Priznám sa, táto téma vo mne zreje veľmi dlho.
Za posledný rok,dva som to u mňa nejak stretlo a tak som absolvovala stretnutie zo ZDS po 35 rokoch,. 30 rokov bolo od maturity a tuším 25 od štátnic. Ako to na takýchto stretnutiach býva - niekto príde, pre iného je to problém hlavne z toho dôvodu, že má pocit, že jeho život sa nevyvíjal tak, ako mohol.
Na každom stupni som mala spolužiačky, ktoré boli veľmi, veľmi dobré. Okrem toho, že všetky boli krásne, boli aj veľmi múdre. Na čo siahli, to vedeli, to dokázali. Vo všetkom boli dobré. Všetky absolvovali vysoké školy s červeným diplomom. Otvárala sa obrovská kariera. Naviac, bolo to v období, keď sa otvorilo všetko, teda už by aj boli mohli.
Zrazu nastal zlom. A z úspešnej vedkyne je učiteľka na učňovke. Alebo predajkyňa. Možno síce úspešná. Ale podľa všetkého nie celkom vyrovnaná. Dve bez manžela, bez rodiny. Tretia síce s manželom a deťmi, ale tiež problémy.... A dosť veľké.
Na jednej strane si hovorím, že možno sú so svojim životom spokojné. Na druhej strane, rozprávala som sa s nimi a priznali, že na stretnutia nechodia, lebo majú pocit, že zlyhali. Takže až tak veľmi spokojné asi nebudú.
A tak sa pýtam, kde sú tie čisté jednotkárky, ktoré voli výborné vo všetkom? Kde miznú?
Teraz sa tomu venujem možno ešte viac. Syn je deviatak a máme za sebou prvú skúšku - monitory. Dnes som to trochu rozoberala s ich triednou. Skúška dopadla tak, ako dopadla, po pravde, väčšina žiakov skor sklamala ako pozitívne prekvapila. A pani učiteľka mi povedala: ôViete, ja im stále hovorím, nie výsledky monitorov sú v živote najdôležitejšie. Podstatné je, aby ste boli dobrým človekom. Lebo na čo vám budú samé jednotky, keď nebudete mať radi ľudí?"
Tuším povedala veľkú pravdu.
A vlastne - čo je úspech v živote? Je nejaký rebríček, ktorý povie, kedy sme spokojné a kedy skôr nie? Čo to ovplyvňuje?
Hmm a prichádzame k jadru problému. Kto je vlastne úspešný v živote? Alebo je dôležitejšie byť spokojný? Na čom záleží? Neexistujú jednoduché odpovede typu - ten, kto má peniaze, ten, kto má moc... A ani neúspech sa tým nedá merať.
Minule som niekde čítala rozhovor s mužom, ktorý bol dlhé roky v reklamnom priemysle. Aj na dosť vysokých funkciach, aj to bolo kreatívne. A predsa, momentálne po 50-tke otočil a robí v automobilovom priemysle pri páse. A zdá sa aktuálne spokojný.
Aj pri výchove je asi najdôležitejšie vychovať z detí dobrých ľudí. Ale čo je dobro? kto je dobrý človek? Vždy je veľa strán, z ktorých sa dá na problém pozerať.
Veľmi rada sledujem cestopisy. Často sú z najchudobnejších krajín, kde ľudia majú len minimum. V porovnaní s nami len čo by si do batoha zbalil. A predsa žijú, svoj život by nevymenili, cítia sa spokojne.
A my, čo lne malý zlomok prípadov zaspáva s tým, že netuší, čo dá zajtra do hrnca, my sme nešťastní. Porovnávame sa s okolím, namiesto aby sme sa radovali z toho, čo máme, nariekame nad tým, čo všetko nám chýba
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Myslím že všetko čo sa preháňa je viac na škodu. Ak niekto sa učí lebo to chce niekomu dokazať nie vždy je to správne a osud ho naspäť dovedie na križovatku odkiaľ môže ísť dalej v súlade so svojím srdcom.
Nie náhodou som v pondelok si prisadla na námesti na lavičku k staršej pani s barličkou. Bolo to krásne stretnutie plné radosti ale aj starosti. Pani mi nakoniec povedala že jej syn je vdovcom s malou škôlkarkou, bol vedecký pracovník s množstvom titulov, v plnej sile a veku a už je skoro rok na úrade práce. Prišiel o miesto a nikde ho nechcú z jediného dôvodu - je prevzdelaný a oni mu nemajú čo ponúknuť. Možno je naozaj čas sa zamyslieť nad tou našou vzdelanosťou, v poslednom čase počujem len o tom že chodí na výšku kvôli titulu, lebo bude mať vyšší plat, lebo tak majú nastavené tabuľky a pod. a teraz je nahnevaná že ona ma vysokú školu a nebude zasranom utierať riť. Robí v dojčaku a samozrejme že chce lepšiu prácu a viacej platenú. Toto som nepochopila že vychovavateľ musí mať vasokú školu, že zdravotné sestry maju mať vysoké školy - neviem ale zlú sestričku nezlepší ani vysoká škola len je viac ohodnotená ako dobrá ktorá to robí ako poslanie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
vieš, ja mám pocit, že tá prevzdelanosť začala v dobe, keď bolo treba zvládnuť vysokú nezamestnanosť. Proste posunieme ľudí do škôl, na pár rokov nám to vylepší štatistiky. A čo bude potom, uvidíme. Naviac, vyrobíme aj kopec nových pracovným miest - na tých novovzniknutých vysokých školách...
A je tu ešte jeden aspekt - kedysi sa ľudia skôr zaradili do pracovného procesu. Skôr vyrábali, zarábali, proste sa učili pracovať. Dnes sa pomaly 25 roční dostanú prvý krát ku práci. Viem, nei všetci, ale dosť veľa. A tak sa potom netreba čudovať, že sa bude pracovať do 65 rokov...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Plný súhlas. Presne tak to s VŠ ktorých je neúrekom vidím i ja.... a skutočných špecialistov ako šafránu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne nedáva pocit spokojnosti len jeden faktor. Je to súhra viacerých a každý má svoju stupnicu. A samozrejme, tá sa časom mení, lebo nestačí si sny plniť, treba snívať sny nové a posúvať sa v živote. Teda aspoň podľa mňa. Nerobí to zo mňa večne nespokojného človeka, skôr ma to motivuje, ženie vpred dosiahnuť každý deň niečo nové.
No a každý ten jeden stupienok, podľa toho čo ma práve trápi a je centrom môjho vesmíru 
, sa podieľa na celkovej mojej spokojnosti, či šťastí v živote.
Nemyslím si, že pre mňa nejaká tá nálepka " úspešného človeka" má zmysel. Prvoradé je vydržať sám so sebou, byť so svojimi činmi a rozhodnutiami spokojný.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vidíš, možno tie ciele, to snívanie, to je ten rozdiel. Vedieť, kam ísť. A nebáť sa vykročiť. Lebo mnohí len ležíme na gauči a snívame. Ale k tomu vykročeniu ani len nepríde.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekne si to napisala. Usetrila si mi kopec pismen.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pred 12 rokmi som sa napočúvala, aká som mohla byť úspešná, čo všetko som mohla dosiahnuť, keby som ostala v št. správe. Ale nikoho nezaujímalo, či by som aj bola šťastná a spokojná. Bola to práve najbližšia rodina, ktorá krútila hlavami. Aj teraz občas niekto prehodí, že keby som vtedy neodišla z roboty, mohol by mi teraz "ísť plat" a nejako by som si to s deťmi zariadila, aby som ich mohla voziť na krúžky a nemuseli choré chodiť do školy a pod. ... Práve tí najbližší v snahe, aby ste sa mali čo najlepšie, vám podrážajú nohy, minimálne sebavedomie (už od mala) 
na druhej strane, keď študovali moji rodičia, vysoká škola nebola "bežný štandard", tak sa rodičia všemožne snažili zabezpečiť deťom vzdelanie. Aj teraz sa rodičia snažia dať deťom to najlepšie, aj keď tie deti často o to ani nestoja. Pochopila som to, keď za mnou prišiel starší junák, že on fakt nechce ísť na 8-ročný gympel, lebo by tam nemal žiadnych kamošov. A mne sa vynorila situácia spred troch rokov, keď ho preradili do inej triedy, mal novú učiteľku, novú vychovávateľku v družine a najlepšieho kamoša preložili na inú školu. Des a hrôza!
Asi si to predovšetkým v sebe musí človek utriasť a zmieriť sa so sebou a svojím životom, niekedy si aj priznať, že toto nie je pre mňa tá správna cesta, hoci pre iných to môže byť tá najlepšia. Niekedy mám aj ja potrebu splynúť s davom a nevyčnievať. Ale potom rýchlo zistím, že v tom dave je tak trochu nuda a tma, lebo som maličká, tak začnem vyskakovať
Na stretko celej triedy sa tento rok nedostanem, lebo deti idú do školy v prírode. Ale mávame také mini aspoň tí, čo sme ostali v BA. Najprv som rozmýšľala, o čom sa budem baviť, keď sme mali mať prvé : doma s deťmi, časopis, občas nejaká zákazka grafiky alebo hand-made vecička na objednávku... nič svetoborné. Už ani nevyzerám tak očarujúco, ako keď som mala 17 
(ale raz budem). Ale bolo fajn, zajtra ideme zase na kávičku/vínko pokecať si a vyvetrať sa.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
si spomínam - bolo to tuším nejak po pôrode, doma som sa borila so všeličím, pretože som musela aj pracovať, aj sa starať. A vtedy teta vyhlásila, či by pre mňa nebolo lepšie, keby som si našla prácu napríklad v banke za prepážkou :D No nebolo :D Myslím, že dodnes to nepochopila.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tiez som si presla niecim podobnym. Tlak najma v rodine, ako som si znicila zivot, ked si nebudujem karieru... Koncila som na vyske ako najlepsia z rocnika a teraz som doma s detmi... Ono je vsetko tak, ako ma byt. Otec sa ma uz pomaly dva roky pyta, ci si hladam pracu a teraz, ked prisla pracovna ponuka a ja som ju musela odmietnut, lebo som nezohnala jasle, ani skolku, a nie je v silach mojich rodicov mi pomoct, stichli. Uz na mna netlacia.
Myslela som si, ze na stretavky sa chodi preto, ze chcem stretnut ludi, ktorych som dlho nevidela. Nie chvalit sa, stazovat. My ked sa stretneme, akoby sa vratil cas. A niet sa preco hanbit a podobne. Mam vela uspesnych spoluziakov, ja obdivujem ich, oni mna. Ja mam rodinu, na ktoru oni napr. este nemali cas. Oni su uspesni v tom, co robia. Kazdy robi to najlepsie, co moze a vie.
Ale napr. maminka bola na stretavke a viem, ze vravela, ze ma spoluziacku, staru dievku, nedokoncila VS, a aj ked byva priamo v meste, kde sa stretali, prave kvoli tomu vsetkemu neprisla. A to uz ma davno po 50 a mohla by byt so svojim osudom zmierena...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte na jeden moment som si spomenula z doby, keď som opustila "teplé miestečko"... robila som v reklamke, lepili sme reklamy na autá, ale občas si bolo treba to auto poriadne umyť. Keď ma videl bývalý kolega, ako umývam cudzie auto, normálne prešiel na druhú stranu a tváril sa, že ma nevidí 
Bolo mi to smiešne. To som si vypočula, že je to pod úroveň, keď inžinierka umýva auto. Rodina s tým, našťastie, žiadny problém nemala, u nás vždy bolo, že si treba vážiť hocijakú prácu.
Na stretávky rada chodím. Je mi ľúto, že sa tento rok nedostanem, lebo ani vlani mi to nevyšlo kvôli chorobe. My sme boli fajn trieda, boli aj nejakí exoti, ale to asi všade. Aj pohnuté osudy máme, zatiaľ sme chvalabohu "v plnom počte". Pospomíname si, čo sme povystrájali... a tak. Myslím, že nikto nerieši, kto je aký "úspešný".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som tiez nebola dlho na stretavke. My sa stretavame kazdy rok pocas Vianoc a to mi pri malych detoch a rodine nie vzdy vyjde. Ale snad tento rok sa podari.
Ja som pre zmenu jedno "teple miesto" odmietla, lebo sa mi pri prvom, ani nie rocnom synovi, este do prace nechcelo. Navyse sme planovali, co najskor dalsie dietatko... teraz som doma uz 7 rokov.
Pracu si treba vazit kazdu, to je pravda. Aj nas rodicia k tomu viedli, ale oni su okrem toho nauceni aj na to, ze clovek by mal pracovat a radsej sa zmierit s menej uspokojivou pracou, ako nemat ziadnu. A tak by to tiez nemalo byt.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hm, tak to je zvlastne. Ja som akurat s manzelom minule rozoberala, z akeho silneho rocnika som vysla. Vsetci o kom viem su na tom velmi dobre. Jednotkari s cervenymi diplomami robia karieru, maju rodiny a su rozlezeni po celom svete. Aj tym ostatnim sa dari dobre az nadpriemerne co viem. Neevidujem nikoho s "pohnutym osudom", ci socialnou neistotou. No teda viem, Martin Filko uz to ma za sebou :(. A jedna ma rakovinu v terminalnom stadiu :(. Ale tak to su veci, ktore sa velmi ovplyvnit asi nedali.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Martina Filka je veru skoda.
Inak aj nasi tahuni z gympla, to tahaju aj dalej, presadili sa aj ini, menej výrazní. Ťažko definovať, kto má šance a teraz aké byť úspešný, byť šťastný, byť spokojný ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak tak, tam je toooolko premennych. Ale co tak mozem povedat ja, co mam odpozorovane, tak ti "jednotkari" to urcite maju lahsie v kariernej oblasti. Maju viac na vyber, mozu robit cokolvek. Akurat teraz pozeram videa dalsieho spoluziaka. Vystudoval medzinarodne pravo v zahranici. Nieco zarobil a potom sa rozhodol, ze ho to nebavi, tak teraz prevadzkuje uz 12 rokov na Zelande muskarenie :D. Mal peniaze, sebavedomie, plynule dva cudzie jazyky a na zakladanie firmy a podobne veci nepotreboval pravnu pomoc (okrem guidingu tusim obchoduje aj s vinom). Parada.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To veru hej, skvele ako sa nasiel v niecom co by mozno asi ani sam necakal. Tiez mam spoluziacku, studovala marketing v Rusku. Dlho pracovala s manzelom v Prahe vo vlastnej reklamkeu, trochu neskor sa zadarili deti a nebola pre nich skolka. Kocka zalozila vlastnu sukromnu skolku, doplnila si pedagogicku VS a uz tusim otvara aj sukromnu zakladnu skolu. Takze moznych ciest je v zivote vzdy dost. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja sa teraz nejak oklukou stretávam s tými, s ktorými som pred 25 rokmi začínala. Boli to pionierske roky podnikania na slovensku a vidím všeličo.
Naposledy som sa bavila s kolegom, ktory sa javil ako veľmi nespokojný. Firma v ktorej fungoval až dotera sa ruší.
Lenže, to je jedna strana - na druhej strane, on za tých 25 rokov doprial všetkým trom deťom vysoké školy v zahraničí. Všetky deti sú zabezpečené, majú prácu, byty, deti. Jeho firma uživila až do dôchodku (boli tušm 3 spoločníci). Teraz odišli všetci na dôchodok, firmu predali a za utŕžené peniaze môžu žiť spokojne veľmi dlho. On je napriek tomu veľmi nespokojný, berie to ako svoju prehru. Keď som skúmala čo je tá prehra, tak zrejme to, že sa ani jednému zo spoločníkov nepodarilo vychovať následníka, žiadna rodinná firma sa nekoná. Trochu ma celá tá situácia prekvapila.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi to bolo o očakávaniach? Aby po ňom niečo ostalo?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja sa ani nečudujem. Oni tí chlapi hlavne to berú tak, že niečo budujú (tu po celý produktívny život), veľa tomu "obetujú" a zrazu sa to "vyparí", lebo to odovzdajú do cudzích rúk. Proste ako keď stavajú dom, kde prežili všetko do dobré aj zlé sa ustálo a zrazu ho predajú cudziemu. Ten "duch" sa stratí. Lebo krv nie je voda a dúfajú, že odovzdajú deťom kus seba.
Ja pracujem v rodinnej firme. Nikdy som to nebrala tak, že "musím". Práca ma baví, vyhovuje a mám ju rada. Hlavu čistú ako písala Ariesa nemám nikdy, rodinné obedy a oslavy a návštevy sa zväčša strhnú do pracovných porád a rieši sa doma práca neustále. Ale ja tou prácou proste žijem, veľmi ma baví, nie je to niečo, čo "musím". Jasné, sú dni, kedy rozmýšľam, ako by vyzeral život, keby som mala inú robotu (aj si ju viem predstaviť ). Ale potom sa ukľudním, lebo viem, že by som v tom bola sama, že by ma nepotiahli moji blízky tak, ako sa ťaháme teraz.
Takže sklamanie pána chápem, ale dalo sa tak nejak čakať podľa toho, čo Daška napísala.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
v skole som bola uspesna. Podla mna to vsak bola vzdy vec predispozicii, alebo aj stastia a nie vytrvalosti a namahy. Ale ja mam asi taku povahu, nie nejak ambicioznu. Nemam navigaciu, nemam jasny ciel cesty. Ja si tak nejak beham po lese a zbieram jahody.
Takze som sa zatulala aj na nasu stretavku z gympla. Rada som stretla spoluziacku zo strednej, ktora sa vydala za mojho spoluziaka z vysky, tak sme si povymienali k kym dalsim sa stretavame - a moje stretavky sú vzdy tak trochu 2v1 . Nie Slovensko, aj svet je maly! Vsetci z mojich tried zijeme. Z rocnika uz nie. Rozlezeni sme po celom svete s najdivokejsimi karierami.
Vyskusala som si pracu, kde ked vecer v piatok padla, mala som cistu hlavu na vikend. Najprv s kamosmi na private, vikendy v horach ... neskor dieta v skolke, vikendy na biku ci chatach. Momentalne mam pracu, kedy nikdy nemam cistu hlavu. Robim predovsetkym cez sviatky, prazdniny a vikendy ... a tyzdne pred akciou si vsetko musim pripravit. Najradsej mam, ked sa mozem zasit do atelieru, ked vladze hlava pripravovat si grafiku, tlac ... ked to hlava vzda, tak sa bavim s vrtackou, orezavacmi, nastikam si retaz kliestami, robim pecate... Kazda robota ma cosi do seba 
.Tieto realizacie si uzivam, duplom ked vidim, ze funguju tak ako boli navrhnute. Kancelarii a telefonu sa neviem vyhnut, ale vyhrava to u mna manualna robota.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Niet nad manuálnu robotu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V blederužovom riešim doma, podstatu bytia so svojimi deťmi, MM.
Ešte sa vrátim k tým stretnutiam, na to nase z gympla mnoho dievcat nechodi, a su tam doma, lebo? Neboli ciste jednodtkarky .... Ale posledne bola zienka, ktora byva dost daleko. Ma dve deti dvojcata, jedno extremne nadane, druhe so vsetkymi moznymi dis...., manzela mala na invalidnom dochodku, s dost vaznymi zdravotnymi problemami . Neviem ci si dobre pamätam, robila si nadstavbu pre pracu v kniznici, ale zacinala ko casnicka dlho robila casnicku, chilu sa dostala j k vytuzenej praci v kniznici, ale skoncila pri priprave pizze, najlepsej v meste, taha dvanastky, pomedzi to po vikendoch vypomaha na svdabach aby mohla rodina fungovat. Ale to ziena bolo tak uzasne, plne pozitivnej energie .... takze vsetko je relativne.
Ja som bola cista jednotkarka, a je mi to asi na milú jarmilú, nebude to len tym, ze som si nie najlepsie vybrala výšku. Zmätená životom som už veľmi dlho, ale podľa mňa sa to zlepšuje, aj keď možno poniektoré máte zo mňa iný pocit.
Len sa zbieram véééľmi dlho, na to aby som nebrala ohľad pri živote a škole naších detí. U nás sa to otriasa v základoch. Dvom deťom meníme školu, mladšej deve uprostred štvrtého ročníka ZŠ, mladšiemu synovi uprostred gympľa, u každého z úplne iného dôvodu, ale práve pre to aby boli šťastné. U najstaršieho syna som nakoniec pochopila, že napriek šikovnej hlave výška nie je nutnosť ... To obhajovanie u nás doma je miestami boľavé, z viacerých dôvodov.....
Takže samé jednotky nie sú dôležité, často, nie vždy, suplujú zdravé sebavedomie, bezpodmienečnú lásku rodičov. Súhlasím, dôležité je byť dobrým človekom, ale aj vedieť sa postaviť zodpovedne aspoň k niektorým povinnostiam, ale predovšetkým zistiť, čo nás baví, čo nám robí radosť, ide skoro samo a ísť si za tým.