KAPITOLA VIII, časť tretia

Výhľad z hotelovej izby na stovežatú Prahu, bol nádherný. Starší muž sedel v hojdacom kresle a fajčil fajku. Na svoje roky vyzeral veľmi dobre a jeho vek prezrádzali iba šediny. V tvári mal pokojný výraz.
• Hej, pán Stoune- do izby vbehol mladý muž- máme to – vydýchol. S chlapom v kresle to ani nepohlo. Vyložil si nohy na konferenčný stolík.
• Dobre, tak kde to je- spýtal sa nezaujato.
• Na Slovensku. Váš syn je v detskom tábore- odpovedal mladík.
• A moja žena?-
• Tá sa skrýva u rodičov-
• Úžasné- povedal Stoune ironicky. Spomenul si, ako ho jej rodičia neznášali hneď od začiatku. Vraveli, že je pre ňu pristarý.
• Ešte niečo by ste mali vedieť- opatrne pokračoval mladík.
• Čo! – vyhŕkol Stoune
• No, vášho syna strážia-
• Kto?- zbystril pozornosť.
• Bratia Masykovci- takmer zašepkal mladík. Stoune sa nadýchol.
• Tak naše dvojičky- zasyčal a stisol päste- to bude ťažké, veľmi ťažké-
• Ale no tak, pán Stoune, na vás predsa nikto nemá- uškrnul sa mladík, no vzápätí strnul a takmer ozelenel, lebo Stoune vyskočil z kresla a v okamžiku vytiahol pištoľ.
• Ty určite nie, Chestter, no ešte si sa nestretol s nimi- precedil pomedzi zuby. Chestter sťažka preglgol. Zbraň namierená na jeho čelo pomaly klesla.
• Nie, pane, nestretol- priznal so stiahnutým hrdlom.
• Ja som ich vycvičil, vedia všetko, čo viem ja a isto už vedia aj to, že som blízko. Zisti mi všetko, každú maličkosť- odstúpil od mladíka , ten si vydýchol a otočil sa na odchod.
• A, Chestter- zastavil ho Stoune – Ak ti niečo ujde, zabijem ťa-
• Áno, pane- Chestter veľmi rád odišiel. Obdivoval svojho šéfa, no niekedy mal pocit, že to nemá v hlave v poriadku.

„Tak sa opäť stretneme, chlapci“ vravel si Stoune. Predstavil si tvár mladšieho z dvojičiek, keď vtrhol do jeho kancelárie po tom, čo jeho brat prišiel o ruku. Keby za ním nebežali štyria vojaci, bol by Stouna zabil. Museli ho držať a nasilu vytiahnuť von. Damien pri tom reval na neho, aby mu viac neskrížil cestu, inak ho rozseká na kúsky. Vtedy Stoune spravil chybu, vedel to, no až tak veľmi ho to netrápilo. Vlastne vôbec ho to netrápilo. Andreas mu šliapal na päty už dlhší čas. Stouna chceli odpísať a on mal najlepšie predpoklady na miesto veliteľa jednotky. Keby ho tá mína zabila, mohlo byť všetko inak. Postaral sa, aby súradnice mal iba on, no neuvedomil si, čo ich učil. „ Vždy sa pohybujte vo dvojici. Život máte iba jeden. Čo jeden nestihne, dokončí druhý“ A ten druhý tam bol. Smola. Ale tentokrát im šancu nedá. Nikto sa nevyrovná Jeremymu Stouneovi, nikto.
Stoune si nalial koňak a sadol si späť do kresla.

V tábore práve vedúci odviedli deti do chaty k poobedňajšiemu odpočinku, keď Ivete zazvonil mobil.
• Ahoj, Karin, nie, všetko je v poriadku. A ty?- spýtala sa a chvíľu počúvala. Zámerne hovorila nahlas, lebo vedela, že Damien počúva s nastraženými ušami, hoci sa tváril, že ho to nezaujíma.
• Áno, zlatko, drž sa a nech sa ti darí. My ti budeme držať palce. Ahoj- Iveta vypla mobil.
• Tak dnes o 16.00 hodine majú skúšobnú predvádzaciu jazdu stupňa obtiažnosti „Z“, čo je základný stupeň. Večer vraj majú ten večierok. Tie hlavné závody budú až zajtra.-
• Večierok medzi závodmi?- čudoval sa Andreas.
• Je to bezalkoholový večierok. Vlastne skôr večera. Podávajú sa špeciality a preberajú sa rôzne záležitosti okolo závodov a koní. Zahraničný tréneri ponúkajú prácu vo svojich stajniach. Raz som tam bola a bolo to na mňa veľmi snobské-
• Aha- povedal Andreas na znak, že pochopil.
• Tak sa zatiaľ majte chlapi, musím sa prezliecť- Iveta sa nahla k Andreasovi a pobozkala ho.

Andreas sa práve holil, keď v zrkadle zazrel brata, ako sa chytil za spánky a v tvári mal bolestný výraz. Andreas si utrel penu z brady do uteráka a otočil sa k Damienovi.
• Čo je s tebou. Bolí ťa hlava?- spýtal sa ho. Damien si sadol na posteľ.
• Nie, nebolí ma hlava, iba mám taký pocit...proste nemôžem sa zbaviť myšlienky...Je to ako keď myslíš na niečo, čo sa má stať a ono sa to stane. Alebo ako keď na niekoho myslíš a on sa zrazu objaví- vysvetľoval Damien svoje pocity.
• Myslíš Stouna?- spýtal sa Andreas. Damien sa vystrel a zhrozene pozrel na brata.
• Buď som blázon, brácho alebo... Nemyslím na Stouna- zanadával a kopol do stoličky- mám tej potvory plnú hlavu- dodal pomedzi zuby.
Andreas sa poškriabal za uchom a s úškrnom na naho pozrel.
• No, myslím, že si blázon. Blázon, čo trčí tu, kým ona je odtiaľto sto kilometrov.-
• To viem- vyhŕkol Damien
• No tak potom choď za ňou-
• Nie!- rázne zamietol.
• Priznaj si už, že ťa priťahuje- Andreas zaťal príliš hlboko do jeho vnútra. Prezrádzal to výraz Damienovej tváre. Čakal výbuch, možno i jednu do nosa, no na jeho veľké prekvapenie sa jeho brat len prudko nadýchol a zahľadel sa von oknom.
• Konečne!- víťazoslávne zvolal Andreas- konečne tá pravá. Ani šľapka, ani rozmaznané decko, ale niekto, kto je ti rovný. Pripusti si už, že niekto, presnejšie žena, ťa môže ovládať.-
• Tak už dosť! – skríkol Damien – nenechám sa predsa ovládať ženskou-
• Už sa stalo- vyletelo z Andreasa- si ako maslo, keď si s ňou. Si vojak, tvrdý vojak a strávil si pri posteli cudzej ženy celú noc, to sa ti zdá normálne? No na chlapa, čo bez mihnutia oka zastrelí päť ľudí, dosť neovládané-
• Dobre vieš, ako to je. Sú to vrahovia a ja sa iba bránim. Zabijem len v sebaobrane-
• Áno, to je pravda. No reč je o žene, ktorá je tak príťažlivá a erotická, že nenechá chladným žiadneho muža. Ani teba, tak to priznaj.- Andreas sa naklonil k nemu- Cítiš, že na teba myslí....Ó, to je veľmi vojenské- Andreas už to naozaj trochu prehnal.
• Už si skončil? Nemyslíš si, že toto je moja vec?- spýtal sa Damien ostro.
• Je to tvoja vec, no potom mi tu nepochoduj každú noc po izbe ako blázon. Si roztrasený, nesústredený a to nám môže byť osudné-
• Svoju úlohu zvládnem-
• Pozri, brácho, nechcem spochybňovať tvoje schopnosti, no mal by si ísť za ňou a vyjasniť si určité veci-
Damien si prešiel dlaňou po tvári.
• Asi by som to s ňou mal vyriešiť- pripustil. Andreas sa toho chytil.
• No tak – vyhŕkol na neho- obleč sa a padaj. Bude rada, keď ťa uvidí, cez telku jej nebudeš nič platný- nabádal ho.
• Nie, to nejde- pokrútil Damien hlavou
• Prečo?-
• Som tu vedúci, ak si náhodou zabudol. Mám na starosti deti, nemôžem si odísť, kedy sa mi zapáči. Sú tu nejaké pravidlá a tie musím rešpektovať.-
• Ak ide iba o to, jeden deň to s deťmi zvládneme aj my a myslím, že ani pani Malenová nebude namietať, keď jej povieme o čo ide- presviedčal Andreas brata ďalej a videl že ten naozaj váha. „Ešte trošku a už to pôjde aj samé“ uškrnul sa v duchu. – Počuj, nebudem ti radiť, ale túto ponuku odo mňa dostávaš iba v túto chvíľu. Šediny tu riskujem ja z toľkých deciek. Tak buď choď za ňou, alebo sa odsťahuj z tejto chatky. Ja sa chcem občas aj vyspať-
• Máš pravdu, dám si do poriadku túto záležitosť- Damien sa prezliekol do koženej súpravy, zhrabol kľúče od motorky, prilbu a otočil sa na odchod.
• No čo je zasa?- spýtal sa Andreas, keď videl, že brat váha.
• A čo Jeremy?- spýtal sa, no cúval pod tlakom ruky, ktorá ho tlačila von z dverí.
• Neboj sa, braček, len čo sa tu niečo šuchne, budeš to vedieť ako prvý, sľubujem. No tak vypadni už- vytlačil ho Andreas von a zabuchol dvere. Zasmial sa a pošúchal si ruky. Vtom niekto zaklopal.
• No, čo je zas- prudko otvoril, mysliac si, že je to Damien. No vzápätí vyčaril ten najkrajší úsmev, aký vedia iba tieto mohutné dvojičky.
• Kam sa ženie?- spýtala sa a ukázala na Damiena.
• Vyzeráš nádherne, miláčik- zašepkal Andreas a objal ju, ignorujúc jej otázku. Iveta s rozpustenými vlasmi a v kratučkých červených minišatách vyzerala naozaj nádherne-
• Ďakujem- zapýrila sa Iveta- ale neodpovedal si mi. Pýtala som sa, kam ide-
• Kto?- spýtal sa nezaujato a hladil ju po holom ramene, až kým ho nešťuchla prstom do rebier.
• Áu – skrčil sa- ahá, ty myslíš toho veľkého nemotorného hlupáka, ktorý si začal uvedomovať, že sa zamiloval? Tak ten išiel pobozkať a povzbudiť svoj osud-
• Áááá- zvýskla Iveta a hodila sa mu do náručia- som taká šťastná- vzápätí ale zosmutnela.
• Čo je?- spýtal sa Andreas
• Bojím sa ale, že Karin o neho nemá záujem- hovorila pomaly.
• No- vzdychol – tak to bude pre Damiena Masyka tvrdá rana-
Ivete sa náhle rozžiarili oči.
• Ale vieš, tvoj brat je veľmi príťažlivý muž a tak by v tom bol čert, aby mu Karin nepodľahla-
• A ja nie som príťažlivý?- spýtal sa Andreas trochu smutne. Iveta sa usmiala a chytila mu hlavu do dlaní.
• Pre mňa si ten najúžasnejší muž, akého som kedy stretla- povedala s láskou. Andreasove pochybnosti kamsi odcestovali, keď ho pobozkala. Už nepochyboval. Ľúbila ho a on ľúbil ju. No ako jej povie pravdu? O tom kto je a čo tu robí? Pochopí to? Prijme jeho život? Odíde s ním, alebo sa tento nádherný sen skončí?