Rozhýbané telo pohne dušou

Tak sa idem zapojiť, i keď pochybujem, že vyhrám , ale aspoň sa podelím o moje skúsenosti a zážitky so športom. Vždy som tak nejako inklinovala ku chalanom a tam sa športy mohli:futbal a hokej, tak to sme drvili každý deň, zatiaľ, čo moje rovesníčky vozili bábiky a snažili sa zapáčiť inému pohlaviu. Mňa nejak chlapi začali baviť až v dospelosti , a tak som s nimi aspoň športovala. Neskôr som robila aktívne (za školu)volejbal a jazdila na koňoch-to boli moje velké lásky Ako deti(síce už staršie, ale predsa deti )sme povyvádzali blbosti. A jednou z nich bolo lozenie po strechách budov okolo Mariánskeho námestia v Žiline. No čo, každý sa učí na vlastných chybách a ja som vďačná osudu, že som dopadla "len" tak, ako som dopadla ztrepala som sa z druhého poschodia Mama skoro dostala infarkt a ja som si "vyslúžila korýtko" na chrbticu-natiahnutie chrbticového svalstva, stačil milimeter a zlomila som si vazy. Vraveli, že som mala šťastie, no hrozil mi vozík -nebola by som to ale ja, aby som svojou pozitívnou náladou z toho "nevykorčulovala", ako výťaz. I keď je pravda, že problémy mám riadne-veď aj malý musel ísť sekciou a posledné tri mesiace teho boli strašné(čo sa bolesti kĺbov týka), ale mňa nedostanú Aj mojich dvoch lások(volejbal a jazdenia)som sa musela vzdať, ale aj tak cvičím. Doma mám stac.bicykel, steper a lavicu na brušné svaly a ruky. Takže aj preto si nemôžem dovoliť pribrať(moje kĺby by to nevydržali -už tehotenstvo mi bolo zakázané)a byť vo vašom klube nespravodlivo ritnatých , ale neva-mne stačí, že som tu medzi vami Tak toť moje zážitky so športom, ktoré mi vždy pohladia dušu -keby som necvičila, tak asi zemrem(ako kolega hovorí)