KAPITOLA VIII.

Niekoľko ďalších dní si slnko nevydýchlo a prehrialo vzduch tak, že sa nedalo poriadne dýchať. Doobeda sa vedúci s deťmi zdržovali prevažne v chate. Karin s Damienom od ich posledného rozhovoru takmer neprehovorili o súkromných veciach. Preberali iba to, čo sa týkalo detí a ich programu. Karin sa celý deň plne venovala deťom. Pomáhala im aj s problémami a veruže ich mali dosť. Ani nevedela, čo všetko sa preháňa v hlavičkách týchto drobcov. Riešila problém, keď dievčatko žiadalo, aby ju všetci volali princezná. Tíšila chlapca, ktorý chcel spať v stajni, lebo sa mu zdalo, že koník je chorý a on mu musí merať teplotu každú hodinu. Alebo nešťastne zamilovaný Jeremy , ktorý potreboval každý deň napísať novú báseň pre dievča z vyššieho oddielu. Tvrdil, že ju ľúbi ako Romeo Júliu.
Karin sa často zahľadela na Damiena a sledovala ho, keď sa nedíval. A on sa nedíval. Dával jej jasne najavo, že mu je ľahostajná, až ju to niekedy hnevalo. Mohla si obliecť čokoľvek, no nezavadil o ňu ani pohľadom. Niekedy mala chuť ísť za ním a kopnúť ho do členku, aby si ju konečne všimol.

Keďže ju už hrudník toľko nebolel a cítila sa dobre, večer začala Karin chodiť znovu na jazdiareň. Stratený čas výcviku s Lordom rýchlo dobehli. Aj dnes tvrdo pracovali až dve hodiny na majstrovstvá, ktoré mali byť už najbližší víkend. Bála sa, ako to dopadne, ale aj sa veľmi tešila na starých priateľov.
Dnes večer čaká deti skúška odvahy. Karin pochválila deti za úžasnú stavbu, ktorá sa im podarila.
Celú skúšku naplánovali tak, že vždy štyri deti z jedného oddielu sa budú striedať po dve hodiny vonku. Majú si myslieť, že sú v lese samé, no vedúci budú blízko. Poschovávaní v kroví a na stromoch budú deti strašiť vydávaním rôznych zvukov zvierat. Ak by sa niektoré dieťa veľmi bálo, vedúci sa mu ukáže a odvedie ho z lesa do chaty.
Hneď po večeri odviedli vedúci deti do izieb a povedali im, aby si pospali, lebo ich prídu čoskoro zobudiť a môže to byť hocikto, koho zoberú ako prvého.
Vedúci sa šli potom pripraviť. Damien dal na zem do domčeka, čo postavili spacák, aby bolo deťom teplo a nechal im tam baterku, keby sa moc báli. Boli to presa len najmenšie deti. Všetky stavby oddielov boli postavené do polkruhu na vzdialenosť od seba asi po tridsať metrov. Prvé deti začínali o pol deviatej večer. Deti si vliezli do svojich domčekov a vedúci sa s nimi na dve hodiny rozlúčili. Damien ešte svojim deťom povedal, že ak vydržia dve hodiny, tak ich čaká odmena. Potom sa pridal ku Karin, ktorá ho už čakala na určenom mieste, nie ďaleko od detí, aby ich mali pod dohľadom. Damien chvíľu chodil po malých vetvičkách, ktoré v tichu prašťali. Potom napodobnil zahúkaním sovu a tá sa mu vrátila v ozvene. Deti výskali a vzápätí sa smiali. Prešlo tridsať minút a všetko bolo zatiaľ v poriadku. Damien ešte niekoľko krát prešiel okolo bunkrov detí, aby ich krokmi vyplašil. Nebáli sa, práve naopak- smiali sa a dobre sa bavili. Prvá skupina detí to zvládla a tak vedúci priviedli druhú. Tma by sa dala krájať. O tretej nadránom už bolo chladno a tak Damien dobehol do chatky pre deku. Karin zostala sama a hoci nebola z tých bojazlivých, musela uznať, že sama by sa v tomto lese stratiť nechcela. Vstala a začala sa prechádzať sem a tam, keď v tom niečo zletelo zo stromu a preletelo jej to popred tvár. Karin zvýskla a uskočila dozadu, kde narazila na Damienovo telo.
• Prepáč- zašepkala. Damien roztiahol deku, prehodil jej ju cez ramená, ale jej konce stále držal v rukách. Boli tak blízko seba, že cítili jeden druhého, ako dýchajú. Stáli a len si tak hľadeli do očí. Karin ešte od ľaku divoko tĺklo srdce a aj Damienovi sa dych zrýchlil. Dva páry zelených očí sa do seba zahľadeli, akoby sa chceli spojiť navždy. „ Nie nemôžem, nesmiem“ opakoval si Damien v duchu, no nepohol sa ani o milimeter.
„On snáď nič neurobí“- premýšľala Karin“ Aspoň teraz by s tým mohol prestať, na chvíľu , len na chvíľočku, na okamžik...“ Karin sa pomaly blížila k jeho ústam. Neuhol. Jeho zrýchľujúce sa dýchanie prezrádzalo, že by ju najradšej vzal do náručia a pomiloval tu a teraz. Ich ústa sa dotkli. Damien myslel, že mu srdce vyskočí z hrude, keď zacítil jej jazyk, ktorým mu zľahučka prešla po perách. Inak sa ho nedotýkala a ani on ju neobjal. Vedel , že keby tak urobil, ublížil by jej. Tak veľmi ju chcel. O to vzrušujúcejší bol tento okamžik. Ale niečo predsa sám sebe sľúbil. Pomaly si odtiahol pery od jej úst. V jej očiach videl túžbu. „Šibe ti, ty somár“- vravel si v duchu –„ žiadny normálny chlap predsa neodmietne takúto ženu. No, normálny chlap asi nie, ale ja zjavne nie som normálny.“ Karin zacítila, že sa trochu odtiahol. Priznala si, že jej posledné dni veľmi chýbala jeho pozornosť. A teraz bol tak príťažlivý. Maskáčová súprava ho robila mužnejším. Na hlave mal zelenú šatku a tvár mal pomaľovanú čiernymi uhlíkmi, ktorými pomaľoval aj deti. Vraj pre lepší zážitok. Zelené oči mu žiarili a bola by prisahala , že sa v nich vidí. Vlhké pery lákali k bozku. Znovu sa k nemu priblížila a skoro ho zdrapila za vlasy, keď videla, ako sa odtiahol. Srdce mu bilo ako o život a vzrušenie, ktoré mu Karin pripravila, ho obralo o všetku silu. Pustil deku a odstúpil od nej. Zdalo sa jej, že sa zatackal, sklonil sa nad kmeň stromu a oprel sa oň. „ Tak toto asi nerozchodím“ vravel si v duchu.
Karin netušila, čo spravila, čím mu snáď ublížila. Vystrela ruku a dotkla sa jeho chrbta. No vzápätí ruku stiahla, lebo Damien sa tak prudko vystrel, akoby ho jej ruka popálila.
• Čas vypršal, pôjdem vymeniť deti- povedal a odišiel. Karin si sadla na peň. „Čo sa to s ním stalo? To bol naozaj taký tvrdý, alebo ho už vôbec nepriťahujem?“ Bola by sa s ním bozkávala aj do rána, tak prečo ju odmietol? Určite sa rozhodol, že jej odplatí, ako sa k nemu správala.
Damien sa o chvíľu vrátil, no na Karin sa už ani nepozrel. Ignoroval ju a Karin mala slzy na krajíčku.
Úloha pre deti skončila ráno o pol šiestej. Všetky deti to zvládli a ani jedno nemuseli cez noc utišovať. Práve naopak- bolo vidieť, že sa zabávajú a veľmi dobre sa zosúladili aj s hluchými deťmi. Po obede vedúci rozdali deťom za skúšku odvahy rôzne darčekové predmety a pozvali ich na zmrzlinu do mesta.
V meste deti nakúpili suveníry a pohľadnice, ktoré hneď vypísali a poslali rodine a priateľom. Potom sa ponaháňali po pešej zóne, v strede ktorej sa týčila veľká fontána s kamennými labuťami.
Karin sedela so svojim oddielom na terase cukrárne a jedla zmrzlinu z pohára, keď zacítila, že na ňu niekto pozerá. Damien stál so svojim bratom o kúsok ďalej pri fontáne a sledoval ju spoza čiernych slnečných okuliarov. V károvanej červeno-čiernej minisukni a v červenej blúzke s jemne priesvitného materiálu, pod ktorou mala iba červenú čipkovanú podprsenku, vyzerala božsky príťažlivo. Zahľadela sa na neho s mierne prižmúrenými očami, lebo jej slnko svietilo priamo do tváre. Vzala zo stola slnečné okuliare, čo si tam odložila a nasadila si ich na oči. Nevidela Damienove oči, ale vedela, že ju pozoruje. Lyžičkou si nabrala zmrzlinu, pomaly si ju vložia do úst, mierne zaklonila hlavu a zľahka si prešla jazykom po perách. Celý čas nespustila z neho oči. Damien sa usmial a sklonil hlavu. „ Tak toto ti vyšlo, ty čertica“ povedal si v duchu a musel sa otočiť, lebo by si nielen ona všimla, čo to s ním urobilo. Karin bola spokojná. Zámerne ho provokovala, lebo mu chcela vrátiť tú ľahostajnosť z dnešnej noci.
Jessy sa neustále motal okolo Veroniky, ktorá sa v jednom vkuse smiala. Tak ako chlapi nespoznávali Jessa, tak aj večne flegmatická Veronika všetkých prekvapovala. Na tých dvoch bol krásny pohľad a Karin im tak trochu závidela ich šťastie. Spomenula si, ako často sa ona takto smiala v Michalovej spoločnosti. Bol to milý a zábavný spoločník. Karin sa nadýchla, aby zastavila príval sĺz, ktoré jej zalievali oči.
• Karin, mali by sme ísť- oslovila ju Iveta, ktorá sa práve vrátila s Evou a dievčatami z najstaršieho oddielu. Boli na nákupoch a vrátili sa vysmiate s plnými taškami.
• Áno, ideme- Karin vstala- deti poďme, máme pred sebou ešte dlhú cestu do tábora- prikázala deťom a pohli sa smerom k fontáne, kde už čakali ostatní vedúci so svojimi oddielmi. Damien spočítal deti, či žiadne nechýba, Jeremy sa zdržoval pri ňom a tak bol pokojný. Bol to múdry chlapec a zrejme tušil, prečo ho americký vojaci strážia. Vedel, že jeho otec je Američan a aj to, že je hľadaný. Niekoľko krát videl v správach, ktoré potajomky sledoval, že hľadajú teroristu Stouna. Netušil presne, čo je terorista, ale vedel, že dobrý človek to nie je, keď zomierali jeho vinou ľudia. Počul posledný rozhovor medzi týmito mužmi a jeho mamou, keď sa robil, že spí. Mick ho zdvihol do náručia, pri dverách ešte pobozkal Adrianu Stouneovú a sľúbil jej, že bude všetko v poriadku. Potom odniesol chlapca do auta a odišli na Slovensko. Mick a Adriana sa poznali už dávnejšie, keď jej manžel ešte slúžil v jednotke a Mick mu opravoval motorku, často zostával u nich aj na obed. S Adrianou si padli do oka a po poslednom stretnutí so Stouneom, im už nič nebránilo, aby sa zblížili.
Damien veľmi dobre poznal Stouna a vedel, že skôr, či neskôr sa po Jeremyho vráti. Mal pocit, že Stoune už vie, kde Jeremyho hľadať, len vyčkával na vhodnú príležitosť. „Musím ho dostať skôr, ako sa on dostane do blízkosti tábora“ opakoval si tak často, že inú možnosť si ani nepripúšťal.

Andreas vždy, keď videl brata, ako chodí v noci sem a tam po chatke, mal sto chutí priviazať ho o posteľ. Ani dnes tom nebolo inak.
• V sobotu má Karin tie závody?- spýtal sa Andreas.
• Áno- Damienov hlas znel nervózne.
• Stalo sa niečo?-
Damien sa striasol.
• Nie, len mám pocit.... ale nič- mávol napokon rukou.
• Počuj, ty a Iveta, čo to je?-
• Čo myslíš?- teraz znervóznel Andreas.
• Je to veľmi pekná žena- priznal Damien
• Aj veľmi múdra, inteligentná, zábavná, citlivá...- Andreas stíchol, keď videl Damiena, ako na neho pozerá so zdvihnutým obočím.
• Myslíš, že jej nevadí tvoja ruka?-
• Nie- zasmial sa Andreas- viem to, ona je proste úžasná-
• Hovoríš ako zamilovaný – usmial sa Damien
• Asi to tak bude. Ale veľmi rád si počkám, až takto budeš hovoriť aj ty.- povedal Andreas a Damien sa s chuti zasmial.
• No tak to by si počul, že Karin je drzá, protivná, sebecká, namyslená a príliš necitlivá-
Tento krát zdvihol obočie Andreas.
• Ale ja som nevravel, že to má byť Karin- povedal tak trochu nadnesene.
Damien by sa najradšej zahrabal do zeme. On a zamilovaný. Prečo vlastne spomenul ju? Nemohol poprieť, že ho priťahuje fyzicky. Aj dnes vyzerala príťažlivo. Spomenul si na jej priesvitnú červenú blúzku a to čo si predstavoval pod ňou. Vlasy mala zapletené do dvoch vrkočov a to jej dodávalo dievčenský výraz . To, čo predviedla s tou zmrzlinou, však moc dievčensky nevyzeralo. Bol to flirt hodný zrelej a skúsenej ženy. Chvíľu o nej premýšľal, no potom si povedal, že už to riešiť nebude.
• Idem sa osprchovať- povedal po dlhšej chvíli, vzal si uterák a vyšiel z chatky.

Karin s Ivetou mali smiešnu hodinu. Preberali začínajúci vzťah Ivetinho brata Ivana a vedúcej Evi, ktorý sa zrodil na oslave Ivetiných narodenín.
• Pozeral na ňu ako truľo, skoro nezatvoril ústa- smiala sa Iveta
• To áno- priznala Karin- a vraj jej volá každý deň aj niekoľko krát.-
• Neverila by som, že môj brat, ktorý je zahrabaný od rána do večera v kope papierov so svojimi básňami, bude schopný nabaliť si dievča-
• No vidíš. Nie nadarmo sa vraví, že tichá voda brehy myje-
• No tak to ich môj brat už zatopil- utrúsila Iveta a obe sa zasmiali.
• Ale aj ty si našla spriaznenú dušu, nie?- spýtala sa zrazu Karin
• Nechcela si ísť do sprchy? Už je veľa hodín.- Iveta zámerne zmenila tému rozhovoru. Karin si vzala uterák a žmurkla na ňu.
• Už idem. Ale ešte si mi neodpovedala, ľúbiš ho?-
Iveta schytila vankúš.
• Ak ihneď nevypadneš, tento vankúš ťa neminie.- varovala ju s úsmevom. Karin provokatívne stála medzi dverami so zdvihnutým obočím. Vankúš vyletel .
• Zmizni už!- zvolala Iveta a Karin ledva stihla zatvoriť dvere. Celú cestu do sprchy sa usmievala. Pustila na seba vlažnú sprchu a pokožku jej hýčkal sprchový gél s broskyňovou vôňou. Premýšľala o tom, ako dnes zapôsobila na Damiena. Bol to od nej vydarený kúsok a má takých v zálohe ešte viac. Veď ona mu ešte ukáže, zelenáčovi jednému. Muži jej doteraz padali k nohám a nikdy sa jej neotáčali chrbtom. On sa otočil a tým začal vojnu. Ovinula si osušku okolo tela a vyšla von. „ Tak ak sa tomuto nevraví osud, tak potom už neviem ako“ pomyslela si .Vedľa z dverí vyšiel Damien. Hlavu si ešte šúchal uterákom. Na sebe mal iba čierne boxerky. Tvár mal ešte mokrú a na širokej hrudi sa mu leskli kvapôčky vody. Bola ohromená jeho peknou postavou a príťažlivou tvárou. Zacítila vôňu vody po holení, ktorá jej mámila zmysly. Zbožňovala túto vôňu. Pomaly kráčal k nej a ona sa ledva udržala na nohách. „ Tak toto sa mi snáď len sníva“ prebehlo Damienovi mysľou, keď ju zbadal. V živote snáď nevidel krajšiu ženu. Okolo tela mala ovinutý uterák a on myslel na to, čo by sa stalo, keby sa jej uvoľnil. Zdvihol ruku a dotkol sa jej líca a keď prstom prechádzal po krku a ramene, mala pocit, že sa topí.
• Prečo to robíš?- spýtala sa nežne.
• Asi preto, že keď som s tebou, tak neviem čo robím- zašepkal. Karin mu hľadela priamo do očí. Postavila sa na špičky a naklonila sa k jeho uchu.
• Pozri sa, ty zbabelec, ako sa celý pred ženou trasieš-
• No, ale od zimy to nebude, Baby-
• No vieš, ale veď to je iba obyčajná sexuálna príťažlivosť medzi mužom a ženou. Nič viac to neznamená, je to len úbohý pocit vzrušenia- vyslovila jeho slová a jemne ho pohryzla na ucho. Z jeho hrdla vyšiel ston. Chcel ju chytiť, pritiahnuť na svoje telo, aby cítila jeho túžbu, no než vystrel ruku, Karin vybehla von a utekala k svojej chatke. Damien zahrešil. Chvíľu zostal v podrepe, aby predýchal to vzrušenie. Keby sa neučil sebaovládaniu, asi by ju hneď zvalil- hoci aj sem na zem a bláznivo ju pomiloval. Tak sa rozhodla, že s ním bude hrať hru "kto z koho". No dobre.
• Ako chceš, ty malá potvora- zvolal za ňou. V diaľke začul jej smiech. Karin sa úsmev z tváre nevytratil ani v spánku.