Zajtra uplynie už 6 rokov od obrovskej tragédie našich vojakov, vracajúcich sa z misie...
Myslievam na nich a na ich rodiny nielen v tieto výročné dni...
...pamatám-strašná tragédia(brokenheart) akurát som čakala Tomíka a mali sme zabíjačku...až sme ju museli dokončiť na druhý deň-vôbec sme nemali chuť pokračovať...spomínam
Och Evi , pamätám si na to veľmi dobre , MM je bývalý vojenský pilot a mal tam priateľov . Je to hrozná tragédia , nepochopiteľné ako sa to vlastne mohlo stať
Mne je tiež vždy do plaču, keď si na to spomenie, na nich a ich rodiny, manželky a deti.
Možno aj preto, že aj môj manžel je vojak a vňčšinu z nich poznal. Viem o tom strachu, ktorý sa prežíva, keď zazvoní telefón, keď sa neozve na čas. A veľmi obdivujem tie usmiate tváre, keď v televízii ukazujú rozlúčku, keď odchádzajú na misiu. Ja by som to asi nezvládla. Manžel našťastie ešte na misii nebol, hoci sa aj po dohode so mnou aj hlásil (lebo mi je jasné, že raz bude musieť ísť), ale jeho nadriadený nesúhlasil, kvoli tomu, že nemali nikoho za neho na náhradu. Boli ale celý jeden rok v pohotovosti, a pri každých správach, kde hlásili, že hrozí konflikt a že možno bude nutné to riešiť pomocou jednotiek NATO som tŕpla akosa to vyvinie - či nebudú musieť ísť.
Najhoršie je, že keď sa to stalo, tak bolo z toho haló, a o pár mesiacov, si na nich skoro nich (hlavne s tých hore) nespomenie, nepodá pomocnú ruku - hlavne rodinám.(brokenheart)
A to je smutné.
Hrôza, ešte dnes sa mi robí hrča v krku pri tejto spomienke, slzy sa tlačia do očí.
vždy keď počujem tú pesničku, tak si na nich spomeniem.
Naozaj neskutočná tragédia, niektorí z nich žili v Malackách, odkiaľ pochádzam, aj mesto to vtedy veľmi zasiahlo (brokenheart)
Presne tak neskutočná tragédia,nespravodlivá(brokenheart) (brokenheart) (brokenheart)
(brokenheart) (brokenheart) (brokenheart)
Och Evi , pamätám si na to veľmi dobre , MM je bývalý vojenský pilot a mal tam priateľov . Je to hrozná tragédia , nepochopiteľné ako sa to vlastne mohlo stať
Mne je tiež vždy do plaču, keď si na to spomenie, na nich a ich rodiny, manželky a deti.
Možno aj preto, že aj môj manžel je vojak a vňčšinu z nich poznal. Viem o tom strachu, ktorý sa prežíva, keď zazvoní telefón, keď sa neozve na čas. A veľmi obdivujem tie usmiate tváre, keď v televízii ukazujú rozlúčku, keď odchádzajú na misiu. Ja by som to asi nezvládla. Manžel našťastie ešte na misii nebol, hoci sa aj po dohode so mnou aj hlásil (lebo mi je jasné, že raz bude musieť ísť), ale jeho nadriadený nesúhlasil, kvoli tomu, že nemali nikoho za neho na náhradu. Boli ale celý jeden rok v pohotovosti, a pri každých správach, kde hlásili, že hrozí konflikt a že možno bude nutné to riešiť pomocou jednotiek NATO som tŕpla akosa to vyvinie - či nebudú musieť ísť.
Najhoršie je, že keď sa to stalo, tak bolo z toho haló, a o pár mesiacov, si na nich skoro nich (hlavne s tých hore) nespomenie, nepodá pomocnú ruku - hlavne rodinám.(brokenheart)
A to je smutné.
Neviem prečo, ale ja mám zafixovanú v hlave túto pesničku
http://www.youtube.com/watch?v=9FBKa-bCasY
a keď ju niekde zachytím, vždy si na nich spomeniem.
Pamätám sa, boli medzi nimi aj dvaja od nás.
http://www.youtube.com/watch?v=-6aIe45wL30&feature=related
nedokončená misia :(
mam to stále v živej pamäti,aj MM tam niekoho poznal :(