Kto je na vine?

Ano Kamka,si veľmi šikovná ,milá,dobrá mamka,ktorá pomohla nám ostatným naničmamkám riešiť naše problémy pomocou tejto tvojej úžasnej stránky.A to pri
tvojich povinnostiach , pri starostlivosti o 4 deti a manžela je hodné aj neja kej(nobelovej )ceny. Ja osobne ti udeľujem pochvalu a klobúk dole pred takou úžasnou ,usilovnou a šikovnou ženou alebo ak chceš tak mamou.
Ja keď som sa nedávno priznala mojej kmotre a kamoške v jednom,že keď mi bolo
najhoršie pomohli mi dievčatá zo stránky zvanej naničmama.Vyvalila na mňa oči,
že "čo si to povedala?,kto je podľa teba nanič mama?"Normálne sa nevedela zmieriť s tým,že ja si o sebe myslím ,že som nanič mama. Vyčistila mi žalúdok a
vyvrátila mi moje sebaobviňovanie .Myslím ,že nepochopila celkom ,čo som tým
myslela,ale mne celkom dobre padlo, keď ma presvedčila o opaku .

Kami pripájam sa k Eme si úžasná žena,mama,kamoška(aj keď len cez net) a vždy keď zatváram túto stránku mi je akosy ľakšie,lebo po prečítaní príspevkov si veľmi veľa uvedomím a vlastne sa tu svojím spôsobom od Vás aj veľa naučím,poučím a tak.Viem,že sa mi to ľahko tu píše hlavne ked nie som v tvojej situácii,ale skús na chvíľku vypnúť,spraviť si radosť nejakou maličkosťou a každé ráno si nahlas pred zrkadlom povedať-SOM SEXI,KRASNA,SIKOVNA SUPERMAMA!!!!!A DNES BUDEM MAT SUPER DEN:-blbé však,ale mne to pri občasnej depke zabralo

KAMI!Si jeden z najskvelejších ľudí,akých poznám!Ja neviem to vyjadriť inak,lebo na to niet slov!Proste si skvelá a tak to je!Môžeš mi veriť!Len sa začítaj do stránok,koľkým ľuďom si pomohla.Doma to berú možno ako samozrejmosť,ale vedia to,aj oni.Takže hlavu hore a hor sa do NOVÉHO ROKU!!!Plná elánu.Trochu poľav a pozri sa vôkol seba ...Sú tu ľudia,ktorí ťa majú radi a pre nich sa oplatí žiť!Viem robia ti starosti,ale aj radosti.Drobné čriepky ,ktoré hladia na duši!A o tom to všetko je!

Som tu take strankove ucho napriek tomu, alebo mozno prave preto: Z tvojich veticiek, slovicok, usmevov, ktory je citatelny medzi riadkami je tažko uveriteľné, že pochybujes o tom aká si. NEch cokolvek okolo Teba chviľami nefunguje, nebeží ako treba, NIKDY to nie je preto, že " mama" je tá, ktorá to zavinila.
Páčil sa mi riadok, ktorý si napísala : " do akej miery sa môžeme vyhovárať na iných a za čo nesieme zodpovednosť my..." Je samozrejmé , že práve mamy majú občas pocit, že nesú zodpovednosť za všetko okolo, za deti, chod domácnosti, za manžela, za spokojnosť, šťastie, celosvetový mier , no to som už možno trochu prehnala. No my nesieme zodpovednosť predovšetkým za naše životy, za naše šťastie. Som vydatá 10 rokov. V začiatkoch vzťahu som sa akosi nevedela sama ani pohnúť. Toľkokrát som v slzách počúvala manžela, ako si mám nájsť aj svoje záujmy, ako mám byť racionálna, neviazať sa len na neho. Trvalo to neuveriteľne dlho, ale nakoniec sa mu podarilo vytvoriť vo mne kúsok mňa, dnes ho to neuveriteľne rozčuľuje " JA" je sebavedomé, má skvelú prácu, občas necháva deti na starosti manželovi, má okruh ľudí ,s ktorými sa dá hovoriť. Neviem, či tá cesta, ktorú som prešla viedla na správne miesto. Ak by som ju však neprekráčala, neprevzala zodpovednosť za seba, mám pocit, že by sa ma viac dotýkali veci, ktoré sa dejú okolo mňa, ťažšie by som sa nimi prehrýzala a určite by ma napadalo, že to čo nefunguje, nefunguje kvôli mne.
Táto spleť nesúrodých riadkoch chce povedať jedno. Musíme prebrať zodpovednosť za to, kam sa uberáme. Nie je to ľahké, bolí to občas, dôsledky môžu byť nepríjemné, no na konci toho budeme mať pocit, že sme to stále my. Navonok tie, čo vo vnútri.
Kamilka, keď si zahĺbená do vecí, ktoré miluješ, pri práci na stránke, možno, keď dávaš na papier nové nápady. Ako sa vtedy cítiš? Ktorákoľvek z nás, predstavte si na chvíľku Váš najväčší úspech. Ako vznikol? Čo všetko sme museli urobiť? Tak ako vtedy sme držali opraty v rukách a úspech prišiel, tak chyťme tie opraty do rúk vždy, keď budeme maž pocit, že " s týmto nedokážem pohnúť."

Kamilka, stale nevidim dovod, preco si o sebe myslis, ze si zla mama, ci manzelka? Pretze obcas vrieskas na deti, ci si nervozna z manzela? A ktora z nas obcas nie je?????
Poznam Ta kratko len z tejto uzasnej stranky a myslim si, ze si naozaj jedna z mala tych dobrych ludi. Mas dost svojich starosti a predsa dokazes povzbudit kazdu z nas,ked to potrebujeme.(Mne Tvoja pochvala pomohla "neprasknut" s cvicenim, ktore mi neprinasalo vytuzene slubovane vysledky./
Neviem celkom presne slovami vyjadrit, co citim a tak Ti to poviem takto.
Vcera vecer som preluskavala starsie prispevky z tejto stranky.Musim priznat, ze som mala dost "pochmurnu" naladu. Ked som si precitala, co mnohe z Vas museli zazit a pretrpiet a vstavala som od pocitaca so slzami v ociach-manzel sa ma spytal-no, co zistila si aka si nestastna? a ja som mu odpovedala -nie, zistila som, aka som stastna!
Niekedy proste potrebujeme asi vidiet svoj zivot z pohladu inych ludi, mozno menej stastnejsich , ako sme my a az potom nam dojde, ze to ,co povazujeme za samozrejme , by nam mozno vela ludi zavidelo.Dufam, ze som sa moc nezamotala a pochopite, co som chcela napisat.

Ahoj Kami. Viem, o čom to je, pocity o vlastnej neschopnosti poznám, ale hlodajú už minimálne. Hlavne keď ťa v nich niekto NESPRÁVNY utvrdzuje a ty sa im poddávaš. Blbosť! Počúvaj tie pozitívne hlasy okolo, začni tým, čo si sa tu v ohlasoch o sebe dozvedela a potom vnímaj reálnych-dobrých ľudí okolo. Nie chvíľu, to nestačí. To sa len pousmeješ a oddáš sa späť svojej neschopnosti. Je to beh na dlhú trať. Dosť často sa stretám s tým, že čím šikovnejšia, schopnejšia, samostatnejšia...ženská /teda aj TY!/, tým menšie sebavodomie, pocity viny, nezvládania. A naopak-určite takú vo svojom okolí máš.Zahľaď sa na ňu a uvedom si, že také NIČ nie si.
Že vrieskaš? Predpokladám, že po deťoch a manželovi. No a čo, majú svoje zásluhy a ty potrebuješ ventilovať, veď si nechceš uhnať infarkt /ale trénuj, že im budeš vytýkať v kľude a po čase s úsmevom - to ich bude štvať, na krik sú apatický/.
Že sa napchávaš? Obaluješ nervy!/ale je lepšie vyplávať, vybehať, vybicyklovať, vykorčuľovať...po poriadnom zaberáku ťa pár hodín nerozhodí nič/.
Usmievaj sa, usmievaj sa, usmievaj sa. Na seba, svoje vnútro, problémy, ľudí. A keď už fakt nebudeš vedieť ako z toho, spomeň si na ozajstné nešťastie, ktoré trápi niekoho iného. Kruté, ale zaberá.

Joj Kami, keby si vedela, ako ťa veľakrát obdivujem!! Dokážeš toho toľko postíhať: - domácnosť - väčšia ako naša, detváky - raz toľko ako u nás a popri tom všetkom táto stránka, na nej tvoje pohodové slová, postrehy života, úžasné fotky ...z tvojich riadkov cítiť životný nadhľad,skúsenosť a veľkú dávku empatie. A v neposlednom rade dobré srdiečko.

Myslím,že takto ťa nevidím len ja! Kiež by ťa naše slová dokázali nakopnúť smerom: som dobrááá. Lebo si.

Baby,

mne sa vám zvykne v týchto súvislostiach vybaviť oná slovenská ľudová rozprávka... netuším názov, čo si o sprostom Janovi, ako šiel hľadať ešte sprostejších od seba. Hm ... a v jednej rodine, ako šli domáci do komory hľadať nejakú slaninku pre hosťa - a tam - zdesení - ostali plakááááááť. Lebo našli sekeru zaťatú v tráme. A oni si hneď vybavili, že čo keď raz budú mať vnúča...?!!? A to vnúčatko neviniatko, zatúla sa do komory, a tam, hrôza des, tá sekera!!!Spadne a vnúčatkom im zabije. Ach jáááááááááááááj, to bude tragéééééédia ... jáááááj, čo s týýýýýýýýýýým .... Prisám tri, vždy ma to hodí do reálu. A zapripadám si ako ten Jano ... má čosi do seba, tá naša ľudová slovesnosť. Novšak????