nase matky !!!

Drobec, nie je mi jasné, čo všetko si mala na mysli, keď si písala svoj príspevok, no spomenula som si na úryvok z mojej obľúbenej knižočky Prorok od Chalíla Džibrana... Často si na naň spomeniem, keď počujem rozhohory - náreky o nevďačnosti detí...
- Hovor nám o deťoch. A on riekol:
Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Sú synmi a dcérami Života, túžiaceho po sebe samom.
Prichádzajú cez vás, ale nie od vás, a hoci sú s vami, nikdy vám nepatria.
Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky. Môžete vytvoriť domov ich telám,
ale nie ich dušiam, lebo ich duše prebývajú v dome zajtrajška, ktorý nemôžete
navštíviť ani vo svojich snoch. Môžete sa usilovať byť ako ony, ale nechcite ich
urobiť podobnými sebe, lebo život sa nevracia ani nezostáva pri dnešku.
A ešte jeden citát:
Deti začínajú tým, že svojich rodičov milujú, neskôr ich odsudzujú a zriedka, ak vôbec niekedy, im odpúšťajú. (Oscar Wilde)

Tiež nemám ten pocit že by deti nevedeli poďakovaťˇ...To tiež treba deti učiť a viesť ich k tomu- nečakať že sa samé dovtípia...občas chlapcom nadhodím, že som šťastná že ich mám, že sú skvelí, šikovní, že som na nich pyšná a veru sa mi aj odozvy od nich dostane.Občas keď mi je smutno, alebo keď sa im zazdá že mi je smutno tak sa ma opýtajú: maminka trápi ťa niečo? Raz ma syn nečakane nádherne obdaroval-v období keď mi bolo ťažko- išiel si pokúpiť na burzu zberateľov nejaké drobnosti za svoje ušetrené korunky a prišiel s knihou ručných prác, že ešte aj zľavu s tou pani dojednal, len aby ma potešil. A bola to super knižka taká stará, ale sú v nej pre mňa zaujímavé textilné techniky a to mal 8 rokov

Alebo keď mi syn po nejakom čase ako som dostala vodičák len tak zapotil: maminka už super šoféruješ- lepšie ako tatinko To proste poteší

ja si myslím, že viem o čom písala drobec..pretože aj ja mám kvázy problém s mojou mamou...vyvrcholilo to na vianoce, kedy som si ja 34 ročná po prvý raz vo svojom živote dovolila zvýšiť hlas na moju mamu....doteraz to neprichádzalo do úvahy....mama by mi potom, ako už tisíc ráz predtým vyvolávala, ako preplakala celú noc kvôli tomu, čo som jej povedala, podotýkam, slušne som jej povedala svoj názor...ale ani to som nemohla...celý život som si dávala pozor, na to čo a ako poviem svojej mame, aby som jej to hodiny nemusela vysvetľovať...z toho dôvodu som návštevy s nou obmedzila na minimum a celé roky už ako dospelá som sa prispôsobovala ,to znamená celú rodinu jej rozhodnutiu, poprípade som klamala, aby som sa čomusi, čo vymyslela vyhla...niekomu sa to bude zdať absolútne absurdné, ale celý život som žila tým, čo povedala mama a žil tým aj brat a žije tým aj otec...viem, že mi teraz napíšete, čo mám ako dospelá vedieť, že si mám stáť za svojím, v kľude povedať mame svoj názor, ale asi neuveríte, nejde to...neviem, či ma tu niekto chápe, či to niekto pozná....

Tie vzťahy sú niekedy asi dosť zložité.Ja som maju maminku fakt veľmi ľúbila, vždy som ju vystískala, vyobjímala, ale tiež boli momenty kedy sme sa aj pochytili. A nie raz som sa pochytila aj s otcom, ale moji rodičia- ani mamina, ani otec nemali problém, keď si to nechali prejsť hlavou a zistili, že chyba je na ich strane zdvihnúť telefón a ospravedlniť sa- oni mne z pozície rodičov k dcére. A veľmi si ich za to vážim. Podľa mňa je to málokde ideálne- vzájomné vzťahy- ale je veľmi dôležité napriek tomu sa ľúbiť a vedieť si to dať najavo, že sa ľúbime.

Čo by som ja dala za jednu,jedinú hádku s mojou mamou..Maminu už bohužiaľ nemám ale chýba mi stále a veľmi..Mamu ničím nenahradíš! A že sa niekedy treba aj o ňu postarať? Ona sa nestarala,keď si bola maličká? Nepiplala v chorobách a neradovala z tvojich úspechov? Všetko sa dá,len treba chcieť. Kto chce- hľadá spôsoby, kto nechce-hľadá dôvody..
S mamou je svet celý,bez mamy zneho kus chýba..(brokenheart)

Evička môj tatino je na tom zdravotne dosť zle a s bratom- jeho synom si nikdy nijako extra nerozumeli- vždy bola medzi nimi akási rivalita, nepochopenie, alebo ani neviem ako to nazvať.A teraz? Brat sa o otca stará 24 hodín denne a minule mi povedal-bodaj by ma ešte roky vládal "buzerovať", dávať do pozoru a rozkazovať mi čo všetko treba na záhrade porobiť. Je to tak- veď keď sa naši rodičia pominú- odchádza kus nás, keď si nerozumieme so svojimi rodičmi- akoby sme nerozumeli veľkej časti samých seba a to bolí...Netreba sa nechať ovládať takými žabomyšími vojnami- je to úplne zbytočné

ahoj, drobec. Ja len toľko: každý vzťah by mal mať hranice.

Ja sa s matkou znesiem, len ked byvam daleko odtial a pridem raz za dlhy cas na obed (odstahovala som sa v osemnastke). Ine to uz nebude... Je to cudna osoba, panovacna, urazliva, ked nie je po jej, tak trieska, rozbija, kuje intrigy... Moj otec pri nej podla mna len trpi, nikdy nepochopim, preco ju neopusti, myslim, ze je len lenivy este nieco v zivote menit. Som zo 4 deti, bratia su voci rodicom ignoranti, ja a sestra sme "ocinove" - aj si tak vravime, ako sa budeme starat o fotra, ked bude stary... a potom vzdy pride rec na to, kto sa bude starat o mamu, ked je taka, aka je. Vysvetlila by som to takto - dava rany pod pas. A to sa tazko zabuda...

Vzťahy majú vždy dve strany mince...a tiež sa vraví: že čo zaseješ to budeš žať...niektorý rodičia nechápu, že vzťah medzi nimi a deťmi je proces na celý život, že sa doňho treba vkladať srdiečkom a na staré kolená sa potom len čudujú aké sú tie deti nevďačné /videné ich optikou- nevďačné/...aj také vzťahy sú

Dovolim si dodat,MATKU MAS LEN JEDNU,nech je aka chce,vzdy pre nu budes dietatom,aj kd ti bude 50,mozes ju nenavidiet aj milovat zaroven,ved laska a nenavist,nemaju daleko od seba.Ale nezabudaj,je to tvoja matka,aje krasne ze je,lebo ked tu raz nebude bude ti smutno,budes plakat a vsetko tie chyby ti budu chybat.

Ja mám užasnu maminu, vždy sme si rozumeli, občas sme sa pochytili ale nikdy sme na seba nekričali a nehádali sa, vždy som mala voči nej rešpekt a nikdy by som jej nepovedala škaredé slovo, ale ani som nemala dôvod. Ked som bola v puberte tak sme mali sem tam nezhody, ale to tak raz za pol roka, ale to ja som vtedy robila chyby, až teraz si uvedomujem aká tažká uloha je vychovať deti a hlavne ich vychovať dobre. Ona vždy stojí za mnou a ked ma na niečo iný názor tak si sadneme ku kávičke a pekne mi povie že by som mala nad niečim porozmýšlať. Som na nu velmi naviazaná a teraz ked už bývame sami tak mi velmi chýba. Neviem si predstaviť že by tu už nemala byť, velmi ju potrebujem. Ked sa udeje niečo zle vždy viem že nájdem v rodičoch oporu a to mi dodáva silu. Preto musí byť pre vás ostatne velmi tažke, ked s maminou nevychádzate dobre alebo ju už nemáte. Ked sa udeje človeku hocičo vždy by mal mať oporu v maminej náruči.

Pamätám si, ako som ako malé dievčatko kráčala s mamou do obchodu. Držala som ju za ruku a čudovala sa, prečo má ona ruku vystretú a ja zohnutú. Či to bude niekedy inak. Mala som vtedy asi päť rokov a o mamu neskutočný strach. Len aby tu bola, aby sa jej nič nestalo.
Rástla som a moje názory sa prestali zhodovať s názormi mojej mamy. /Čo iné sa dalo čakať v puberte?/ Nie vždy sa jej páčilo, čo sa okolo mňa deje. No prešli sme i tým.
Niekedy v lete sme na tejto stránke rozoberali mamy a myslím že to bol Unbelami, čo prišiel s návrhom, povedať naším mamám, ako ich ľúbime. Priznám sa, že sa mi do toho nešlo ľahko. ĽÚBIM svoju mamu, ale povedať jej to len tak? Z ničoho nič? Veď som jej to naposledy povedala v deň mojej svadby. A to ma pohlo. Deň mojej svadby bol pred trinástimi rokmi. Ja som mojej mame nepovedala trinásť rokov ako ju ľúbim. Chytila som mobil a volala. Žiaľ, nebrala telefón. Bola v práci a telefón mala v šatni. Tak som jej poslala sms-ku: "Mami, chcela som Ti len povedať, že Ťa veľmi ľúbim." No keďže som vedela, že to bude mojej mame čudné, dopísala som ešte: "Neboj sa, nezomieram."
Chúďa moja mamina. Keď to prečítala, okamžite volala na môj mobil. Myslela si, že som niekde odpadla a ešte kým ma odviezla sanitka, stihla som poslať túto sms-ku. Tak sme sa na tom nasmiali.
Ale moja mama bola v ten deň usmiata a všetky jej kolegyne s ňou .

To je krásny príbeh anita.

nechcem zlahcovat situaciu ale nemozem si pomoct napadol ma jeden genialny vtip
deti mali napisat sloh na temu "MAMA JE LEN JEDNA"
ANICKA napisala:vcera som bola v zoo a som sa stratila a maminka ma nasla a kupila mi zmrzlinu "MAMA JE LEN JEDNA"
ZUZKA napisala:vcera sme boli v lese a ja som spadla a rozbila si kolienkO maminka mi ho pofukala a osetrila "MAMA JE LEN JEDNA"
a MORICKO napisal:vcera som prisliel zo skoly,mama lezala na gauci opita ako cepy a krici na mna"MORIC PODAJ MI Z CHLADNICKY DVE FLASE PIVA...a ja jej kricim MAMÁ JE LEN JEDNA!!!!!

Ani my nie sme dokonale a ktovie, co o nas raz budu hovorit nase deti

No presne tak eifelovka-a naše matky mali tiež svoje matky, a tie mali tiež svoje matky a problémy tam isto vždy nejaké boli- či väčšie, či menšie, ale napokon je krásne to že tento vzťah nás učí naozaj milovať. Partnera môžme milovať, môžme mu porodiť dieťa a môže to byť krásne, ale môže to tiež skončiť rozvodom pri nedorozumeniach, pri nepochopení...lenže s matkou sa rozviesť nedá- to je puto na celý život...môže to byť aj vzťah s prepáčením na " hovno", ale s matkou sa proste nerozvedieš ide len o to či to napokon skončí pochopením a láskou, alebo zatvrdnutým srdiečkom(brokenheart) - ale je to puto na celý život

Myslím že rozumiem tomu, čo myslia drobec a yaya. Ja som vždy bola taká, kam vietor, tam plášť. Každý kto chcel so mnou mohol manipulovať, ako sa mu chcelo. A ja som sa nechala napriek môjmu pocitu, že by to tak nemalo byť – sebadôvera a sebavedomie boli pre mňa neznáme veci. Moji rodičia ma vždy dokonale vedeli zadupať do zeme.
Ked som trochu načala ezoterické a karmické veci a vdaka numerologii som spoznala lepšie svoje gró, vzťahy medzi mnou a zvyškom okolia, začala som pracovať na zmene mňa a aj všetkých okolo seba, vrátane mojej mamy. V súčasnosti je to tak, že moja mama vie, že je manipulátorka, dávno to pochopila i prijala a snaží sa pracovať na tom, aby manipulátorom nebola. Je mi vďačná za to, že ju vediem a učím ju pozerať sa na všetko okolo seba inými, novými očami a pracovať na sebe. Som učiteľom aj pre dalších ľudí v rodine, učím ich rada, s láskou a s pozitívnou energiou – to zn. že často neverbálne. Naše vzťahy sú stále lepšie a lepšie, ale treba na tom stále pracovať.

Milé dievčence, prešla som všetky vaše "žiale" aj rady. Je to veľmi zaujímavé čítanie. Tiež si myslím,že rodičov si vyberáme - Elin to spomenula.
drobec: Láska si nekladie podmienky - alebo mamu ľúbiš a aj ona Teba - potom spoločne nájdete riešenie tejto krízy. Aj mama by mala pochopiť, že si nemôže dovoliť všetko. Mysli na to, že takto priamo aj nepriamo vplývaš na svoje dieťa, preto rozumne zváž každý unáhlený krok. Popretŕhať vzťahy je jednoché, ale čo keď sa ti to vráti? Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sú tak trochu naše zrkadlo. Spýtaj sa sama v čom sa mame tak veľmi podobáš a možno pochopíš...

Ali, zlatko, kde si bola tak dlho...
... chápem, čo drobec aj yaya chceli povedať, moja máti bola od rozvodu ako matka troch detí generál...nebudem ďalej rozvádzať, JA pre dobro v rodine dodnes ustupujem a vyhýbam sa dialógom, ktoré končia pri peniazoch a ...moja polovička často preto zúri /samozrejme diskrétne). Tak alebo onak, je to moja mama a ja som rada, že ju mám - môj manžel nemá mamku od puberty... aj keď ma, ako dospelú samostatne mysliacu a nezávislú osobu akceptuje až odkedy sa jej narodil vnuk...
... chápem ju, obdivujem - nedokázala by som v takej krízovej situácii vychovávať sama tri deti ako ona a ... milujem ju , hoci jej to tiež často nehovorím.

zvláštne, čítam tu, ako píšete, že ľúbite a máte radi svoje mamy...a nikdy mi to nebolo viac cudzie ako teraz...nikdy som si neuvedomila až teraz, že mne mama, pokiaľ mi pamäť siaha napovedala "ľúbim ťa...", viem, že nie vždy sa to dá, alebo nie každý to vie, ale ani ja to mojej mame neviem povedať...myslela som, že je odsúdenia hodné, čo som písala o svojej mame, že by som mala trpieť pocitom viny, že som o nej v podstate nenapísala nič dobré...ona dobrá je, neublížila by mi, ani mojim deťom, peniaze mi dá, bojí sa o mna, ked dačo, volá mi....ale nepovadala to a predstavte si, ani ja to neviem celkom povedať mojim deťom...to znamená, že im to poviem, lebo viem, že im to mám povedať, že to potrebujú počuť, možno práve preto, že som to nepočúvala ja....ale ked to hovorím cítim sa tak zvláštne, tak cudzo....neviem, či ste ma pochopili....

yaya to je len nezvyk prejavovať takto city- si myslím, isto sa necítiš tak cudzo a zvláštne preto lebo by ti to bolo cudzie- ten obsah slov, ale jednoducho si nevyrastala v prostredí kde sa to častejšie hovorilo.Ja to mojím loptošom hovorím často a oni ma tiež občas takto potešia

...veľa ľudí - veľa odlišných životov. Pokiaľ chceme veci meniť,je nádej dospieť k lepšiemu - ak to vzdáme, cítime to ako prehru. Niektorí ľudia nevedia vyjadriť svoje city, lebo ich to tiež nik nenaučil.

Vzťahy medzi rodičmi a deťmi bývajú všelijaké... napríklad nevlastný otec, s ktorým som vyrastala, ma prvýkrát v živote oslovil krstným menom až na maminom pohrebe... a nebolo to tým, že by ma vôbec nemal rád...

dievcata...mne mamina zomrela ked mala 34 rokov ja som mala 13 a sestra 8...otec od nas odisiel uz davno a neprisiel ani na pohreb jedine co ho zaujmalo bolo ked som mala 18,ze mi uz nebude platit vyzivne vo vyske 320,-Sk on mal svoju rodinu a z toho druheho manzelstva ma syna..ja som ho vyhladala pred par rokmi a teraz sa navstvujeme ale ani ja ani on z otcom nekomunikujeme..je to cudak na pohladanie......ked mu brat povedal,ze som sa mu ozvala tak sa vyjadril,ze on ma vidiet nechce dobre nie????a teraz je sam zije na morave opusteny ako prst a ani nevie ake ma skvele vnucatka...

uz som to spominala v inom prispevku ze starka ale viac menej sa o nas starala mamina sestra ona bola slobodna a ked mala 27 rokov tazko ochorela ..poslali ju domov zomriet a v tom case zomerela moja mama a ona ako keby dostala novu sancu od zivota..proste zubami nechtami bojovala a dostala sa z toho bola to zena z velkym "Ž" ona snad vedela vsetko..nepamatam zeby bolo nieco coby nevedela z mojou segrou mala ine starosti to bolo trucovite dieta hoc kedy za nu prepisovala ulohy alebo mlada dama od zlosti roztrhala pisanku..aj ked nikdy nemala svoje deti tak aj tak ich mala vela pretoze vychovala vsetky deti svojim sestram taka nahradna MAMA to bola...pisem bola pretoze.........pred vianocami bol rok co zomrela

Mylsím, že deti si svojich rodičov vyberajú s nejakým zámerom. Stále nad tým rozmýšľam, keď sa s mamou pohádam - je to málokedy, nie som konfliktný typ, ale ako správny kozoroh si urobím aj tak svoje, aj keď mamin názor je úplne iný
Moja mama má stále pocit, že ona jediná vie, čo je pre koho správne a aj keď sa jej človek vôbec na nič nepýta, tak má radu hneď naporúdzi .
Každý rok nastáva stále ten istý problém - kde budeme na Štedrý večer !!Bývame s priateľom a synom už nejaké tri roky spolu a keď som minulého roku povedala, že budeme doma, tak som si vypočula svoje - od nevďačnosti až po vydieranie typu, že keď neprídeme, tak už nemusíme chodiť vôbec...(už som si na tieto reči zvykla ) Pritom nie je sama, žije už roky so svojim priateľom. Na Štedrý večer som si dovolila takú drzosť, že som sa tri týždne pred termínom pobrala do pôrodnice . Keď ma prišli pozrieť, tak prvé čo z nej vypadlo bolo: To si teraz porodila naschvál, len aby si nemusela prísť do Čaju (dedina za KE)(brokenheart) ... Nevedela som, či to myslí ironicky - ale celá situácia spolu s hormónmi ma dosť položila - no depka jak sviňa..
V takých chvíľach rozmýšľam, ako sa na to pozerať z nadhľadu, aj keď jej málokedy povedať, čo si o tom myslím - ale sú určité hranice, za ktorými už nie som ochotná tolerovať jej povahu a reči - to jej poviem, že ma to nezaujíma a že urobím ako ja uznám za vhodné. To sa stalo tak tri krát, ale myslím, že keby som jej nič nepovedala, už by nevedela kedy dosť.
Niekedy aj vlastnej matke treba dať najavo kedy je už toho dosť.
Niekedy sa hrozím toho,aká ja budem - lebo sa občas pristihnem, že sa zachovám ako ona - čo ma dosť rozhodí a som naštvaná sama na seba, že sa na ňu v tej chvíli podobám(brokenheart)
Ako napísala Motýlik, tak som veľa pochopila práve z numerológie, prednášok a literatúry z ezoteriky (veľa tých seminárov, meditácií aj kurz numerológie a tarotu sme absolvovali spolu )Boli to zaujímavé chvíle, pri ktorých sme mohli o problémoch hovoriť akoby vo všeobecnej rovine.
Ale "prekvapkaná" som priebežne aj tak - vždy sa jej podarí ma niečím "doraziť".
Ale vymeniť ju už asi nemôžem...

A ja by som ešte rada dodala, že keď s láskou pochopíme svoju matku - pochopíme seba, alebo keď pochopíme seba - pochopíme matku- je to cesta akceptácie, lásky, porozumenia- preto je to tak, preto nám to je tak v živote dané. Keď nás takto vytáčajú cudzí ľudia- sú cudzí a nemusíme to riešiť- môžme si zanadávať a ísť ďalej, ale keď to robí matka- neutečieme- môže nás to vytáčať, ale zároveň to nejako "musíme riešiť"- a to nás posúva vpred- a to pochopenie ktoré v isto období života príde je krásne .Od mamy nás to učí viac sa zamýšľať nad životom- nielen ním preletieť

Ja by som cigarety teda nekupovala. Ked ma potrebu stale sa o niekoho starat a kybicovat, kupte jej psa. Fakt nevieme nic o tom, ako to u vas doma vyzera, ale podla mna, zaklad je teda sukromie. Ak musite mat maminu pod dohladom, mozno by mohla mat samostatny vchod a kuchynku a toaletu, nestretavali by ste sa tak casto, neliezli si na nervy, ale keby potrebovala pomoc, mohla by sa ohlasit. Cely zivot sa snazim vychadzat s matkou, ale my dve si k sebe fakt cestu nenajdeme. Neviem si predstavit situaciu, ze by s nami byvala, ale podla mna je pre dobro veci, ze sa stretavame malo. Potom, aj ked ma vytaca svojimi pomotanymi nahladmi na vec, dokazem nevyletiet a mysliet si svoje... Aj ked neviem, ci to, co pisem, vobec suvisi s tvojim problemom. A co konkretne ta vlastne trapi...
Ked si dvaja ludia nevedia nijako porozumiet, netreba to silit - podla mna.

vianoce sú aj u nás problém...a tento rok to max. vyvrcholilo hádkou, prvý raz v živote som ale pre zmenu kričala ja...a aj ja sa niekedy pristihnem pri tom, že sa smejem ako moja mama, že práve som použila frázu ako moja mama...až sa desím toho, že budem ako ona...znie to nevdačne, ale fakt by som mohla byť sama sebou

čítam tieto vaše postrehy ale nie náhodou. Mama bude mať oslavu životného jubilea a ja som ju chcele prekvapiť príhovorom ale akosa termín blíži mám v hrdle obrovskú hrču a neviem či zvládnem jej povedať že ju mám rada aj napriek našim rozdielnym názorom. Hoci alebo práve preto, že sme vodnári .nie som s ńou schopná normálne komunikovať. Ale to má príčinu niekde inde ,a to JE téma SURODENECKĚ VZŤAHY. Poraďte ako ísť na to.