KAPITOLA VII, časť tretia

Zdvihla hlavu a pozrela na Damiena. Stál pri okne a v ruke držal pohár s horúcou kávou, ktorá lákavo rozvoniavala po celej miestnosti. V rannom svetle vyzeral naozaj príťažlivo. Vlasy ,ktoré mal obvykle stiahnuté do uzla , mu teraz padali do tváre. Košeľu mal čiastočne rozopnutú a Karin si všimla , že je to tá zo včerajška. „Snáď tu len nebol pri mne celú noc? “
• Dáš si kávu?- spýtal sa jej
• Hm- prikývla . Damien jej ulial z termosky ,ktorú mu pred chvíľou priniesla kuchárka, ktorá nastupovala do práce.
• Ako sa cítiš? –spýtal sa, keď jej podával pohár s kávou. Vlasy mu padali do tváre a vyzeral naozaj dobre.
• Bol si tu celú noc?- nereagovala na jeho otázku.
• Áno –stroho odvetil.
• To si nemusel –povedala ticho a usrkla si z kávy.
• Ja viem – odvetil a zahľadel sa von oknom- ale chcel som. Pozrela na neho. Aj zozadu vyzeral veľmi príťažlivo. Rovné dlhé nohy , pevný zadok, široké ramená a.....Pohľady sa im stretli , keď si v odraze okenného skla všimla jeho prižmúrené oči. Rýchlo sklonila hlavu nad pohár. Cítila ,ako jej horí tvár.
• Často voláš zo sna mužské mená?- spýtal sa náhle a Karin sa na neho pozrela s úškrnom.
• No tak počkaj, hádam mi nechceš nahovoriť, že som ťa volala- spýtala sa neveriacky. Damien sa otočil a venoval jej šibalský úsmev.
• Mňa nie ,ja dúfam, že moje meno od teba budem počuť aj pri iných príležitostiach, ako iba pri spaní.-
• Tak na to zabudni- povedala sucho. Už vedela, aké meno to volala zo sna. Často sa jej snívalo o Michalovi. Od jeho smrti ju jej mama nie jeden krát v noci upokojovala. Och, ako by chcela , aby tu miesto Damiena stál on.
• Pôjdem do svojej chatky. Potrebujem sa osprchovať.- zasyčala od bolesti ,keď sa pokúsila zdvihnúť z postele. Oči sa jej zaliali slzami. Mala pocit ,že má zlomené snáď všetky rebrá.
• Musíš odpočívať. Lekár ti nakázal pokoj, musíš ležať.- povedal jej Damien a pozeral na ňu so zdvihnutým obočím, ako sa snaží vstať z postele. Pomaly dopil kávu a pristúpil k nej. Nepýtal sa. Jednoducho z nej strhol prikrývku , zohol sa k nej a chcel ruky vsunúť pod ňu ,aby ju zdvihol. Zdrapila ho za rameno ,aby ho zastavila. Pozrel jej do tváre a jeho pohľad bol tak neoblomný, že sa neoplatilo protestovať. Povolila zovretie a Damien ju zdvihol do náručia ako pierko.
• Mala by si viac jesť- povedal vážne a vyšiel s ňou von. Ráno bolo chladné a tak sa inštinktívne pritisla k nemu. Usmial sa a kráčal ďalej. Iveta ešte spala, no keď počula buchnúť dvere, vyskočila z postele.
• Karin ,moja zlatá – ustarostene pobehovala po chatke- sem Damien , toto je jej posteľ- navigovala ho. Damien je jemne položil na posteľ a na chvíľu sa zastavil, keď sa narovnával. Tváre mali tak blízko. Iveta si ten okamžik všimla a najradšej by sa vyparila. Damien sa narovnal. Ivete povedal ,aby ho zavolala ak by niečo potrebovali a odišiel. Nato sa Iveta vrhla k priateľke a pohladila ju po tvári.
• Tvoja teta mi všetko povedala, strašne som sa o teba bála-
• Aj ja som sa bála, ale už je to dobré, neboj. Veľmi sa chcem osprchovať, ale nevládzem sa ani pohnúť. Hnevá ma ,že som taká bezvládna- nešťastne povedala Karin
• Zavolám Damiena- vyskočila Iveta
• Opováž!- tvrdo ju varovala Karin .
• Ale pomohol by ti, ja ťa nezdvihnem, moja zlatá-
• Nevadí ,skúsim to neskôr. Možno mi už bude lepšie- bezmocne sa zvalila na vankúš.
• Pozri, keď dáme deti poobede učiteľkám, poviem niektorému z chlapov, aby ti pomohol. A nebuď tvrdohlavá, ide predsa iba o pomoc- Iveta jej napravila vankúš a napäto počúvala, keď jej priateľka vravela, čo sa vlastne stalo. Karin nechápala, že ju to tak bolí a to, ako ju to všetko vyčerpalo. Ach, ako veľmi to muselo bolieť Michala. Pri myšlienke na neho sa odmlčala . Iveta sa viac nepýtala, lebo cítila, že priateľka to nechce. Pohladila Karin po tvári , obliekla sa a išla zobudiť deti.

• Ahoj , Angel. Dnes si ešte krajšia ,ako f...čera- skomolene sa jej snažil zalichotiť Andreas, keď ju ráno uvidel. Iveta sa zapýrila. Aj Karin jej povedala ,že červená jej pristane.
• Ďakujem, ale to mi vravíš každý deň.- povedala zahanbene.
• No, veď je to pravda- usmial sa Andreas a pobozkal ju.
• Ale ani ty nevyzeráš zle, zelená ti pasuje k očiam.- pochválila ho Iveta a mala pravdu. Biele trojštvrťové nohavice a tričko s farbou jeho očí z neho robili idol snáď každej ženy. Na hlave mal bielu šatku a na tvári zvodný úsmev. Aj keby sa akokoľvek bránila, už bolo neskoro. Ľúbila ho . A podľa toho, čo jej včera večer povedal, ani ona jemu nebola ľahostajná. Prišiel jej oznámiť, čo sa stalo Karin, no ona už všetko vedela od Jany Malenovej. Pozvala ho teda aspoň na čaj . Sedeli na schodíkoch jej chatky a pozerali na hviezdy. Vedela po anglicky a tak bol Andreas rád, že sa nemusí trápiť so slovenčinou. Keď asi o jednej hodine v noci od nej odchádzal, pobozkal ju a povedal jej , že s ňou rád trávi čas. Andreas bol pravý opak svojho brata, trochu nesmelý v spoločnosti žien. No možno to bolo spôsobené i jeho handicapom. Ale iba človek ,ktorý ho nepoznal ,mohol o ňom povedať ,že je slaboch.
• Ako sa má Karin?- spýtal sa ,keď pomáhal deťom zliezť z poschodových postelí.
• No, je tvrdohlavá ako mulica ,ale myslím ,že bude v poriadku. Po obede by sa chcela osprchovať ,tak ak by si mohol pomôcť.-
• No, ja...Ivetka, to asi nepôjde- pokrútil Andreas hlavou .
• Ale nie, netreba ju umyť, to zvládne – zachichotala sa Iveta- treba ju iba odniesť do spŕch-
• Povedal som ti ,že mi máš povedať, ak bude potrebovať pomoc.- Iveta sa otočila. Damien išiel práve išiel so svojim oddielom okolo izby a viedol ho na raňajky ,keď začul, o čom sa zhovárajú.- a myslím ,že môj brat by s tým mal problém.- zatrepal prstami a Iveta by sa bola nejradšej prepadla. Ako len mohla zabudnúť. Previnilo pozrela na Andreasa, no ten sa na ňu milo usmial.
• Mám no ....guilt.- lúskal Damien prstami ...vinu- spomenul si- na tej nehode. Musím sa postarať.- Povedal ,zvrtol sa a odišiel. Iveta s Andreasom sa na seba pozreli.
• Vinu? No, to bude zábava- skonštatoval Andreas.
• No, len som si nie istá, či chcem byť pri tom.- vzdychla Iveta- vieš, Karin nemá moc v láske tvojho brata.-
• Môj brat málo rozpráva a veľa koná- vysvetľoval jej Andreas cestou do jedálne- ale myslím ,že Karin je Damienova Achillova päta . Ešte nikdy nebol so ženou celú noc. Ak aj nejakú mal ,tak iba na pár hodín. To, koľko času venuje tvojej priateľke, je určite prekvapením aj pre neho-
• To je všetko pekné, no niekto by ho mal varovať, že Karin má v srdci do časti menom láska zapichnutý ľadový tŕň. A pochybujem ,že Damienovi sa podarí ho vytiahnuť. Ani trochu sa nepodobá na toho, po ktorom ten tŕň zostal a toho ona veľmi milovala. – povedala Iveta. Chvíľu šli bez slova.
• Aj ty máš niekoho, koho miluješ?- spýtal sa zrazu Andras . Iveta zastala a zadívala sa mu hlboko do očí.
• Možno- zašepkala a rozbehla sa za deťmi.
• Možno? – kričal za ňou- Čo je to možno?- rozhodil rukami- Ach tie ženy- vzdychol si a pobral sa za ňou.

Po raňajkách sa vybrali s deťmi do lesa. Dnes mali v pláne robiť si indiánske vigvamy a pozorovateľne, v ktorých mali deti zažiť nočnú skúšku odvahy. Každý oddiel si spravil nákres, ako by mal vigvam vyzerať. Nazbierali si rôzne vetvičky, lístie, drevo a všeličo iné, čo našli deti v lese. Podmienka bola, že vigvamy musia byť postavené hlavne z darov lesa. Mohli však použiť aj staré plachty, čo mali k dispozícii v tábore. Damien s deťmi dokonca zašiel na neďaleké pole a od družstevníkov kúpil veľký balík slamy. Iveta s Andreasom zasa našli v stajni staré kartóny. Ďalší oddiel sa rozhodol postaviť vigvam použitím aj starých plachiet z tábora. S oddielom najstarších detí sa pracovalo najťažšie. Tie prichádzali do puberty a nič ich nebavilo, iba frflali a všetko im bolo ľahostajné. Jessy to chvíľu znášal pokojne, no potom sa otočil ku skupinke posedávajúcich pubertiakov a skríkol tak, že sa otriasol celý les.
• Okamžite sa postavte a pustite sa do práce, lebo sa prestanem ovládať !- Deti na chvíľu zostali stáť ako zamrznuté, no potom začali pobehovať okolo neho a zozbierali všetko, čo našli. Usmial sa na svoju kolegyňu, ktorú šokoval. Doteraz bola presvedčená, že s väčším flegmatikom sa ešte nestretla. Eva pokrútila hlavou a usmiala sa.
• Som rada, že pracujem s chlapom-
• Ďakujem- Jessy zdvihol bradu, prekrížil si ruky na hrudi a spokojne pozoroval šokované deti.

Po obede zaviedol Damien unavené deti do izby. Niektoré sa uložili na posteľ, iné si kreslili a hrali sa. Vedúcich vystriedali mladé vychovávateľky. Daminen si všimol, že dievčina, čo mala na starosti jeho oddiel, sa okolo neho začala veľmi točiť. Zrejme to trochu s tou pozornosťou, ktorú jej venoval, prehnal. Ale na druhú stranu ,až tak mu to nevadilo. Damien sa díval zhora do jej modrých očí, na jeho vkus až moc namaľovaných. Viditeľne bola rada, že sa s ním zrazila medzi dverami a Damien bol presvedčený, že doňho narazila naschvál.
• Nezájdeme niekedy na kávu?- spýtala sa ho a zaklipkala očami. Dlhé blond vlasy jej padali do tváre a jeden pramienok si točila v prstoch.
• Niekedy- povedal stroho Damien a snažil sa obísť ju, keďže mu zastala cestu.
• A kedy? Dnes by to nešlo?- dobiedzala doňho.
• Dnes sa musím venovať žene- povedal, obišiel ju a potom nežným hlasom dodal- slečna-
• A inokedy?- zjavne nepochopila a zvolala za ním, keď už bol pri schodoch.
• Môže byť- usmial sa a zbehol dolu schodmi na prízemie. Vo svojej chatke sa rýchlo prezliekol a išiel za Karin. Bol asi dvadsať metrov od chatky, keď z nej vyšla a prikrčená schádzala dolu schodmi. Boli iba tri, no i tak to bolo pre ňu namáhavé. S každým krokom ju pichlo v hrudi. Hnevala sa na seba, že je taká slabá. Musí sa premôcť, veď nie je žiadna padavka. V ruke držala vrecko s hygienickými potrebami a okolo krku mala prehodený uterák. Posledný schod a bola by si tie rebrá tento krát určite zlomila, nebyť dvoch silných rúk, ktoré ju zachytili. Damien ju zdvihol do náručia.
• Pusti ma, zvládnem to!- zavelila Karin
• Nie- povedal rázne.
• Ja ťa naozaj nepotrebujem, tak ma už pusti- mykla so sebou a skoro sa mu vyšmykla. Damien zastal. Pozrel niekam do diaľky a povedal pomaly, ako keby premýšľal, čo vraví.
• Ak ti stiahnem gate a prehnem ťa cez koleno, prestaneš potom s tými hlúposťami?-
• Ale, no ja...
• Baby, radím ti, prestaň!- zavelil.
Chcela ešte protestovať, no keď mu pozrela do tváre, rozmyslela si to. Damien otvoril dvere na dámskych sprchách a vošiel dnu. Postavil ju na zem.
• Už môžeš odísť- povedala ,keď neodchádzal.
• Si si istá?- uškrnul sa
• Von!- prikázala mu a ukázala prstom na dvere. S úsmevom sa vzdialil.Karin si nastavila sprchu a keď sa vyzliekala, skoro zamdlela od bolesti. Prvý krát si poriadne od tej nehody obzrela svoj hrudník. Oči sa jej naplnili slzami. Fialovo modrá podliatina vyzerala na jej hebkom tele strašidelne. Tak sa teda naozaj veľmi udrela. Ani si to neuvedomila, možno kvôli šoku. Vošla pod vlažnú sprchu, ktorá bola pre ňu ako životabudič. Keď napokon vyšla von v čistých veciach, Damien tam stál opretý o stenu a fajčil.
• Už ťa nebudem potrebovať, môžeš odísť- povedala mu. Damien zašliapol ohorok z cigarety, pristúpil k nej a zdvihol ju do náručia.
• No, to určite a ja prídem o vlasy, lebo tvoja priateľka mi ich vyšklbe- Povedal naoko vážne. Karin sa na neho prekvapene pozrela.
• No, tak to ja určite prežijem- povedala ľahostajne. Damien jej pozrel do tváre a keď videl jej úškrn, pokrútil hlavou. Napriek jej štipľavým poznámkam, že ho nepotrebuje, ju znovu zobral do náručia a niesol do chatky. Vyšiel po schodíkoch vedúcich do jej chatky a lakťom otvoril dvere. Iveta tam nebola. Vošiel s ňou dnu a dvere sa privreli. Zostalo ticho. Len tam tak stál s Karin v náručí a díval sa jej do tváre. Už tak dávno necítil krehké, voňavé, ženské telo tak blízko svojho. Túžil sa s ňou milovať. Sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol vône z jej vlasov. Z broskyňového sprchového gélu jej zostala na tele lákavá vôňa.
• Krásne voniaš- zašepkal jej do vlasov.
Karin sa zachvela. Prebehla ňou taká silná vlna vzrušenia, že sa nezmohla na nič. Len privrela oči a inštinktívne, aj keď iba o pár milimetrov posunula hlavu k jeho perám. Takmer sa jej nedotýkal, len jeho ústa sa pomaly presúvali okolo jej ucha k lícu a napokon k ústam. Ani na chvíľu nepocítil ťarchu, hoci ju celý čas držal na rukách. Jeho dýchanie sa zrýchlilo a jej spomalilo v očakávaní toho, čo malo nasledovať. Malo! Keby sa v tú chvíľu neozvali na schodoch kroky. V okamžiku sa prebrali z omámenia. Dvere sa otvorili práve vtedy , keď Damien pokladal Karin do postele. Iveta sa na chvíľu zarazila.
• Zodpovedne plníš svoju ponuku o pomoci- skonštatovala. Damien sa vyrovnal a otočil sa k nej.
• Cítim vinu.- odpovedal jej po slovensky- Nebol som dobrý spoločník a myslím, že je to moja....- lúskal prstami lebo si nemohol spomenúť.
• Povinnosť?- spýtavo dodala Iveta. Ukázal na ňu prstom.
• To je ono, povinnosť- zopakoval.
• A čo deti?- spýtala sa náhle Karin. Trošku sa na Ivetu hnevala, že ich vyrušila a zároveň jej bola vďačná. Musela si priznať, že ešte nikdy necítila také silné vzrušenie, ako pred chvíľou s Damienom.
• Všetko je v poriadku. Dnes máme veľa práce so stavaním pozorovateľne.- povedal s úsmevom.
• Hm- prikývla Karin a sklonila hlavu. Už sa mu nevládala pozerať do očí. Do tých hlbokých zelených očí, ktorými jej videl snáď až na dno duše.
• Tak, ahoj- povedal a odišiel.
• Ivet, ako vám to ide s deťmi? – položila Karin otázku úplne od veci a pozrela sa na priateľku. No tá sa na ňu dívala takým prísnym pohľadom, akoby jej zjedla večeru.
• Čo je? – nechápavo sa spýtala Karin.
• Ty sa ešte pýtaš, čo je?- odkedy sa táto mierumilovná osôbka takto čertí?- to mu nemôžeš venovať aspoň úsmev, keď sa tak snaží?- hnevala sa Iveta. Karin očervenela.
• No dovoľ. Skoro som sa vďaka nemu zabila-
• Zabila? Nevravím o tom, ale o deťoch. O tom, ako sa stará aj o ne, aj o teba. A čo sa týka tej nehody. Za to, že tu behajú srnky nemôže a keď sme už pri tom, zlatko, pásy si nemala ty- nahnevane sa na ňu vyrútila Iveta.
• Tak ty si na strane cudzieho chlapa? Pomútil ti rozum?- Karin nevychádzala z úžasu.
• Mohla by si aspoň raz ukázať ženskosť a prejaviť city.-
• Už nikdy mi nevrav o mojich citoch- skríkla na ňu Karin.
• Máš pravdu, ty už ani nevieš, čo to je-
• Prestaň už!- tentoraz Karin tak zvrieskla, že sa až chatka zatriasla.
• A nekrič na mňa!- vrátila jej to Iveta. Dvere chatky sa rozleteli.
• Čo sa to tu deje ?- vo dverách stála hlavná vedúca a vyzerala veľmi nahnevane.- Ste ako baby na trhu- pozerala z jednej na druhú.
• Prepáčte- Iveta sa na ňu nepozrela, ale rýchlo vybehla z chatky. Hlavná vedúca sa otočila na svoju neter.
• Tak čo to malo znamenať?-
• To nič, teta, len malá výmena názorov. My to vyriešime.- Karin pozerala na paplón a oberala z neho žmolky.
• Malá výmena názorov? Veď vás počul celý tábor. Takto sa predsa nehádajú najlepšie priateľky.-
• Povedala som, že to vyriešime- zvýšila Karin hlas a pozrela na tetu- Už sa to nebude opakovať- zasa stíšila hlas.
• Tak dobre, to dúfam.- trochu zmiernila hlas aj vedúca a sadla si na stoličku oproti Karininej postele.- A ako sa cítiš?-
• Ujde to, ale tá modrina stále bolí.- ukázala tete modrinu na hrudi.
• Och, Karin, to musí naozaj bolieť- smutne priznala teta- No dobre, že to nevidí tvoja mama. To by bola kovbojka.- Karin sa uškrnula.
• To áno a ocino by volal po celom svete, aby našiel najlepšieho lekára, čo by ma vyšetril- obe sa zasmiali.
• Výsledky z CT, ako aj všetky ostatné sú v poriadku. Volala som ešte dnes s lekárom, čo ťa vyšetroval. Prikázal, aby si aspoň dva dni vydržala v pokoji v posteli. A tú modrinu treba natierať tou masťou, čo ti predpísal. Ale ja mám pre teba ešte jednu masť.- teta sa zatvárila záhadne, keď vyťahovala z vrecka malú sklenenú dózičku- Toto som ti namiešala ja.- Karin si vzala dózičku, otvorila ju a keď privoňala, oči jej zaslzili a rozkašľala sa.
• Bylinková mastička od teba, teta, super. Nevonia to moc vábne, ale myslím si, že sa mi po nej uľaví viac, ako po tej z lekárne. Vždy mi tvoje babkovské recepty pomohli najviac.- usmiala sa na tetu. Potom sa ešte chvíľu rozprávali a preberali, ako to spravia s deťmi. Teta potom odišla a Karin zostala sama. Náhle si uvedomila, že ešte neotvorila list z právnickej fakulty. Ako mohla zabudnúť na tak dôležitú vec? Vytiahla z kabelky bielu obálku a otvorila ju. Prečítala si iba jedno slovo a bola by bozkávala celý svet. Slovo prijatá bolo tak veľké, že už iné písať nemuseli. A zrazu si spomenula. Nákup, šaty, Iveta. „Och Ivet, dnes má narodeniny a ja som sa správala tak hlúpo. Musím sa jej ospravedlniť, musím niečo vymyslieť“ Chvíľu uvažovala a plánovala, potom obvolala pár ľudí a bola veľmi spokojná, ako to zatiaľ vychádza. Napokon si v mobile našla číslo, z ktorého prijala hovor naposledy. Vytočila ho, nadýchla sa a priložila si telefón k uchu.
• Please?- ozvalo sa na druhom konci.
• Potrebujem s tebou hovoriť.- povedala Karin
• A na čo sa mám pripraviť, Baby?- zaznel Damienov hlas z druhého konca.
• Hneď- zavelila a vypla mobil. Nestačila si sadnúť späť na posteľ a už klopal.
• Poď ďalej- zvolala. Vošiel so širokým úsmevom.
• Hm, to znie lákavo- vošiel, zatvoril dvere a sadol si na ponúknutú stoličku.
• Tak a kam ma pozveš teraz?- spýtal sa sladko.
• Nebuď hlúpy, nepozvala som ťa kvôli sebe. Ide o to, že Iveta má dnes narodeniny. A ja potrebujem pre ňu niečo pripraviť.-
• No tak potom poviem Andreasovi, nech sa do toho pustí. On má na to ten...gift- doplnil po anglicky, hoci sa snažil rozprávať po slovensky.
• Talent- opravila ho Karin- budem rada, ak mi tvoj brat pomôže. Chvíľu bolo ticho.
• To je všetko- povedala napokon.
• Aha, jasne – Damien sa postavil a chystal sa odísť.
• Hej, zelenáč- oslovila ho Karin. Damien zastal, no neotočil sa. Karin si zmyslela na Ivetine slová.
• Ďakujem, že mi pomáhaš a tak pekne sa staráš o deti- povedala potichu.
• Je to moja práca- ani sa na ňu nepozrel a odišiel. Možno ho zranila viac, ako si myslela, pre to bol taký odmeraný. Ale prečo jej to vlastne prekáža?