Príbeh jednej lásky

 Podoby lásky sú rôzne. Niekedy sa zdá, že tí dvaja, čo sa stretli, presne zapadli do sebe. Boli si súdení. A keby to bola rozprávka, alebo aspoň romantický film, žili by šťastne spolu až do smrti. Len ide o reálny život.

Každá dedina, každé mesto má svoje príbehy. Časom sa zabudnú. Ale sem tam sa vyskytnú také, ktoré zanechali hlbšiu stopu.

Dnes sme sedeli u mamy a ani neviem, z kého dôvodu som so zrazu spomenula na Zuzičku. Ja si ju pamätám iba ako dieťa ako drobnú, zhrbenú starenku. A hlavne vďaka jej mužovi si pamätám, že sa bola Zuza. Teda, on jej vždy iba pekne, Zuzička moja.

Lenže, nie je všetko také ružové.

Príbeh začal pred viac ako 100 rokmi. Dvaja mladí - Imro a Zuzka sa zaľúbili do seba. Aj sa zobrali, lenže uživiť sa nebolo ľahké. A tak on odišiel do Francúzska. Hľadať prácu. Tak ako mnohí iní.  Čo tam bolo, to už dnes nikto nevie. Zjavne sa mu ale nedarilo. Domov peniaze neposielal, ani sa nevracal. A tak keď chcela svojho chlapa doma, nebolo pomoci. Zohnala peniaze a poslala mu na cestu domov.

Ťažká bola vtedy doba a nie všetci tí, čo odišli za prácou sa vrátili. Jasne, niektorí sa pominuli v ďalekej cudzine. Ale boli aj takí, čo tam založili novú rodinu (aj v našej rodinnej histórii je taký prípad)

A tak Imro prišiel domov. Mali spolu dve deti a vcelku žili pekne. Až na ten alkohol. Imro sa sem tam utrhol, zašiel o dve dediny ďalej do krčmy. Nikdy nie doma. A doriadil sa. Doslova. No a potom prišiel ten cirkus. Aby sme si rozumeli, nebol bitkár, nerozbíjal, neničil. Ale cesta cez dve dediny domov boal vždy zážitok. Udalosť Veľký úsmevVeľký úsmev Na ceste ho doslova podopieral bicykel. Pri každom kríži (a cez dve dediny ich nebolo málo) vždy zastal, bicykel odložil, slávnostne (a hlasne) sa prežehnal a spieval niečo v zmysle Pane Bože ďakujem ti, že ma dovedieš domov k mojej Zuzičke.Ďakujem ti, že ju mám, moju Zuzičku zlatú......  Pri každom kríži trochu pozmenený text, no obsah vždy rovnaký. A cestou medzi dvoma krížmi spieval na rôzne nápevy a riadne hlasno Zuzka moja Zuzička.... Na celú dedinu. Zvyšok textu už nikto nerozumel. To si ako dieťa pamätám aj ja.

Sem tam to prehnal tak, že ani bicykel ho nedokázal podpierať. Vtedy jeho drobná ženička vzala dvojkolesovú káričku, Do vnútra špecialne uviazala obrus, aby si mužíček neodieral hlavu. A doviezla si ho domov. Postarala sa o neho. Taká to bola láska. Nehádali sa. Proste spolu žili. Kým nepomreli.

Cez Vianoce sme sledovali viacero starých slovenských hier. Konštatovala som, že je to stále rovnaké. Trochu sa zmenili reálie, ale základné príbehy sú o tom istom.

(Fotka je len ilustračná, susedia z rovnakej dediny PohodaPohoda )

 

Komentáre

pekne si to ...veru pekne..niečo podobné poznám aj z mojho okolia -vystahovalectvo ked žena prežila 4mužov..jeden padol v prvej vojne,druhý zomrel v Amerike,tretí padol v druhej vojne a  štvrtý potom na chorobu už pri nej doma.v dedine patrili k tým najchudobnejším...

alkohol-tiež kapitola..v krčme hruďobijec a bitkár a ked si prišla pre neho tak len pekne okolo nej a kráčal ako baránok s polámanými nohami.doma ho vyzula,uložila...jej názor v hlbokej starobe bol,že chlap si musí vypiť(joj ako ma to dostávalo do vývrtky..)možno aj preto,že doma ju nebil,nerozbíjal veci...ale na poli potom aj v družstve robili vždy spolu ako 2mulice.prežila ho a ked na neho spomínala vždy len so slzami v očiach..

 

hmm, v dobrom aj v zlom. Kto nezažil, nepochopí.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok