebolo dobre, raz som išla blízko krajnice druhýkrát blízko stredu, iba ked si vypil a ja som musela ísť vždy ked pršalo tak vtedy bol ticho.
Mala som odrazu hrozný strach, taký ako aj zo života. Ak ti niekto vtlka do hlavy že si nič a nič nedokážeš akoby to malo byť aj za volantom.
Jazdila som len s niekym asi dva roky no vždy so žaludočnými krčami, až raz som ho nechala v aute na semaforoch a vystupila z auta s tým že som povedala a dosť! a už som za volant nesadla.
Potom prešlo mnoho rokov a môj Mirko veľmi chcel aby som znovu šoferovala, raz ma prinutil ísť za volant a ja som nevedela ktorý pedal je na čo a čo mám robiť a nechápala som ked povedal dcéram, že mama jazdí ako strela / možno neriadená/ len škoda že ju neviem prinútiť aby jazdila viac.
Mesiac pred tragédiou mi povedal, pod prosím a sadni za volant, musíš to urobiť čo ak sa ja pominiem čo ty tu budeš robiť?
Škoda že som to neurobila, on aj ked som niečo zle urobila tak povedal to nič pod dalej a vtedy človek znovu získa aj sebadôveru.
Takže neboj sa a skús si viac veriť

tiež som sa bála šoférovať, keď som mala vodičák 4 mesiace , v máji bude 30 rokov....mala som skoro nočné mory z toho...vždy som neubrzdila, do niečoho nabúrala...našťastie len vo sne, jazdím bez nehody....to prejde, len čo najviac jazdi sama, lebo len na seba sa môžeš spoľahnúť... . Keď dostal vodičák syn, išla som s ním na skúšku raz...potom už musel sám a určite sa tiež bál, ale musel, lebo chodil po celom kraji a kto by ho bol vozil?

Noo, keď si spomeniem, aká som bola sprostá, keĎ som si spravila vodičák ... Mala som ho asi týždeň, požičala som si auto od strýka a vybrala som sa sama z BB na Liptov Šťastne som sa vrátila, rodičia síce mali infarktové stavy a odmietali sa so mnou baviť, ale smola, bola som už samostatná
Ywet, len pekne sadni a choď! V nedeľu je fakt dobre začať, daj si časovú rezervu, aby si nemala stres, že prídeš neskoro. Ak by si sa predsa len nejako vyľakala, odstav na krajnici a predýchaj to - keď môžu výstražné svetlá zapnúť blbci kvôli telefonovaniu, tak kľudne aj Ty - veď strach je krízová situácia. Čím viac budeš šoférovať, tým lepšie.
Ak by to inak nešlo, posaď na sedadlo vedľa seba toho najväčšieho plyšáka alebo bábiku, čo deti majú, aby Ťa ochraňoval (hlavne si nič nevešaj na spätné zrkadielko). Držím palce!

yvet, ked zvladnes tu prvu cestu, prid sa pochvalit , najprv to bude strach, casom - podla mna uz pri druhej jazde - ho nahradi adrenalin z cesty a inokedy to uz bude "len" respekt a pocit zodpovednosti. drzim palce

Ywet uplne ta chapem, bola som na tom podobne. Ale naucila som sa aj ja prekonavat strach v prvych tyzdnoch a to boli ine traumy Som vzbrkla a netrpezliva, a ked uz taky clovek ako ja dokaze jazdit bez problemov a nehod, tak uz hadam kazdy

Nervy ma chytaju iba ked mam ist do neznamych miest a ciest alebo ked som unavena a ospala. Vtedy prosim Vyssie sily (napr. Anjelov) o pomoc a ochanu. Odporucam vsetkym, velmi to pomaha a to nielen co sa psychiky tyka, naozaj cloveka ochrania, len treba poprosit, bez toho nemozu pomoct

ahojte,čítam vašu diskusiu a tiež by som rada dodala Ywet odvahu.Všetky píšete o vlastnom prekonaní sa,skladám pred vami klobúk! ja som si vodičák robila v 18,teraz mám 29 a šoférovanie milujem,je mi jedno do akého auta sadnem,odšoférujem každé a s radosťou.Najdôležitejšia je koncentrácia,všímať si značky,okolité autá a spätné zrkadlá.Musíš byť v strehu,vedieť čo sa deje pred tebou aj za tebou.Vytvor si napr.imaginárneho spolujazdcu,rozprávaj sa s ním,nahlas si hovor,teraz musím ísť doľava,teraz pribrzdiť......hlavne si ver a neprestaň šoférovať,nie sme predsa padavky. alebo si aj spievaj,ked budeš dodržovať rýchlosť a sledovať značky,všetko bude ok.Dám ti radu,nikdy nebrzdi naraz,môžeš dostať šmyk,pribrzďuj si pomaly našlapávaním pedála.Pevne verím,že to dokážeš a jazdy budú pre teba zážitok a nie utrpenie.Držím palce

paráda,správny prístup.

S parkovanim to poznam tiez som zo zaciatku pomaly letiskovu plochu potrebovala, dnes som na tom lepsie ale napr. nezaparkujem cuvanim to nedam,problem s parkovanim vedla seba nemam,ale zaparkovat medzi dve auta za sebou to som este nedala a to uz jazdim par rokov, ale vies co? netrapim sa uz by som bola tak neznestitelne dokonala ze to ani nekcem vediet tak hlavu hore, vsetko zvladnes

ywet, super... ja šoférujem 3 roky, vodičák som si robila po 30ke ale ja najradšej jazdím sama alebo s deťmi nikto my do toho nekecá a ja dávam lepší pozor. Ja sa priznám neviem parkovať "predkom" len cúvaním tak nás učili v autoškole, a potom sa lepšie vychádza, takže ja len cúvam ak sa dá. Neboj pár krát si to vyskúšaj na prázdnom parkovisku napr. pri nákupnom centre medzi dve čiary a uvidíš pôjde to.

Ahojte, ja som si spravila vodičský preukaz pre 17 rokmi, nejazdila som som nieko+ko rokov. Potom som to skúšala pred 5 rokmi a bála som sa, lebo ma učil manžel a to boli nervy. To sa s ním nedalo, kričal na mňa....... Tak som to vzdala. Ale minulý rok som zmeškala autobus do práce a tak som sa naštvala, prišla som do práce a zavola som si do autoškoly na jazdy a potom to už išlo. Vždy som mala problém s manuálom, toho som sa bála, vyrušovalo ma to. Ale aj to som sa naučila, aj keď mi dosť často auto skapalo, naštartovala som a išla som ďalej Prekonala som strach a teraz jazdím 7 mesiacov každý deň do práce, ale manžela nevozím ešte nenastal ten čas. Ja Ti len poradím, ak nie si istá daj si jazdy a prekonaj strach.

Vodičák??? liečba šokom!, keď som sa v práci pochválila, že už mám preukaz v rukách, môj šéf mi dal na stôl kľúče od Ford Mondea, že poobede má obchodné stretnutie a potrebuje šoféra,nuž čo dodať... auto ako auto. V autoškole som jazdila na starej Š-120

tiez som si spravila vodicak a dlho nebolo na com jazdit, az ked som odisla do UK, tak som po 3 rokoch sadla za volant a este k tomu jazdit na opacnej strane. nastastie drahy ma konsku trpezlivost, ale mna vedeli vzdy rozhadzat auta za mnou...vzdy som mala pocit, ze soferov za sebou vytacam, lebo idem pomaly... neraz sme sa s drahym menili...potom som raz sadla s kamaratkou do auta, ona soerovala, skapalo jej to takmer na kzdej krizovatke, rozbiehali sme to na skackavy benzin, tak som si uvedomila, ze vlastne ja jazdim ako sarkan
no a potom prisla skuska ohnom. male trasy okolo "domu" so zvladala, prestahovali sme do Fr tak si zvykat na jazdenie na "opacnej" strane ale po piatom udreti okna po mojej lavej strane (isla som prehadzovat rychlosti) som sa preprogramovala...liecba sokom bola, ked som sa zaregistrovala na stretko na NM a kedze Kamila bola taka ustretova, ze odo mna neziadala platbu, az po prichode na SK, tak som ju nechcela sklamat, lebo povodne sme mali ist obaja s drahym, ale na poslednu chvilu drahemu do toho nieco prislo a tak chtiac nechtiac isla som sama...utesovala som sa, ze ak sa stratim, tak sa otocim a podla smradu trafim odkial som vysla 1400 aj nejake drobne km, s dvomi detmi (vtedy 7 rokov a 8 mesiacov) som dala sama, kvôli nim som nahodila masku: Ved viem ako a hlavne kade pojdem . najhorsie je zacat, ked uz sa veziem je dobre, len vyrazit ....minuly rok som odmietla ist sama, bola som nesmierne vycerpana, tak isiel drahy sam s detmi a so svokrusov...ked si predstavim tu streku, tak mi je do placu
ale zasa autom si odveziem a doveziem co potrebujem, nie som obmedzovana ani casom, ani priestorom.... deti su zvyknute, ale najradsej s nimi jazdim sama, ked ide aj otec, tak moc vymyslaju
blahozelam k vykonu a zelam vela stastnych a beznehodovych kilometrov