Ako sa vyrovnať so stratou

Ťažká téma, pre mňa momentálne po rokoch znova aktuálna ... Priateľka, v podstate rodina, prišla o manžela, z čista jasna, bez varovania ...

Napriek tomu, že sa ma to dotýka relatívne z diaľky, vzalo ma dosť intenzívne.

Keď sme boli mladí, 50 rokov sa nám zdalo ako ťažká staroba. Dnes mi príde päťdesiatnik, ako relatívne mladý človek. Však tiež toľko mám, aj keď mladá si nie vždy pripadám...

Ale predstava, že niekto odíde z čista jasna, a hlavne tu zanechá milovanú osobu, ľudí, ktorí ho milovali a bude im chýbať, deň čo deň, dlhé predlhé roky v toľkých okamihoch bytia, je desivá ...

Okrem smútku a hlbokého žiaľu, zúfalstva,môže prísť aj hnev, výčitky také i onaké ..., aj všetko dokopy v rôznych cykloch. Múdre články nám hovoria, že stratu si treba odsmútiť, odplakať ..., že časom žiaľ vybledne. Teória je pekná realita, často iná ...

Po desiatich rokoch, si nie raz statočne odrevem mamkin odchod ... V prvej fáze som dala priechod rozumu, že jej je už dobre, nič ju nebolí ... A to, čo som nestihla vtedy ma dobieha, nepripravenú v toľkých okamihoch. Odpustiť som odpustila, sebe, jej ... dávno. Len uzamknutá bolesť vyviera, keď to najmenej očakávam.

Bolo pre  mňa úľavou mať sa o tom s kým porozprávať a pochopiť, čo sa mi deje, a že je to v poriadku ... 

Posielam veľa objatí a síl, všetkým, ktorí tomu rozumejú 

PS: Starajme sa o seba, svoje zdravie, nik iný to za nás nespraví. Užívajme si život tu a teraz, naučme oddychovať, vážme si čo máme ... Dávajme najavo lásku ak ju cítime. Vnímajme krásu maličkostí ...