Kedysi dávno, keď som chodila na strednú, žila v meste Heňa. Bolo to malé mesto a Heňu všetci poznali. Bola postihnutá, dnes by sme ju zaradili niekde do autistického spektra zrejme. Príroda jej nadelila statnú postavu, rázny krok. Snažila sa s ňou chodievať aj jej babka. Drobná žienka.
Heňa ráznymi krokmi pochodovala cez námestie a rozprávala sa. Netuším s kým, mala svoj svet. Dávala si otázky aj odpovede. Keď bolo dobre, tak len tak bežne. No častejšie bolo zle a vtedy intenzita hlasu stúpala. Poviem pravdu, bála som sa a vždy som radšej prešla na inú stranu ulice. Potom som odišla a vlastne neviem, ako skončila.
Spomenula som si na ňu dnes na ulici. Z ničoho nič sa predo mnou vynoril chlapík. Teda spoza rohu sa vynoril. Výrazne gestikuloval a dosť hlasno niečo riešil. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že nemá zrejme imaginárneho priateľa. Ani nepriateľa. Pomýlilo ma, že máva oboma rukami. A to on len využíval všetky telefonické možnosti. Slúchadlo v uchu a telefonoval. Teda snáď všetci týto "samomluvci" fakt telefonujú skutočným priateľom.
vidíš a ja zatial tomu ovládaniu v aute odolávam. Ale je pravda, že teraz už chodím zriedkavo
Ja volaniu v aute vobec neholdujem, ani tym vychytavkam, ale ked vola kurier, ze je nedaleko, ta sa snazim nejak zdvihnut, lebo stale je niekto doma. A sms, som tiez na nu len klikla, lebo tam blikla a podla nej som potrebovala zmenit smer jazdy. Takze skor z donutenia.
Long story short: 2 roky naspäť ma zobral sebou na MTBčko jeden chalanisko - stretli sme sa na cesťákoch
. V podstate jedno. Len som ho nepoznala, ani jeho zvyky. Jazdili sme po Brezine, lesopark okolo hradu - hore dolu kopčekom, cestička horky pre jeden bicykel, nieto ešte niekoho stretnúť, nedaj Bože psa. Miro vpredu, ja sa zubami nechtami snažila nekukať ďaleko pred seba, ani vedľa do rokliny. Miro je zdatný cyklista - časom som zistila, závodí - no, riadny kus žvanca som si ukusla, keď som mu chcela vládať a to on, tak light, že zajazdiva niečo nové na biku. Leteli sme chodníkom, Miro predo mnou kusisko a celý čas čosik hučať. Ja za ním s jazykom až na prednom kolese, "prosíííím? čo hovorííííš?" a Miro pokračoval v monológu. Konečne som ho tak po 20min dohnala na dosluch a on začul aj mňa a moje "čo hovoríš?" Len si rukou buchol do helmy a mne zrazu došlo, že telefonuje. 
PS - v aute mám síce ovládanie na volant, ale radšej nepoužívam. Je to počuť všetko von.
A vadia mi aj tie sluchadlá na ušiach, lebo ľudia nepočúvajú premávku. A ľahko sa niečo prihodí
Sa ti nemám asik chváliť, že nosievam občas aj ja, že?
Ale tak nosím len jednu štupľu v pravom uchu.
Vieš, mne ako protiargument ide vždy, že tí za volantom sú často ešte viac rozptýlení rádiom, hands free telefónom či rozhovorom so spolujazdcom.
To musela byť riadne adrenalínová jazda,
a ešte keď pred tebou hučí a ty netušíš čo. 
