Keď smeti vynášam

A nebudem sa baviť o covide dnes. Dúfam. Aspoň nie tu.  Ako decká sme mali povinnosť vyniesť smeti. Jasné, že sme vždy čakali na povel od mamy. Pre mňa za mňa mohol byť smetiak plný do 3/4 a rovnako po okraj, nejak ma to netrápilo. Radšej som zamierila k inému smetiaku, keď sa dalo ale ten "hlavný" kuchynský som bez povelu nevyniesla.Neznášala som to. Lebo veľký odpadkový "sud" či ako sa to správne nazýva, sme mali pred domom. Tak na 20 krokov. Absolútne celé zle, lebo obliekať sa v zime sa mi pre to hop sem hop tam nechcelo, v lete sa mi nechcelo ani obúvať. A vrchol všetkého boli jar a jeseň keď napršalo. Alebo celkovo, keď práve pršalo. A mohlo aj liať.Zväčša som to riešila tým, že som sa šuchla do otcových topánok (číslo 47) - teda o riadny kus väčších od mojich už dospeláckych 41 a vykonala moje poslanie. Ani som len netušila, aký "problém" mi vyvstane ako dospelej. Lebo som sa odsťahovala od  topánok číslo 47. Ooooo - ako veľmi mi chýbajú. Na dome máme smetiak umiestnený ešte na makadamovom podlaží. Hrubom makadame. A tak som začala v lete realizovať moju misiu tak, ako som za decka bola zvyknutá. Rozprávkovo. Vyzeralo to, ako keď víla Amálka cupká po lúčke zrána. Skok jeden kamienok, skok druhý - to bola zatiaľ len cestička s dlaždicami. A potom sa Amálka zmení na Malú morskú pannu a čo krok to utrpenie, lebo nôžky síce ako hodváb nemám, ale tak skala je skala. Obdivujem Zet, ako to dáva so svojimi labkami. Preskackám teda na drevenú dosku - balansujem, lebo je úzka. Šup šuch a smeti sú tam, kde majú byť. A už len cesta späť. Tu sa Malá morská panna mení na Gloriu. Toho hrocha z Madagaskaru. Naštéluje sa a skočí na prvú dlažobnú rovnú kocku ponad všetky striehnuce makadamové skalky, ktoré sa tešili ako mi prevedú akupresúru aj cestou spátek. Zvyčajne doskočím a ubalansujem. Svet sa dotrasie, sejzmograf v Hurbanove zakreslí čiaru, nad ktorou zas budú dumať odborníci a ja sa rútim dnu. Takto rozprávkovo to vyzerá v lete. Lenže! Lenže november už nie je leto a tak chtiac nechtiac som sa ráno pozerala, čo by som si natiahla narýchlo na nohy, lebo u nás navrch aj poprchalo. A tu! 47mičky!!! Nie, otec u nás nebýva. To len moje bábätká dorástli do topánok starého tatka. Obaja sa "podedili" a nosia 47mičku. A ja sa teším, že znovu sa môžem našuchnúť pri vynášaní smetí zľahka do topánok.