Keď otváraš plnoletosť

Tak moje staršie babatko sa vyklubalo a dostalo konečne status plnoletosti a plnej trestnoprávnej zodpovednosti. A keďže ani na ten slávnostný obed nebolo kam ísť a mater lenivá ho doma sama kuchtiť, resp prežratí sme boli aj tak a do chladničky sa nemestili už ani kvasnice, tak sme si povedali, že ideme do Tatier.

To by nebolo nič výnimočné, lebo medzi sviatkami bol v Tatrách skutočne KAŽDÝ.

Lenže my sme si sľúbili, že to otočíme len tak na doobedie - skontrolujeme vlaky, kukneme nového Stadlera (to tá nová zubačka najmodernejšia, kde ma zlosť ide uchytiť rolety dodáva niekto iný, nie naša firma), podporíme tatranský krachujúci gastroservis nejakou lakocinkou "tu gou" (čítaj na stojáka), ťukneme si tatranským čajom - lebo už môže a 12,47 už čučíme z okna R608 smer domov.

Tak som to moje rozkošné decko zobudila ráno o 4,30, manžela 4,40 (lebo však nadšene nás viezol na stanicu), mladšie decko tiež, lebo Zet chcela vyprevádzať až k bránke a keďže my sme cez tieto sviatky ešte aj sterilizáciu stihli a bolo pod nulou, keby zostala dlhšie vonku mohlo byť na iný problém zarobené.

Zhrniem to do jednej vety. Dali sme to.

V Poprade nás čakalo luxusné počasie a náš "dvorný" fotograf, resp fotograf ŽSSR. Zistila som, že sú to normálne "lovci vlakov" a ono to švácať vlaky na instáč neni len tak - že to normálka kompletka zložitá výbava technická. Kdeže cvakať na telefón a zdieľať. Že to chce ešte potom úpravy, retuše, mazanie, spájanie fotiek - čo fotošop - to bol pre mňa normálne fotošok, že spájať 2 električky do 1 fotky, lebo sa minuli o pol minúty na zábere. A keď vravím, tam a tam som videla normálne konkurenciu fotiť náš vlak - že noooo - to viem, ktoré je miesto, to všetci tam stoja a majú rovnaký záber. Takže ono to je ešte aj o miestach, uhloch, výškach, poveternostných podmienkach a neviem o čom ešte.

V Smokovci sme sa vytrepali s tlupou nadšencov - turistov. Lenže Lenočka išla za lejdy, lebo však jeden rýchlik tam - TEŽka - lanovka - kukuk na Ľadový dom - zase TEŽka - autobus do Štrby a zasa rýchlik na 9 hodín cestovania sa síce nerovnalo sukni (ale mala som ráno ju v ruke, len nebola vyžehlená a nestíhala som), ale rovnalo sa bielym rifliam a koženým čižmám na miernom opätku . Na lanovku stál frontu každý. Aj bez 2 metrových rozostupov som to videla tak cez 150 ľudí (keby dodržiavali tie rozostupy asi by aj v Poprade boli ). Náš úžasný sprievodca - lovec vlakov - nás nasmeroval pekne na chodníček a mašíroval rezkým krokom do kopca. Výhoda štekiel je, že do kopca sa vám ide luxusne. Máte menší sklon chodidla. V podstate ako na skialpoch . A tak stíhať nebol problém, kráčalo sa fajn. Obiehali sme skupinky s palicami, vyžierali proteinovú tyčinku a keď dochádzal dych prichádzali k slovám fotoaparáty a Mariannine legendárne "ale je tu kráááááásne". V polke cesty sme sa rozlúčili s "novým" známym a motivačne "hore si dáme Tatranský" sme to ťapkali ďalej. No a aký krásny pohľad sa nám naskytol na Hrebienku?! Fronta na Ľadový dom, fronta na Tatranský čaj.

Tak sme sa poprepletali medzi ľudí, pokochali sa pohľadom donekonečna, lebo fakt počasie si neobjednáš, to si musíš vymodliť (niekto sa riadne modlil za nás). A davaj dolu tak netypicky - lanovkou - našťastie tak chodí málokto, tak tam nebola ani fronta na lístky a aj málo ľudí.

Bolo skvele. Dolu sme podporili nejaký bar bez ľudí, dali sme si nejaké tatranské ovocie či čo to bolo , aj bagetu - na trdelník bolo zas veľa ľudí a zabehli si na električku. V Hágoch sme špekulovali s presadaním, ale nebola som taká odvážna, lebo električka na Poprad tam už stála a riskovať, že odpichne skôr ako stihneme obehnúť ju a nastúpiť sa mi v ten deň už nechcelo. Tak sme si pofotili viadukty a serpentínky  a skalnatých velikánov až na Štrbské, sadli do náhradnej dopravy a banovala som, že som si nedala 2 tie tatranské ovocia, lebo čo tí autobusári dokážu v snehu, ľade, zákrutách - no .... myslím, že stopy po mojich nechtoch nájdete aj dnes po vyše týždni v tom operadle pred mojím miestom zaryté. A asi tam bude aj jama v dlážke od môjho "brzdenia".

Vlak nesklamal, uspal ma ešte pred Žilinou. Pokecala som so stevardom, ktorý mi ráno robil kávu a už sme aj boli doma.

Oslava 18tky vyšla ako sme plánovali. Jaj nového Stadlera sme videli, dokonca odfotili sa aj s ním, Profi fotku ešte čakám. A mne sa podaril raritný záber - však sme kvôli nemu skoro zmeškali spoj. Keď sa 2 generácie električiek stretli. Najnovší so 100 ročnou dámou.

A tak to nejak aj má byť. Generácie sa striedajú, mladí dospievajú - len ja zrejem do krásy.

Čus bus - a nebojte sa cestovať. Lepšie to asi nebude a v respirátory vyzerá človek tak záhadne ... a mlado .