Krátila som si včera čas a narazila som na Netflixe na dokument o minimalizme. Síce som to nedopozerala, ale sú myšlienky, ktoré ma zaujali.
Všade okolo nás máme reklamu, ktorá nás presviedča o tom, že keď si kúpime presne toto, tak:
a) budeme ihneď zdraví (rozumej šťastní). Budeme môcť behať, skákať, zabávať sa. Bezbreho jesť...
b) okamžite nás to urobí šťastnými. Veď len vďaka novej kabelke, topánkam, knihe sa splní všetko, o čom snívame.
Vlastne, snívame o niečom? Tak ako kedysi. Proste som si chcela kúpiť knihu, tak som si to musela naplánovať do rozpočtu. A nekúpila som si okamžite. Tešila som sa, že po výplate. Dovtedy som chodila do kníhkupectva do nej listovať. A to kniha je len taká drobnosť z dnešného pohľadu. Nový kabát? Topánky? Načo o tom snívať? Proste zapnem net a na pár klikov a dva dni je to doma. Zle som trafila veľkosť? Veď vrátim. Mmch, celkom ma šokovalo zistenie, že väčšina obchodov takto vrátený tovar jednoducho vyhadzuje do odpadu. Žiadne šetrenie.
Momentálne sme často fakt jak tie malé deti - niečo chcú a chcú to okamžite. Žiadne tešenie sa, dlhé snívanie. Všetko tu a teraz.
Ale fakt nám tie veci priniesli do života šťastie? Alebo úspech?
V nejakom dokumente o indiánoch hovorili, že oni oblečenie nevyhadzovali. Všetko používali veľmi, veľmi dlho. A keď doslúžilo, tak ho pochovali do zeme. S vďakou, že doslúžilo. My tuším akurát tak odkladáme do skríň. A po pár rokoch vyhodíme niektoré aj nenosené. A nie je to len oblečenie. Minule som pokukávala po nádherných bábovkových formách. A novách formičkách, plechoch. Ešte stále som všetky staré formičky neotestovala. Ale mám ich.
Vieš čo, vlastne ja som si chcela pred Vianocami kúpiť kabát. Chcela som to spojiť s výletom do Bratislavy. Teraz som to odložila, tak sa vlastne môžem na nový kabát tešiť naďalej. Ktovie, či aj neprišporujem na drahší za ten čas 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja to furt vravím - nevadí, aspoň sa môžem dlhšie tešiť na niečo / niekoho.
V podstate advent má byť na to, že niečo očakávame, tešíme sa na to. Len sme na to nejak zabudli. Docela zaujímavé emócie mám teraz ja. Aj som chcela niečo doplniť doma s vianočnou výzdobou, nejaké guľky, cililingy, čačalingy. Ale furt nejak majú na "mojom" kvetinárstve cedule a cez FB sa mi objednávať nechce. A docela sa teším na žijem tým pocitom, že si predstavujem, čo si tam kúpim a ako to tam bude vyzerať ... keď otvoria
.
Rovnako tak som dnes fantazírovala nad tým, ako som v lete chcela do Rakúska ísť na vláčik. Do Mariazellu. Takým tým panoramatickým. Ako si dám úžasné raňajky a voňavú kávu k tomu. V hrubom svetri sa budem radovať z pohľadu na zasnežené okolie - vpravo, vľavo. Ako tam vezmem rodičov, lebo to dostanú ako vianočný darček. Že sa pozrieme na námestie, kúpime perníky a pôjdeme na ďalší vláčik domov a to už si loknem voňavého vínka (možno i vareného) alebo punč či skvelú čokoládu s bohatou bielou šľahačkovou čapicou. A že potom vo Viedni ltt stihneme prestup do Bratislavi. No - a môžem sa zas o dlhšie tešiť.