Aký začiatok, taký koniec?

Pomaly si začínam zvykať na MHD. Ešte neprešli ani dva mesiace, ale autom mám v servise už tretí krát. Má to svoje plusy aj mínusy - človek čo - to zažije, pobaví sa a samozrejme občas si aj zanadáva.
Dnes to začalo naozaj "zaujímavo" - autobus "približovák" (k normálnym linkám MHD) z môjho zapadákova meškal tak, že som si už myslela, že nepôjde vôbec. Na prestupnej stanici som si ledva stihla kúpiť nejaké to "počteníčko" na moju hodinovú púť a už tu bola električka - skočím do nej, ale nepozriem na číslo, ako na truc, je nabitá a nie je tam ani svetelná infotabuľa. Na "Centrálku" tak riskujem, verím že sedím v 4-ke a nevystúpim. Keď sa elina vyberie správnym smerom, odľahne mi a zahĺbim sa do časopisu kým ma nevyruší akýsi zvláštny zvuk, ktorý sa v nepravidelných intervaloch opakuje (že by nejaké zvonenie na mobile?).Obzerám sa, vtom prefičí okolo mňa mladá študáčka na opačný koniec eliny a ja chápem - sú tu revízori (ten zvuk bol pípanie toho smiešneho prístroja, ktorým kontrolujú električenky, ale ja, MHD-neznalá som ho počula prvýkrát). Samozrejme, ten úprk neunikol oku skúseného revízora, nechal ostatných cestujúcich tak a rozbehol sa za "istou korisťou". Oplatilo sa - nakoniec v tom kútiku na konci električky, z ktorého nebolo úniku (zastávka bola v nedohľadne) ulovil dvoch! Najbližšiu zastávku 3/4 osadenstva električky využili a ďakujúc Bohu, že tí dolapení hriešnici boli až dvaja unikajú zo spárov revízorských, ako prázdno zrazu zostalo, až som sa skoro začala báť. Otvorilo mi to však "nové obzory" - pri predných dverách druhý z revízorov spracovával ďalšiu hriešnicu. Ani sme nestihli prejsť veľký kus, keď dievčina s širokým úsmevom podíde k nemu, že: "Tak som ho predsa našla!" a strká mu pod nos lístok. Bol to dokonalý neveriaci Tomáš, čo na také náhody ako náhle znovuobjavený cestovný lístok nenaletí - opätovne skontroloval všetkých cestujúcich medzi ním a miestom, na ktorom tá dievčina posledne stála - až potom bolo ochotný uveriť tomu zázraku. Na ďalšej zastávke dievčina i revízorská parta vystúpili a ja som tam zostala takmer osamelá, ale zato plná zážitkov a dojmov pre mňa nevídaných. Neviem, či som ich tak intenzívne spracovávala, alebo som bola skutočne tak zahĺbená do časopisu, viem len, že som ešte pozerala na jeden billboard propagujúci nejakú novú predajňu so záclonami, keď tu zrazu sa električka stojaca na semaforoch pohne - a kua, šak ona má ísť rovno a nie doprava!!!!
Ja som zabudla vystúpiť na konečnej (sedela som v druhom vozni, bola som tam vtedy už sama ako prst a nefungoval ten papagáj, čo hlási, že konečná, opusťte všetci vozidlo) a električka ma unášala do "remízy". Mi fakt zatrnulo. Vodič dorazil do remízy, ja zúfalo mačkám gombík, ktorý otvára dvere a nič - bóóóže, to tu teraz budem musieť sedieť až kým zase nepríde na neho rad?? Zrejme mu to však muselo na tom jeho paneli svietiť, lebo po chvíli sa mi dvere otvorili - a ja som utekala, ako keby mi za pätami horelo, že keby mi náhodou chcel nadávať alebo ...?
Samozrejme, tá elina, na ktorú som mala na konečnej prestúpiť, mi už medzitým ušla, čakala som tam v tej zime a snežení nervózna, že zmeškám poradu, ktorá bola na ráno zvolaná, dorazím s vyplazeným jazykom, rýchlo si varím čaj a utekám "do veže", kde mávame porady, čas beží, všetci tam sedíme, preberáme "vatikánsky" chlieb, či koláč, či ako sa to volá, hospodársku krízu,.... a riaditeľa nikde. Bolo už určite pol 10 (mali sme začínať o 9) keď prišla sekretárka, že p. riaditeľ sa ospravedlňuje a príde cca 10,15. Priznal sa nám potom, že zabudol!!!!
No povedzte, čo môžem čakať od týždňa, ktorý takto bláznivo začína.