O Lacovi

Lacko pochádzal z jedenástich detí a keď vyrástol a osamostatnil sa, tak sa presťahoval do Bratislavy, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Jeho nastávajúca Mariana, už mala z nepodareného vzťahu syna Lacka. To však ich láske a manželstvu neprekážalo a vzali sa. Keď mal Lacko rok a pol narodila sa mu sestrička Lilianka. Spokojná a šťastná rodinka si žila svoj život, detičky rástli, ocko pracoval, mamina bola s deťúrencami doma.
Spokojný život však netrval dlho. Jedného dňa sa vrátil Laco z práce a našiel doma svoju ženu v bezvedomí a deti ešte neobriadené v postieľkach. Vtedy telefóny neboli, takže sa vrátil z práce od rána bez nejakého kontaktu s rodinkou a našiel ich takto. Mariana v nočnej košeli ležala pri postieľke detí, malý Lacko sedel pri Lilianke , ktorá plakala v postieľke a kŕmil ju jabĺčkom, čo našiel v kuchyni. Deti boli od rána hladné, pokakané a Mariana v ťažkom bezvedomí.
Mamička Mariana na druhý deň v nemocnici zomrela. Mala mozgový nádor. Lacko a deti ostali sami. Nebol čas plakať, deti potrebovali rodiča. Neviem si ani vo sne predstaviť, akými pocitmi Lacko prechádzal, ale nechcela by som mať ani jeden z nich.
Laco bol skvelý otec a jo ho dodnes obdivujem. Varil, pral, šil, upratoval, učill sa z deťmi a zvládal to lepšie ako hociktorá žena. Stíhal pracovať a to vo vyššej funkcii a stíhal domácnosť a deti tak skvelo, že zatienil hociakú inú gazdinku vo svojom okolí. Doma mal pošité, čo sa dalo, oblečenie pre Lilianku šil sám, sukničky, šatičky a dokonca stíhal vymýšľať šaty a šiť aj pre Lilikine bábiky. Vyšíval po večeroch, robil gobelíny... Rozmýšľam ako to zvládal a neprichádzam na to, ani keď sa akokoľvek zamyslím.
Lacko nám bol veľkou oporou, keď nám zomrel ocino. Pomáhal mojej mamine, v domácnosti aj psychicky. Bol takým hromozvodom na problémy v rodine, vždy všetko išlo cez neho, snažil sa všetko riešiť. V úmrtiach v rodine všetko vybavoval, bol každému po ruke.
Potom sa naše cesty na čas rozišli, my decká sme sa rozpŕchli na rôzne strany, Lacko bol ešte na mojej svatbe a na oslavách môjho Miňka k narodeninám. Potom sme sa moc nestretávali, Lacko šiel pracovať do Prahy a jeho deťúrence si žili svoj život tu, v Bratislave. Domov sa vrátil, keď sa Liliane narodil syn a on sa stal dedkom. A bol z neho skvelý dedo, tak akým bol otcom.
Jedného dňa mi volala teta, že Laco je chorý a či ho nechcem prísť pozrieť. Hovorila to tak vážnym hlasom, že ma zamrazilo a razom som to pochopila. Laco mal rakovinu hrubého čreva.
Volala som k nim, ako som sa to dozvedela, ale už som nikdy s ním nehovorila. Buď bol v nemocnici, alebo sa necítil dobre. A ja som nechcela nasilu ísť za človekom, ktorý bojuje a možno ani sám nechcel, aby ho ľudia videli v takom stave.
Lacko zomrel na jeseň 2007, odišiel za svojou Mariankou. Celý život bojoval, staral sa, nikdy sa už neoženil, vždy bol svojim deťom oporou a nakoniec zomrel po ťažkej chorobe zničený a vysilený. Snáď si ani taký koniec nezaslúžil, ale nebolo mu iného dopriate.