Ako sa prehĺta krivda?
reklama
reklama
krivdu takú naozajstnú, ktorú som dodnes neprehltla som zažila na strednej škole pri písaní písomnej práce. moja naj kamoška a spolousediaca niečo nevedela a chcela po mne aby som jej našepkala. triedna to videla a zle odhadla situáciu. vraj nemám opisovať, lebo na maturitách mi nikto nepomôže. s výčitkou som pozerala na kamošku, ktorá sa nepriznala. kamarátstvo značne ubralo na intenzite.
ale nie o tom si asi chcela, len sa mi to tak vybavilo celé.
....s krivdami sa každý vyrovnáva po svojom. niekto je splachovací, a niekto si veci berie príliš k srdcu. tak je to aj s radou. aj dobre mienená môže u niekoho vyvolať opačnú reakciu a naopak.
ja som sa nejak prisposobila drsnemu "humoru" (jemu sa to fakt zda vtipne) mojho muza.
Az sa sama pristihnem pri tom, ze mu odpovedam rovnako. Nepaci sa mi to, nie som s tym spokojna, ale akosi ma to potom menej rani...
Moj muz to vie, ze som silna zena, ako pises, Amalka, preto si zrejme mysli, ze tie reci beriem s nadhladom. Ked to ale presvihne cez moju - dost vysoku - hranicu toleranie, burim sa a davam jasne najavo, ze presvihol.
Moj muz ma teoriu, ze si zobral skvelu, sikovnu zenu, ktora nasadila vysoku latku a vsetko skvele je automaticke.(a malokedy to pochvali, ved je to automaticke...) Cokolvek pod latku (?) kritizuje s argumentom, ze toto predsa nie je moj standard.
A z toho mam vraj vycitat, ako ocenuje moje kvality... nuz, logika...
Eva 
Presne tak. Aj ja vela vydrzim a potom, ked mi pretecie pohar vybuchnem a zrazu je NIEKTO prekvapeny, ze preco a co a ako a pod.? Myslim si, ze taka krivda od manzela najviac boli a tiez si myslim, ze sa chlapi nikdy nenaucia najprv sa zamysliet a az potom hovorit. Takze ja to beriem tak, ze co ma nezabije , to ma posilni a cim dalej, tym som tvrdsia v jednani s mojim manzelom. Nejak na to nie som hrda, ale zatial neviem inak.
eni, nápodobne. Dovolia si toto ale k svojim napr. kamarátom, podriadeným, nadriadeným atď? veľa sa tu totiž popísalo o tom, že oni to tak neberú, nevnímajú, že najprv hovoria potom rozmyšľajú atď. Ale mne sa zdá, že pokiaľ ide o niekoho tretieho, tam už rozmyšľať vedia a tá červena kontrolka im v hlave včas zasvieti.
Nuž, aj ja mám svoje "blbé" dni a neférové poznámky, niekedy si to uvedomím a dávam to hneď do poriadku, niekedy si to nevšímam a niekedy si to nevšimnem. Ťažko mi je na manžela niečo hovoriť, napríklad v "empatii" som lamentovala, aby ma BOLO počuť, adekvátne tomu bola jeho slovná reakcia. Slová zabolia, ale podľa mňa sú dôležité skutky. Do mňa síce v nedeľu "rypol", ale potom mi celú superstar (cca 2 hod) masíroval chrbát, najprv zúrivo, potom jemne a nakoniec som bola "mentolový cukrík" a večer ešte len začínal.
Ako prehĺtam krivdu? v manželstve...som nezávislá, moja nezávislosť mi dodáva dosť sebavedomia a to je iný pocit slobody. Niekedy si bežné "blbé" poznámky vydebatíme hneď (aj si ponadávam), niekedy to odignorujem, dokážem odísť z domu, páči sa mi jeho prístup,že na moje argumenty reaguje úsmevom, čiže ešte mi pridá, až sa tomu všetkému nakoniec iba smejeme. Ja neviem byť taká pohotová v humore. K vážnejším rečiam...nuž, na 90% sa mi osvedčilo, že ak je podráždený, tak sú za tým iba pracovné starosti, čo sa týka našich financií, ak mu budem ešte aj ja pridávať, tak to môžme rovno zabaliť. Osvedčilo sa mi medzi nami, že musíme spolu rozprávať, rozprávať vo vhodnej chvíli, mlčať, počúvať...pousmiať, podržať sa navzájom, pritúliť alebo ísť na chvíľu od seba.
V jednom článku Zuzana úžasne opísala niečo na podobnú tému,teraz si nespomeniem ako sa volal,ale súhlasím s ním do bodky.Bolo tam niečo v tom zmysle že je iné spolužitie muža a ženy - ktorá je nezávislá na mužovi /môže vystupovať sebavedomejšie,a je s ním skutočne iba preto lebo s ním chce byť a nie preto lebo je na neho odkázaná/ a inak sa bude správať žena,ktorá je určitým spôsobom na muža "odkázaná",tá si asi moc vyskakovať a presadzovať svoj názor nemôže /a musí prehrýzť aj nejaké tie krivdy/...A ešte som čítala jeden super citát,a to: /odhliadnuc od tejto témy/ ZENY NETREBA CHAPAT ALE MILOVAT 
- toto by si mali povinne všetci muži zavesiť nad postel 
...
Osobne sa snazim ponad krivdy preniest a osvedcila sa mi teoria, ze kazdemu sa vsetko vrati a vsetko je len do casu....OMNIA CUM TEMPORE...mi zasvieti na mobile, ak ho rano zapnem a ak si to precitam, kazda krivda cez den ide len okolo mna....a mozem potvrdit, ze obcas som sama zhrozena, ako dopadnu ti, co ukrivdia inym...ivet
Uvazovala som, ako som "prehltala" krivdy... Nuz niekedy ma to napaprci a sicim okolo seba siru /ale to nic neriesi, ako som zistila/. A inokedy /pri vacsich krivdach/ si to sama pre seba rozanalyzujem az do spiku kosti a podla toho sa na to pripravima pustim to prec. Zistila som totiz, ze je velmi destruktivne si krivdy pestovat a spominat na ne. Lepsie je /teda aspon pre mna urcite/ odpustit a pustit to dalej... 
Ja veľmi ťažko znášam,keď je páchaná krivda na niekom inom-deťoch,mojich priateľoch,rodine,ale aj na ľuďoch,ktorých bližšie nepoznám.Vtedy sa viem veľmi,ale veľmi naštartovať a bijem sa ako levica.
Keď ubližujú mne,to nejako veľmi neriešim,vydržím toho dosť veľa.Ale aj tam mám nejakú pomyselnú hranicu a tiež keď ju niekto prekročí,tak sa akoby zaseknem a začnem premýšľať...a moje okolie si vtedy myslí,že som urazená.Potrebujem iba čas,aby som to prehodnotila.Ja sa dlho nedokážem hnevať.Iba sa musím dostať do štádia,kedy prídem na to,že mi nikto nestojí za to,aby som kvôli nemu živila v sebe hnev a zlosť.
A čo sa tíka krivdy od manžela-to zatiaľ nepoznám,nikdy mi nepovedal a ani nespravil nič,čo by ma ranilo.On to nevie robiť ani cudzím ľuďom.
Krivdy...
Ak mi vadi ako sa so mnou mm, dcera, ktokolvek bavi, ozvem sa. Kazdy si ku mne dovoli tolko, kolko si necham. Ludia vacsinou "trpia", "drzia ako hluchy dvere", ale nememu dietatu ani vlastna mat nerozumie a ked nebudete svojim muzom, detom, komukolvek hovorit, ze sa vam to a to nepaci, tak odkial to maju vediet? Beru to ako fakt, ze je to OK, ze to mozu...potom raz za cas vypenite, vykypite a na druhej strane je nesmierne zacudovany pohlad. No bodaj by nebol...ci niekomu bezia titulky na cele?
MM tiez coskoro pochopil, ze mi skratka povie alebo nepovie...co ho trapi, co mu vadi, co ho tesi...len tak sa niekam dostaneme...
Tiez som si v mene lasky v byvalom vztahu vytrpela urazky, robila som vsetko lebo jeho odpoved bola "je to udel zeny" 
Ale bol to len moj a moj problem...pretoze som len drzala hubu a krok...a on si dovolil presne tolko, kolko som si nechala...potom prislo jedne velke SLUS, ENDE, FINITO a na druhej strane bol nesmierne nechapavy pohlad a velke prevelke PREEEEECOOOOO? On nemal ani tucha, ze je nieco v neporiadku.Odkial by to aj mal vediet, ked som nic nevravela...A ja som viac nemala sil drzat hubu a krok....
co clovek vnima ako krivdu, nemusi krivdou ani byt. este stale mi zvoni v usiach tvoj prispevok Neurazaj sa!
Vieš tá veta /ktorá sa mi mimochodom páči/ - KAZDY SI KU MNE DOVOLI TOLKO,KOLKO SI NECHAM - neplatí vždy a všade...Stretla som sa s tým v súvislosti nadriadeny /v práci/ - podriadený...Ak si ty zamestnanec a šéf povedzme na teba zvýši ton alebo ti to povie tak že vidíš že to nie je v poriadku,čo mu povieš : šefko takto sa so mnou rozprávať nebudete??? A on ti na to povie,máš problém,nepáči sa ti ? - nech sa páči,na tvoje miesto čaká desať dalších...a v tej chvíli si rád že si rád,a že si tam kde si...
Mam kamaratku lekarku, ich sef ich vzdy/najma ked boli vycerpani po sluzbe a nevladali sa branit/ chodil zjazdit- rozumej dal nastupit do lekarskej izby a nepricetne po nich ziapal, nadaval za mozne aj nemozne aj vymyslene- on tak proste relaxoval. On odchadzal kludny a spokojný, oni sa plazili... Jedneho dna ju to dozralo a ked zacal ziapat, prisla ku nemu, pevne ho objala a vravi- šefko, aj tak vas mam rada... Urobila to s usmevom este zhruba trikrat. Odvtedy vzdy ked vrazil na lekarsku izbu, ona sa nanho povzbudivo usmiala/ akoze ideme sa objimat?/ a on zahresil a vycuval. Trvalo mu takmer pol roka, kym sa pri pohlade na nu dokazal zasmiat a vycuvat, Hovori sa dobra vola vsetko zdola a toto naozaj zdolala,No musim povedat, ze sposob, akym si vytvorila/vedome a cielene/ radostne laskave naladenie na ziapajuceho sefa a uprimne mu prejavovala dobru volu- tak tento sposob je pre mna zahadny a ocarujuci . Viem to robit smerom k blizkym, ale zatial take daco nezvladam smerom k cudzej agresii, s ktorou sa obcas stretava. Tu riesim raznym stopnutim.
nas sef - chlap so vsetkymi chlapskymi muchami, to nejak prirodzene selektuje. Su kolegovia, na ktorych dokaze nakricat, vozit sa po nich a su kolegovia, ku ktorym si to nedovoli.
Eva
A sef je co? Nadclovek? Opytam sa ho preco krici. To je cele. Moj sef krici na kazdeho okolo seba, ale na mna nie. Rozpravame sa ako dospeli ludia. Ktovie preco? Ked sa s tebou rozprava potichu a pokojne, skus na neho kricat? Nepride ti to blbe?
Lydus, toto sa ludom velmi tazko vysvetluje, leba maju zazite iste programy spravania a nechcu pripustit ine moznosti. Toboz nad nimi pouvazovat. Vacsina ludi, je fixne viazana na ulohu obete /co nie je celkom ich vina/.
Ono to krasne vystihuje tento uryvok z jednej zaujimavej knizky / Manny dakujem !!! Prisla v najvhodnejsi cas !!! / :
Pred 20-timi rokmi som si uvedomil, ze som bol vychovany s presvedcenim, ze ak sa necitim dobre a nie som stastny ani spokojny, mozem za to obvinovat inych ludi, alebo nestastne okolnosti. Zakazdym to bola chyba niekoho ineho. Ako dieta som si osvojil pristup, ze som vzdy obetou niekoho ineho. Moj vlastny pocit dusevnej pohody zavisel na tom, ako sa ku mne chovali ostatni.
Neskor som si zacal stale viac uvedomovat, ze ma tento postoj zbavuje zodpovednosti za svoj vlastny zivot. Vzdy som za svoj zivot a za jeho udalosti obvinoval ostanych ludi.
Stale castejsie som sa pytal sam seba :
Naozaj neexistuje ina cesta, nez zvalovanie viny za vlastne nestastie na ostatnych ludi, alebo na nepriaznive okolnosti ???
z knihy : Stesti neni nahoda, Kay Pollak...
pekne napísané
dakujem
Presne Evi ,tie rozdiely človek vidí a nemôže proti nim nič urobiť ...
Ako sa prehlta krivda...
tak by som sa opytala inak
Je nutne krivdu prehltnut?
A co splna kriteria terminu krivda?
Chcela by som sa na danu tematiku pozriet z ineho uhla pohladu a trochu zaexperimentovat.
Vychadzam z tohoto predpokladu:(medzi ludmi a v robote)
Moja self-presentation je znacne profesionalna a dokladne pripravena. Hovorim iba vtedy ked mam nieco zmysluplne povedat a ako spominala Evina moja latka je nastavnena dost vysoko. Absolutne nehovorim o svojom sukromi a osobnych zalezitostiach. ( a prinasa mi to aj pracovne uspechy, lebo pracujem v spolocnosti dominovanej muzmi) a k tomu mam prisposobeny aj moj vyzorovy styling. Takze moj muz vie, ako vystupujem pred ludmi ( no mam 3 kamaratky s ktorymi mozem byt sama sebou).Presne vie, kde su moje hranice. Takisto vie, ze som s nim preto, lebo to chcem ja a ze sa treba snazit, lebo konkurencia nespi.Myslim, ze hlavny rozdiel v jeho pristupe je v tom, ze si uvedomuje, ze ma zenu, ktora je absolutne sebestacna a ma svoje pravidla hry.
Toto by som zase ja nedokázala. V práci potrebujem pohodu a úprimnosť. Myslím si, že je aj rozdiel v tom, ako blízko má ku mne človek, ktorý mi ukrivdil. Ťažšie je to samozrejme, ak je to blízky človek. Prácu môžem zmeniť (raz som to už aj z tohto dôvodu urobila - mohla som bojovať za pravdu, ale keď som si zhodnotila následky, prostredie, vzťahy na pracovisku a ďalšie veci, tak som si povedala, že škoda plytvať energiou, s úsmevom som to tam ešte dotiahla do konca a potom som odišla bez scén a s hrdosťou. Teraz si dokonca myslím, že ich to aj donútilo sa zamyslieť a myslím, že to aj oľutovali, aspoň niektorí určite.)
Amálka, čítala som príspevky od teba a na tento mi už nedá nereagovať. Ako vidím, krivdu znášaš pravidelne, dávaš ju na oltár... Ja žijem tiež vo viere, ale možno nie v skutočnej, lebo ja by som tak ako ty trpieť nevedela. Viem to-dusilo by ma to, nevedela by som plnohodnotne fungovať ako sebavedomý človek. Takže ja by som veci riešila-ako píše Lydusha-permanentne priebežne k vzájomnej (nielen jedného) spokojnosti. A ak by to nešlo, ja by som s človekom, ktorý ma zraňuje a ubíja priebežne, nevedela byť-nemala by som pocit milovanosti, ktorý k životu veľmi potrebujem-ale asi každý.
Takže-krivdu od blízkeho človeka beriem, bohužiaľ osobne, nevyrovnávam sa s ňou ľahko-a myslím si, že vždy je nejaká príčina na jeho strane k takému chovaniu-nie je to len preto, že je to proste chlap-na začiatku vzťahu sa vedel správať super? Takže to dokáže...
Ja si teraz len tak hoviem, my sme tiež mali jedno ťažšie obdobie, ale ... teraz si užívam lásku, pozornosť, ochotu... A želám aj tebe tento stav, lebo existuje. hug) Nemusíš žiť svoj údel... Myslím si, muž by si ťa mal vážiť preto, že si, že existuješ taká, aká si... (u nás ako samostatnú, svojprávnu a nezávislú bytosť-lebo takú ma spoznal...).
Krivda od cudzích ma obmýva a tečie preč-neriešim-je to ich problém, že sa chovajú tak ako sa chovajú, nie môj...
alexa, vies ked ja najakym sposobom vidim, ze za kazdou agresiou a vybuchom hnevu alebo dokonalym rypnutim je ukryta ina bolest. Ludia si nosia v sebe velmi vela zraneni - ci uz z detstva alebo tak podobne, za zivot sa ich dokaze nazbierat dost. A ja rozhodne nie som svatica, tiez viem pekne pocukat nervy. Zvlast ked sa citim v ohrozeni...
Ale nedáva im to právo zraňovať najbližších, ako ospravedlnenie neberiem. Sú to už dospelí ľudia, zodpovední za svoje skutky, slová. Nemali by sme dovoliť také správanie voči svojej osobe a odtolerovať tým, že-mal ťažké detstvo... on je už taký... Vieš čo je u mňa hranicou? Ak si pomyslím-správaj sa ku mne ako k cudziemu človeku-ako k predavačke v obchode...vtedy je už zle.
Víla Amálka (píšeš nádherne... ), ja ťa vôbec nesúdim, naozaj. Určite si si už mnohokrát zrátala, že napriek tomu, že ťa zraňuje, ti život s ním stále niečo dáva... Ja som len písala svoj postoj.
Zrady detského alebo pubertálneho srdca sa často nesú celým životom. Ale keď sa to ešte nabaľuje ďalšími výčitkami svedomia (manželova nevera-výčitky svedomia, ktoré následne hádže na manželku...atď atď), neviem, či by som toto vedela znášať-asi nie. Napriek veľkej láske. V Mame ako vojak si písala, že vlastne ani nič nestrácaš, lebo si toho od neho veľa nedostávala... to pre mňa bolo veľmi bolestné-príde mi to ako masochizmus.
Ale ty asi vieš, kvôli čomu to znášaš...
Alexa,úžasne napísané ...
Máš pravdu. Faktom je, že veľa ľudí si neuvedomuje, že zraňuje, lebo majú určitý zaužívaný vzor a myslia si, že je to normálne. Myslím, že aj "prah bolesti", čo sa krivdy týka, máme rôzny. Niekto vníma ako výčitku takmer každú vetu, niekto hľadá výčitku aj tam, kde nie je a niekto je zase flegmatik, alebo to berie ako srandu.
Ahoj Amalka, napriklad dnes som jednu krivdu pehltla aj ja.
Moju maminu uz tyzden velmi boli bok. Kazdy vecer, niekedy aj rano ju pomasirujem (hoci castokrat som tak unavena ze by som to radsej nerobila), no a samozrejme bala som sa ci to nie je oblicka. dnes rano mi mama vola do prace ze sedi na urologii lebo uz to nevie vydrzat. Lekar vylucil problem s oblickou, vraj je to chrbtica a dal jej vymenny listok na ortopediu. lenze ortoped tam jednoducho nebol. Cela akcna v snahe ulavit jej od bolesti som nabehla do lekarne, ze ci maju hrejive naplaste 9pocula som ze su ucinne), kupila a zavolala jej. "Mami kupila som ti hrejive naplaste aby ta to tak velmi nebolelo, kym tam nebude lekar"
A tu je ta moja krivda:"To naco kupujes take hluposti, ved to stipe, to si uplne zbytocne vyhodila peniaze, preco si sa ma najskor neopytala, keby si ma radsej poriadne pomasirovala!" rinula sa z telefonu zaplava slov, ktora sa nedala zastavit a mne sa po licach kotulali slzy bolesti (ako velmi vie srdiecko boliet), ked som si spomenula s kolkou laskou som tie naplaste kupovala. 
Mikve ,ja ti napíšem ako by som to riešila je...Jednoznačne by som to zobrala s iného uhla,viem že svoju mamu lúbim a viem na 100 percent že by ma tá jej veta vôbec neranila,lebo by som si povedala že ona to vlastne myslela dobre - chcela aby som ušetrila peniaze a v tom afekte /možno v bolesti/ človek až tak do dôsledkov nerozmýšla čo povie.A ak mi aj mama teraz niekedy niečo povie čo ma trochu "zarazí" vôbec sa nad tým nepozastavujem,lebo viem že už nie je najmladšia,vychovala nás,dala nám všetko čo mala a vládala a teraz to trochu preženiem ale hoc by mi aj "nadala"/ čo nehrozí/ ,vždy to bude moja mama,a stačí mi ked si len spomeniem na dobu dávno minulú a to všetko ako nás vychovala a naštartovala do života len za to jej budem do konca života vdačnááá ...
Sonia, tak to mas moj obdiv, ja mam svoju mamu rada a viem ze aj ona mna, no nemyslim si ze jej vek ju opravnuje ma zranovat. Takze mna sa to dotklo velmi....a neviem to len tak prehltnut
Sonia, súhlas. A ja vidím trochu rozdiel medzi tým, keď krivdí rodič a keď krivdí partner. Nie je to to isté, nevnímam to rovnako. Od rodiča by som krivdu v tomto veku dospelom brala nejako zhovievavo (aj keď s tým skúsenosť nemám-naši neriešia moje rozhodnutia, akceptujú) práve preto, ako písala Sonia-že viem, čo máme spoločne už odžité, koľkokrát podporili, podržali, pomohli a stále pomáhajú-nezištne, nič nežiadajúc. Nikdy mi nejak nekrivdili-ani v puberte, detstvo som mala krásne. Ale staroba prináša kadejaké nálady, bôle, ufrflanosť, nervy sú už opotrebované-treba to brať ako fakt-budem myslieť na všetko dobré, čo mi do života dali - takže od nich by som to brala skôr ako od partnera. Možno práve preto, že mám v sebe ten pocit, že keď mi vlastní rodičia nikdy nič veľké nevyčítali a pekne sa ku mne správali a správajú-čo mi dali život-nikomu cudziemu (vrátane manžela, šéfa, kolegov...) nedovolím zraňovať ma.. Som predsa tá istá osoba-či? Čo je iné?
Vnímam to asi tak, že z detskej a pubertálnej časti života mám pocit sebahodnoty nastavený nejak - laťku mi rodičia ich láskou posunuli dosť vysoko - a chcem tú druhú časť života - teda roky s partnerom, aj keď už rodičia nebudú žiť - prežívať rovnako pekne (nie nejak útrpne-nikomu som nič zlé nespravila) byť rovnako milovaná, lebo som hodná lásky a pekného slova-ako aj napr. Amálka.
Alexa
Zenicky moje tej krivdy sme si uzili a este si jej uzijeme!!!!Stale nie sme dost dobre. Myslim, aspon podla mna a mojej skusenosti, treba len zdvinut hlavu, nedat sa, byt sama sebou, byt hrda, spokojna sama so sebou a hlavne co ma nezabilo ma posilnilo... Verte som taka silna po rokoch manzelstva, ze dnes ma uz len tak hocico nerozhadze. A krivda? To je co?! Nesmieme sa dat! Co sme ine, menejcenne? 
A co sa tyka krivdy nie od nasich poloviciek? Myslim ze to sa da prehltnt lahsie, ved vsetci sme len ludia a nie vzdy mame dobre dni... Drzte sa
Ked ste spominali tie krivdy od sefov...mne sa stalo, ze som bola druhy den v novej robote, sedela som za PC a prepisovala som dlhe variabilne symboly z faktur...islo mi to pomaly, nakolko som sa nechcela pomylit...a bolo to pre mna uplne nove...prisiel mi do kancelarii, stal pri stol a pozeral sa mlcky...Po chvile povedal:"Ked vidim ako pisete najradsej by som vas vyrazil!" Potom odisiel. zostala som sediet a rozmyslala, ci sa sama "zdekovat" alebo co spravit...nevyrovnala som sa stym a na druhy den som si niesla vypoved...Strasne sa ma to dotklo....A ako to dopadlo? Ze, co ste sa urazili, mal som pravdu...treba doma trenovat prstoklad...Potom ma uz ignoroval a nemal drze poznamky, zistil, ze som "urazlivka"
Este som zazila jednu veliku krivdu, na ktoru neviem zabudnut...mam super sestranicku, byva v Blave...pozvala ma k nej na "dovolenku"...Cely tyzden nam bolo uzasne, behali sme po centrach, po restikach....proste pohodicka...prisla som domov oddychnuta, rozcarovana...Bola u nas prave moja aj jej babka...a ja som sa rozplyvala ako sme obedovali to a to...tam a tam...a kde sme boli...O 2 dni mi prisla sms: " Keby som vedela, ze ma takto strasne poohovaras, nevolala by som ta!Sklamala si ma!" Pozeram, ci sa mi sniva..., ved ani pol zleho slova som na nu nepovedala...potom som zistila odkial vietor fuka...moja babka asi zle znasala, ze sme nielen obedovali ale cely tyzden aj vecerali v restike, ze sme vela minali...a vsetko, co som ja hovorila v tone "Wau" , babka prehodila tak, ze: "Ta Zuza sa ani postarat nevedela, musela do rest. chodit, co bola hladna 
,"po obchodoch chudatenko chodila, co Zuza na nu nemala cas..."Sme si vtedy obe poplakali...a hoci sme si to vyjasnili...dodnes ma uz nepozvala, chodim len na navstevu...Uz aj ked je to vyriesene, ma akusi barieru...A ja babku vynechavam z detailov...
Syslik...tak toto nam 3 sestram robila..a robi nasa mama..uplne nas rozostvala proti sebe...a poviem ti...je to smutne...so starsou sa vobec nestretavam a s mladsou si sem tam volame...cely zivot..je medzi nami mama...napriek tomu..vieme ze ina nebude..nevie byt...pomahame jej ..lebo uz ma 80..chceme aby dostojne dozila..predsa len..je to mama
e velmi destruktivne si krivdy pestovat a spominat na ne. Lepsie je /teda aspon pre mna urcite/ odpustit a pustit to dalej... 
od tej chvíle je to problém toho, kto krivdil a ten ponesie následky
určite to pusti preč a zatvor za tým dvere, aby sa to už nemohlo vrátiť
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
Najnovšie recepty
reklama
Po prečítaní blogu o tom ako sa prejavuje empatia u muža mi automaticky napadla táto otázka.
Koľké z nás denne zažívajú úprimné a poriadne surové poznámky od svojich manželov, ktoré dofrasa bolia, hoci si ich nechceme pripúšťať na telo.
Nehráš férovú hru, netušíš, čo to znamená byť fér! - ako často som vyslovila túto výčitku. Miliónkrát. A keď si pomyslím na tie ťažké situácie, ktoré boli zaklincované jeho surovou odpoveďou vypustenou možno z nevedmosti a ľahostajnosti...
Ako to prehltnúť? Ako sa zbaviť tej tupej bolesti? Ako si udržať nadhľad? Ako sa zasmiať v tom bolestivom okamihu? Kde na to vziať silu, akým spôsobom???
Ak viete raďte. Ja ako kresťan dôverujúci Bohu radím - ZÚŽITKOVAŤ. Odovzdať tú bolesť, trápenie. Obetovať to na nejaký úžitok - za zdravie detí, rodiny, za pokoj, za zosnulých... Vtedy je to na niečo dobré, použiteľné, premenené.
Ďalšie rady píšte nižšie, nech tým "láskyplným" vyznaniam našich drahých polovičiek dáme na frak.
Sme predsa silné ženy 
.