Na úvod len toľko: už to tu, dávnejšie, odznelo: som štepená proti technike.
Ale v autách sa vyznám celkom dobre, ba až na lepší priemer to vidím.
Bezpečne a s prehľadom sa orientujem v značkách, modeloch, dieslakoch, plyňákoch i benziňákoch 
No došiel na psa mráz
Motostorry 1:
S kolegom sme vybehli služobným autom do mesta voľačo poriešiť.
On svoje, ja svoje.
Kúsok od seba. Kto sa prv vybaví, počká toho druhého pri aute na parkovisku.
Tmavomodrý nissan, dodávočka zánovná.
Bola som hotová raz-dva-tri. Vykročila som smerom k parkovisku, vizuálne zhodnotila
situáciu, zaregistrovala auto, blahosklonne si pomysliac, aká som šikovná, keď tam budem prvá.
Dumám, či nejakú ľahkú vylomeninku učiním, kolegu pobavím. Nohou som sa oprela o auto, trošku hruď vytrčila, akože v modelkovskom postoji zotrvám. Kolega je známy zmyslom pre humor, bude veselo ... 
Alebo inak ? Laškovne sa opriem o auto celá, no zdá sa mi to trošku sexistické, upúšťam aj od tejto pózy, oprašujem si nohavice, keď mi padne zrak na dvere:
„A kde je firemné logo ??!“ Obehnem auto a pozerám na dvere z druhej strany.
Ani tam ho niet! Očami prepaľujem špz-ku: Boh môj Boh ! Veď je to auto z vedľajšieho okresu.
VOLKSWAGEN! A o štvrtinu väčší !
Ľahúčko sa prikrčím, s pocitom, že som zaručene neviditeľná 
, sa odplížim. Na opačnej strane parkoviska zmerčím náš nissan, ešte stále bez kolegu, tíško, skromne a nenápadne sa k nemu postavím a čakám.
Priznám sa mu? Nepriznám ?
Prizanala som sa.
Taaaak sa smial, že ani naštartovať nemohol. A ja s ním. 
Keď sa mu to konečne podarilo a pohli sme sa, obiehali sme môj omyl vo chvíli, keď doň nastupovali dvaja páni. Pri predstave, že by ma boli vymákli vycapenú na ich aute, som dostala záchvat smiechu po druhýkrát.
Zadúšajúc sa smiechom som sa zmohla ešte na kompliment smerom ku kolegovi:
“Tss ... aj tak mám ja krajšieho šoféra !“ 
Motostorry 2:
Bola u nás na návšteve priateľka i bolo ju treba ráno na stanicu odviesť.
Trošku ma naháňali iné povinnosti, nuž sme sa dohodli, že len k vlaku, cmuk/cmuk, pá a čau, ja frčím ďalej.
Do rodiny nám k staršiemu renaultu pribudla novšia fábia. Scout. Tou sme, aj s priateľku, vyrazili.Parkovacích miest celkom dosť, ráno krásne, rozlúčkový sentiment ma zachvátil, až na druhé nástupište som s ňou išla. Do pristaveného vlaku je nasmerovala, objala, vystískala ... No že šťastlivo, ale ja už bežím! 
Precupkala som služobným prechodom, slniečko svieti, svet je krásny, svet je krááásny 
nôtim si,cvaknem centrálom .. a nič. Cvaknem druhýkrát... a zasa nič.
Fuuuuu ! toto čo je ?!! Skúsim po tretíkrát a opäť neúspešne. 
Úkosom registrujem, že oproti ma sleduje neznámy pán.Do kelu! Ešte aj kabelka s mobilom je v aute ... Ale keď bude najhoršie, poprosím niekoho o telefón,manželovo číslo viem spamäti.
Cvak. Nič. Uaaaa ! Zúfalo sa otočím smerom k pozorujúcem pánovi.
„Nejde vám to!?“
„Nieee!!“
„Ukážte.“
Zoberie mi kľúče, šťuk ... že reku ... však si dvere manuálne otvorte... 
Plesnem sa po čele.
„Ja som ale blbááá, vôbec mi to nenapadlo !!“
Pán sa pobavene a zhovievavo usmieva, strká kľúč do zámky ... keď v tom kameň,
ktorý sa mi s úľavou chcel odvaliť z hrude, zastal. Dvere nereagovali ani na mechanický pokus.
Raz, dvakrát ... trikrát ... nič ...
Zneistel aj nezámy dobrodinec. Precvakáva centrál, skúša dvere, kufor ... nič sa nedeje.
Hlavou mi preletí katastrofický scenár, že asi elektronika odišla, zamrazí ma pri predstave,
čo všetko bude treba riešiť . Víkendové plány v trapu. 
Pán neúnavne skúša, v nechápavom rozpoložení sa pýta:
„A máte to správne kľúče?!“
Uaaaa, však som s nimi došla, z auta s nimi vystúpila, zamkla ho !
Bezradne sa na seba pozeráme, neistota narastá ... keď sa plesnem po čele druhýkrát.
Nakloním sa k nemu a zahanbene šepnem:
„Kľúče sú správne, ale ... auto nie! Ale nikomu to nepovedzte!“
A rozosmejem sa.
( Zrak mi predtým padol na zadné sedadlá, kde mala byť moja kabelka. Miesto nej tam trónili dve detské autosedačky :-* )
Potiahnem ho za rukáv, urobíme tri kroky dozadu a ja mu ukazujem
vľavo, o dve autá ďalej, takmer identickú fábiu. Nášho scouta.
Rozosmeje sa aj on, sprisahanecky sa poobzerá, že reku, ako dobre, že nás nikto nevidel ... a že ... snáááď sme žiadnu ujmu tam vedľa nespáchali.
Naštartujem, vycúvam, zatrúbim a zamávam, ešte raz sa usmejem .
Pán mi so sprisahaneckým úsmevom odmáva a ja s pocitom, že som don debilos idiotos,
frčím v ústrety víkednu.
no, hneď mi je krajšie na duši, keď ťa čítam :-* Ten pocit, že nie si v tom sama, no na nezaplatenie 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tiez mam spustu motozazitkov, na ktorych sa s odstupom casu smejem, ale ked sa mi stali, tak mi nebolo vsetko jedno
V nemenovanom nakupnom centre som zaparkovala a neskor v panike nevedela najst auto. Takze v niekolko podlaznom parkovisku som doslovne robila rojnicu a hladala svojho strateneho tatosa.
Alebo ked som z Avionu sla domov cez Senec, nedopatrenim som sa dostala na dialnicu. Tak som sla " skratkou"
A to nevravim o zazitkoch, ked ma zastavili policajti a mojich originalnych vyhovorkach
napriklad preco nemam zapnute pasy. No aby som si nedokrcila bluzicku!
Neuverite, ale policajt spustil rehot a preslo to bez pokuty. A nielen raz ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak si mi pripomenula, jak otvorili euroveu. Zaparkovala som vedla takeho čohosi preskleného, tuším v oranžovej zóne. Ponakupovala. A ršla k autu. A to nikde. Po 20 minútach pobehovania prišiel ku mne nejaký pán, neviem či vrátnik, alebo jak ho nazvať. Najskôr ma presviedčal, že to bola iná farba. Nie, nie, bola rovnaka. Už som sa použila a v nákupných centrách vždy idem dnu aj von rovnakým výťahom. A po ďalších 20 minútach, ke´d to celé obiehal so mnou mi zrazu dal spásonosnú otázku: Abolo to -2 alebo -3 toschodie? Aboli sme doma
A naposledy, ke´d manžela zastavili policajti, že nesvieti, hne´d reku, to som zapíčinila ja, ja som to vypla. A oni sa na mňa pozreli, vrátili mu paiere a povedali - kúpte svojej manželke niečo za 30€, toľko práve ušetrila
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak to ja si v nakupnych centrach vzdy nafotim do mobilu stlp s cislom a sekciou kde parkujem , pripadne dopisem este poschodie:o) a ked sa stratim, idem za obsluhou parkoviska s fotkou a oni ma vzdy s rehotom donaviguju :o).Tiez som predtym parkrat pobehovala ako splasena koza,:o) tak sa mi toto osvedcilo..........
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kefara, ty si stále za hviezdu. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kefara ty nikdy nesklames 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja nieco pridam: mali sme vtedy Formana a bola som tankovat. Uzaver som odomkla a vylozila na strechu... lebo sak inde miesto nebolo. Natankovala som, zaplatila a podho prec. Asi tak po 2km mi doslo, ze som asi nezamkla nadrz . Zatiahla som ku krajnici, ale napodiv na streche uz uzaver nebol.... no ale chod popri ceste hladat male cierne cudo. Ked som zacala zhanat tento "nahradny diel", tak sa ukazalo, ze som zdaleka nebola jedina zabudliva.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
U nás pravidelne v lete cestou na dovolenku sa zastavíme na odpočívadle... občerstvíme sa, vyvenčíme psíka, dáme piť aj jemu, posadáme, pripútame sa a vychádzame z odpočívadla, keď manželovi sa niečo nepozdáva a položí tú kritickú otázku: " A kto zavrel kufor ? /máme combi/" No predsa nikto... my veselo chceme ísť na diaľnicu s otvoreným. Jeden by si pomyslel, že raz a poučíme sa, tento rok to bolo po tretí raz a zas sme spokojne všetci piati sedeli .
A na začiatku roka podobne ako u Teba, kefara. Kým manžel parkoval, ja som našu najmladšiu odprevadila do triedy. Stretli sme sa v polovici cesty a mierili k nášmu autu... až nato, že ja som si to mierila len k farbe nášho auta - parížskej modrej, trafila som aj národnosť - nemca, aj combi sa zhodlo.... ale namiesto Opla som sa skoro dobíjala do VW . Manžel sa skoro rozpučil od smiechu...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ty si neodolatelna, draha :-D
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veru tuším mám aj ja s autami pár príhod. Bolo to dávno, pradávno, snad dva roky po revolúcii. Chodili sme s kolegyňou po služobkách. Ja som bola ešte bez vodičáku. A ona šoférovala. teda dopredu pohoda. Horšie bolo, keď bolo treba zaradiť spiatočku. To jej nijako nešlo. Prečo, netuším. A tak sme museli hlaďať vždy parkovacie miesta, ktore boli na kopčeku. Aby sme zbehli dozadu samospádom. Alebo dostatočný priestor na otočenie. Raz sme sa v takom zimnom čase zastavili u jej otca. A ten zhodnotil, že nemáme kvapalinu v ostrekovači. Tak aby nám to nezamrzlo, nalian nám tam výskočku. Teda, asi sa to v rôznych krajoch volá rôzne, tá prvá slivovica, čo tečie pri pálení. Čo sa nikdy nepije. Ale po slivovici smrdí statočne. Ešte šťastie, že nás nezastavili policajti - nevim, ako by sme boli tú vôňu vysvetľovali.
Z rovnakých časov pochádza aj príhoda môjho kolegu. Kúpil si nové veľké auto, malo aj diaľkové ovládanie, čo vtedy nebývalo. S autom išiel do Viedne na letisko. Odstrojil dcéru do Ameriky a bum, do auta sa nedalo dostať. On stál pri svojom, ale proste to nešlo a nešlo. Po viac ako polhodine sa podarilo auto otvorit. Lenže to už neplatil parkovací lístok. Musel kúpiť nový. Takže auto zamkol a išiel zaplatiť... A opakovala sa situácia. Znova pokusy. Na druhý krát už auto neopustil a dostal sa z parkoviska nejak inak. Celú cestu domov sa bál aj zastaviť. Doma hneď s autom do servisu. Auto v poriadku. Nakoniec sa zistilo, že na letisku funguje niečo, čo dokázalo nejak prepnúť tento kľúč... No sranda preveliká, hlavne, keď ostal na tom letisku sám, mobily ešte neboli a z jazyka vedel akurát tak pozdraviť....
jaaj, dobrú tému si dala - teraz som si zase spomenula, jak mal švagor staru škodovku. A ráno piatej sme nabehli všetky baby v nočných košeliach a na ulici roztláčali auto. Lebo neštartovalo a doma sme boli iba my :)
Alebo jak sme sa s týmto starým autom vybrali do Viedne na nákupy. A zrazu nám na širokej štvorprúdovej ceste skapalo a museli sme roztláčať v premávke
Alebo jak som išla s kolegom na služobku do Košíc a jemu nefungovali v zimnej púšti stierače. Sranda prevelika, každých niekoľko km sme zastavovali pri kôpke snehu a umývali v nej okná... Dosť sa nám ttá cesta pretiahla...