Masky padli

Masky padli.

Zomrela jej matka, akosi rýchlo. Nový rok úplne v pohode, veľká noc už v nemocnici. Krutá diagnóza a sviňa ortieľ. Neliečiteľné, neoperovateľné, život ohrozujúce! A to len tak?!  Hm...áno, len tak!

Ako posledná, teda najmladšia zo súrodencov odišla z domu za mláku....za lepším (?), ľahším (?), zmysluplnejším (?) životom už pred pár rokmi. Spolu s priateľom. Osud to však všelijako zamotal, zauzlil, chvíľu spolu, chvíľu bez seba, no napokon po vyše desiatich rokoch spoločného, no úradne neschváleného vzťahu priateľ vycúval. Keď nejde o život, ide o ho......hm, povedala si. Nebolo to ľahké ani jednoduché, ale všetko sa dá zvládnuť, keď sa chce a musí. Krátko po jeho rozhodnutí, kedy ešte nebol ani odsťahovaný, prišla zdrvujúca správa. Na povraz život, keď naraz dve milované osoby, ktoré patrili do jej života už nie sú. Jedna nenávratne, druhá nevratne. Ona už do tej istej rieky nevstúpi, aj keby on chcel a všetko odvolal. Strata dôvery sa tomu aj hovorí a v jej prípade kozorožca, aj nevratná situácia. Na škodu....a možno aj na šťastie. Ale on nič neodvolal. Vypočul si zdrvujúcu správu, ale nijak zvlášť sa ho nedotkla. Aspoň sa tak tváril aj zachoval. Napriek tomu, že jej matka ho mala rada, niekedy jej až pripadalo, že viac ako ju, on iba zatvoril dvere a zaželal jej šťastnú cestu domov. Nič viac, nič menej. Dalo sa čakať viac? Asi nie. Nič neočakávaj, nebudeš sklamaná. Ale vždy akosi očakávame, teda väčšinou. Niekedy to proste nejde, nemať žiadne očakávania. Nie sme dokonalí. Rozhodla sa okamžite pre najbližší let. Nemohla si dovoliť čakať na výhodne zľavnené letenky ako to zvykla robiť doteraz a skombinovať s príslušným spojom domov bez zbytočného čakania. Prílet do hlavného mesta niečo okolo druhej v noci, spoj domov až niekedy ráno.  Nikto z rodiny ani blízkych nemal v tú dobu čas prísť po ňu. Z rôznych dôvodov. Vážnych, ale aj menej vážnych. Od čoho sú však dobrí priatelia, tzv. dobré duše?    Sociálne siete a prepojenia na priateľov a „priateľov“ predsa fungujú. Našiel sa z toho množstva až jeden (!) Tu by príbeh mohol skončiť. Nekončí.

Neboli si nejako zvlášť blízki, ale vedeli o sebe. Ich cesty sa niekedy preťali pri spoločných aktivitách a tak zostávali sporadickom občasnom kontakte. Nebyť toho, že som ho porodila a vychovala, možno  by sa v tejto chvíli našiel niekto iný. Kto vie. Sadol do auta a šiel na letisko. Nezištne, lebo niekto potrebuje pomoc a jemu to nerobí problém. Záchranár. Veď ten čas si neskôr dospí. Keby nechcel alebo nemohol, nešiel by predsa. Ale on mohol aj chcel. Aj tu by mohol príbeh skončiť. Ale nekončí.

Pokračuje už jeho časť príbehu s kvantom výčitiek od ľudí, ktorí s tým absolútne nič nemali. Na ilustráciu iba niektoré:

- Si normálny, len tak pre nič za nič letieť nocou?! Prečo, načo, začo? A ešte k tomu zadarmoooo?!                                                       

-  No neviem, neviem, ja by som to neurobil ani náhodou....sú predsa taxíky,              spoje!                                                                     

 - Myslela som si o tebe, že si normálny, ale po tomto začínam silno pochybovať! Aj u mojej mamy si stratil kredit! ....hm, počuť toto z úst, ktorej začínam veriť, dôverovať a ľúbiť ju. 

Prehodnotila by som to na jeho mieste. Avšak jeho život. Kam sme sa dostali a kam spejeme ako ľudia?! Sme plní citu, empatie....faaakt a k čomu?  Čo je ešte normálne a čo už nie je normálne?

- Och áno, je mi veľmi ľúto, že ti zomrela matka, cítim s tebou.  ( A to musí stačiť!!!)           

- Prísť po teba v noci na letisko, lebo nemáš hneď spoj domov? (A čo mi šibe??? )                                                         

Keď sa niekto len tak ponúkne, že príde, ani ho nežiadaš, lebo on cíti, že by mohol takto pomôcť, tak....úprimne?  Je šibnutý. Och, keby sme si aspoň toto odpustili a radšej mlčali. No nič, bravooooo.

Masky padli.