KAPITOLA IX

Karin spomalila a chytila ho za ruku.
• Kam ma to vedieš? Reštaurácia je tu- zastala a ukázala na presklené dvere do hotelovej reštaurácie.
• Pozri, Baby- snažil sa ju upokojiť, keď videl jej zaváhanie- neublížim ti. Nič zlé nechystám, len chcem s tebou stráviť pekný večer- nič viac. Ale ak nechceš so mnou povečerať, povedz to hneď. Nemám v úmysle ťahať ťa za sebou násilím.- presviedčal ju pokojne. Karin chvíľu váhala, no napokon sa usmiala a pohla sa k výťahu. Damien si nebadane vydýchol. Presviedčať ju tu v hoteli, na to nemal náladu. A nemal záujem o naťahovačky s personálom či políciou, ktorú by bola schopná Karin nejakým svojím výstupom privolať. Vyviezli sa na poschodie. Damien jej podal ruku a viedol ju k apartmánu. Otvoril dvere a uvoľnil jej cestu. Vošla dnu a rozhliadla sa okolo seba. Tmavý nábytok trochu ostrejšie kontrastoval s bielym kobercom. Už navštívila aj krajšie apartmány, keď cestovala s rodičmi po svete, no nikde ju nečakal prestretý stôl so sviečkami a tak príťažlivý spoločník.
• Ak tu budeme stáť, tak nám to vychladne- Damien ukázal na stôl.
• Nepovedal si, že budeme večerať v apartmáne- nedôverčivo na neho zazrela.
• Ale nepovedal som ani nič iné. No nemaj obavy. Pozval som ťa iba na večeru- nežne sa usmial. Karin ho chvíľu skúmala a v jeho očiach videla niečo šibalské. Upokojila s, keď jej Damien galantne odsunul stoličku, aby si sadla. Pustil hudbu a miestnosťou sa niesla príjemná pomalá pieseň. Pustili sa do jedla- na tanieroch lákavo voňala lahdná jahňacina na víne.
• Povedz mi niečo o sebe. Čo tvoje druhé meno- Meisy, to nie je moc slovenské– spýtal sa Damien
• Moja babička z otcovej strany bola Meisy. Otec je Američan.- odpovedala a usrkla si vína. Damienovi zabehlo až sa skoro zadusil.
• Tak amííík- povedal ťahavo a trochu na ňu zazrel.
• Áno- uškrnula sa Karin a pokračovala- mama je Slovenka...- Karin rozprávala a rozprávala. Mala pocit, že to hovorí niekomu veľmi blízkemu. A tak mu povedala o rodičoch a o sebe všetko, čo chcela, aby vedel.
• Takže ty si celý čas nadávala nám do amíkov a sama si dcérou jedného. Ty si nás vlastne vodila za nos- prekvapene skonštatoval.
• Hm, a robilo mi to veľkú radosť- usmiala sa
• Ty potvora-
• Ďakujem. A čo mi povieš ty o sebe? – vyzvedala.
• Ja? No do štrnástich som hral hokej, potom prišlo zranenie, keď mi spoluhráč nechtiac prešiel nožom korčule po kolene a bolo po hokeji. Boli sme si zahrať s deckami na jazere, iba tak bez výstroja a dopadlo to zle..- ďalej jej rozprával o vysokej škole a o súrodencoch. Najviac ospevoval svoju sestru Amandu. Podľa jeho slov si Karin uvedomila, že ona je osoba, ktorú Damien zbožňuje. Už dávno dojedli a stále mali o čom rozprávať. Smiali sa na zážitkoch z detstva. Damien jej rozprával, ako sa v škole s Andreasom vymieňali, ako chodili na rande s tým istým dievčaťom a ona o tom nevedela. Boli samé huncútstvo.
• Dáš si šampanské?- spýtal sa, vstal, nalial do dvoch pohárov a jeden jej podal. Karin tiež vstala.
• Ďakujem, tak na úžasného koňa – povedala
• Na vás oboch, nech sa to zajtra podarí- zdvihli poháre a cinkli ich o seba. Damien nespúšťal oči z jej tváre. Nastalo ťaživé ticho.
• Je tu aj terasa?- preťala ticho Karin. Damien prikývol a zaviedol ju na terasu. Ovanul ju vlažný večerný vánok. Presne toto potrebovala, schladiť si rumenec na tvári. Damien stál tesne za ňou, až cítila jeho dych na krku.
• Je tu krásne- vzdychla si a pozrela na nočne osvietené mesto.
• Ty si krásna- zašepkal jej do vlasov. Skoro omdlela.
• Chcela by som sa ti poďakovať, za to, ako veľmi si mi dnes pomohol, ale slová vďaky sú málo- otočila sa pomaly k nemu a zahľadela sa mu priamo do očí- Áno, slová sú málo, poďakujem ti inak- jej pery už len šepkali, keď ich pritláčala na jeho. Chvíľu zotrvala na jeho ústach, no keď sa zhlboka nadýchol, brala to ako znamenie a tak sa pomaly odtiahla. Hoci sa ani nepohol, ani ju neobjal, vedela, že bojuje so svojou vnútornou túžbou. Damien zaklonil hlavu, zatvoril oči a vydýchol. Potom sa na ňu usmial.
• Ak toto bolo poďakovanie, tak mi to stačí, aby som dnes ovládal svoje sny- povedal, schytil jej ruku a zľahka ju pobozkal.
• Myslíš, že by si si mohla so mnou zatancovať? Táto hudba je na to ako stvorená-
• Rada- odvetila.
Odviedol ju do stredu miestnosti a nežne ju uchopil jednou rukou okolo pása a druhou za ruku.
• Si ľavák?- spýtala sa a čudovala sa, že si ti doteraz nevšimla-
• Áno-
• Až teraz som si to všimla, tancuješ na ľavú stranu-
• Si vnímavá, bol by s teba dobrý detektív- zasmial sa.
Vznášali sa v rytme pomalej skladbe a Karin si oprela hlavu o jeho hruď. On sa spokojne usmial a vdychoval broskyňovú vôňu, ktorá sálala z jej tela. Dobre poznal tú vôňu, ktorá mu každú noc ničila zdravý rozum a nedala mu spať. Keď pieseň skončila, nahradila ju iná od speváka, ktorého Karin nepoznala. Chcela sa ho spýtať, kto to je, no keď zdvihla hlavu a jej oči sa stretli s Damienovými, jej otázka zostala nevyslovená. Pozeral na ňu s tak túžobným pohľadom, že sa jej podlamovali nohy. Keď sa k nej sklonil, aby ju pobozkal, musela sa ho chytiť pevnejšie, inak by spadla. Príťažlivá vôňa jeho vody po holení jej dráždila každý nerv v tele. Jeho pery boli tak jemné, že sa jej sotva dotýkali. No keď mu rukou prešla po chrbte, schytil ju do náručia ako pierko a pomaly niesol k malým dverám spálne. Obrovská posteľ zabrala skoro celú miestnosť, no on vedel, že ak dnes v noci k niečomu dôjde, bude príliš malá. Položil ju na mäkký matrac a keď sa chcel odtiahnuť, aby sa na ňu pozrel, rukou zavadil o sponu, ktorá držala jej účes. Vlasy sa jej rozpustili. Damienova hruď sa prudko zdvihla. Ich ústa sa znovu spojili, uzda vášne povolila a bozk sa stal dobýjajúcim až nenásytným. Rozviazal jej uzlík vzadu na šatách a odhalil jej celé rameno. Keď slastne vzdychla, chcel ju pobozkať na krk, no akoby mu niekto zrazu zarazil nôž do chrbta. Prudko vstal a vošiel si rukami do vlasov. Prešiel okolo postele, aby upokojil túžbu a ovládol svoje zmysly.
• Stalo sa niečo?- spýtala sa prestrašene Karin. Sadol si k nej a chytil ju za ruky.
• Nič sa nestalo, nič. Iba si myslím, že som sa trochu unáhlil. Nemôžem ťa raniť, nepoznáš ma, ja..- nedopovedal, lebo mu priložila prst na ústa. Nežne sa na neho usmiala a pohladila ho po líci.
• Máš pravdu, je to proti mojej zásade a som rada, že si to zastavil. No v budúcnosti, keď budeme na to pripravení mi to vadiť nebude.- zašepkala.
Damien si jej položil hlavu na brucho. Sám nechápal, ako pri nej mäkol. Táto žena ho mala úplne v hrsti. Ovládala ho, aj keď si to veľmi ťažko pripúšťal. Túžila po ňom, roztápala sa mu v náručí, chcela sa s ním milovať, vedel to a predsa ju dnes večer odmietol. Buď bol blázon, alebo sa zamiloval.
• Odveziem ťa na ubytovňu- povedal napokon.
• Áno- povedala a ešte chytila do ruky prameň jeho vlasov a nechala si ho prekĺznuť pomedzi prsty. Boli pevné a lesklé. Zbožňovala jeho vlasy. Robili ho mužným a zároveň mu dávali výraz nezbedného chlapca.
O pol hodinu sa už lúčili pred ubytovňou.
• Prepáč mi to- ospravedlňoval sa.
• Nemám čo. Ty mi prepáč. Tentokrát to bol impulz odo mňa.- usmiala sa Karin.
• Hm, tak potom vedieš v skóre-
• Takže si na rade-
• Budem sa snažiť nesklamať- uistil ju a pobozkal jej ruku. Potom odišiel.

Keď kráčala hore schodmi do ubytovne, narazila na Barby, ktorá vychádzala z izby Petra Mareka.
• Kdeže si bola?- spýtala sa jej Barby ironicky. Karin zvraštila čelo.
• Myslím, že do toho ťa nič nie je.-
• No ja len, že sa po tebe zháňali na večierku-
• Naozaj? Ty s Petrom ste tam boli tiež?- uškrnula sa Karin. Barby očervenela. Najradšej by tú potvoru roztrhla v zuboch, no napokon vyčarila úsmev.
• Ty mi nemáš čo vytýkať. Tvoj snúbenec ešte nevychladol a ty už lezieš do postele s iným- toto bola pre Karin silná rana. Zahnala sa a dala jej facku. Barby si chytila líce.
• Michal je mŕtvy už dva roky a ty nemáš právo brať si ho do úst.- povedala takým hlasom, že Barby sa už neodvážila nič povedať. Karin ju tam nechala stáť s nenávisťou, ktorá jej zožierala vnútro ako obrovský parazit.
• Veď ja ti ešte ukážem, ty hlupaňa- nenávistne zasyčala, no to už Karin nepočula.
Mala zaľahnuté v ušiach, ako ju napínalo na plač.
Len čo otvorila dvere do svojej izby, slzy jej zaliali tvár. Netušila, čo ju trápilo viac. Či to, že sa nechala vyprovokovať, alebo že Barby mala pravdu. Ako mohla tak rýchlo zabudnúť na Michala? Už si ani nepamätala čo cítila, keď ju bozkával, objímal a hladil. Všetko zatienil ten amík. Ako veľmi ju priťahoval. Ešte teraz sa chvela pri pomyslení na jeho ústa a na to, ako jeden dotyk jeho prsta na jej krku stačil na to, aby sa mu topila v náručí. Pane Bože, veď ona s ním naozaj skončila v posteli. Nechala sa ním úplne ovládať. No v kútiku duše ju to tešilo. Chcela byť milovaná a tak trochu aj ovládaná. Túžila po dotykoch, po nehe a bozkoch. Áno, túžila po ňom. Damien jej zaplnil srdce aj myseľ.