Neviem ako vy, ale ja som jednoznačne plánovací typ. Až na malé obdobie v mojom živote, keď som nevládala absolútne nič stále plánujem. Furt vidím to, čo bude.
Lenže...
Prvýkrát som si to uvedomila sediac v termálnych bazénoch v Podhájskej. Je jedno, či to bol začiatok, či koniec pobytu. Sedela som v teplej vode a plánovala. Pravdepodobne ďalší výlet. Určite som vymyslela niečo super. Akurát mi zrazu niekde cinklo: No dobre, ale teraz si tu, prečo si to neužívaš? Cinklo a ostalo. Ale s mojim plánovaním sa vlastne nič neudialo. Stále rovnako.
Pokúšam sa to vedome nejak prerušiť. Byť tu a teraz. Úplne jedno kde a s kým. Ale prežiť tie chvíle.
Možno som sa už o 1-2 percentá zlepšila. Ale stále musím byť v strehu.
Áno viem. Keď by som prestala plánovať úplne, tak už by bolo zle. Takto mám vždy niečo pred sebou. Snažím sa však viac prežívať to, čo je práve teraz. Nežiť iba z plánov, ale z prítomnosti.
Túžiť po niečom, áno. Ale plánovať...
Predvčerom som bola v Ostrave, včera v Bystrici. Lebo práve vtedy bolo to "tu a teraz".
Ja milujem neplanovat a robiť všetko pocitovo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Viem o čom hovoríš.
Mne to došlo samo. To tu a teraz, aby som si užívala.
Teším sa aj na veci dopredu naplánované a milujem moje "kedy ak nie teraz". Mne sa potom to vychutnávanie momentu spája s niečim spontánnym. Ale napr. včera som si lebedila pod dekou. Že jako je to skvele nič nerobiť chvíľu 
.
Treba si to všetko užiť. Aj to dobré, aj to zlé. A pri tom zlom sa treba teda na to naplánované tešiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano, ťažké byť tu a teraz, veľmi ťažké. Ja plánovač určite nie som, aj keď nejaké predstavy mám, lebo ako rodina musíme fungovať. Mať čo aspoň z čoho uvariť, aj keď často netuším kedy čo?
Ja mám väčší problém, s tým, že permanentne skáčem, medzi jednou aktivitou, druhou a desiatou v rýchlom slede.
Ak tomu áno, hlava stále niečo šrotuje, len to nie je plánovanie, výsledok je asi ten istý ako u teba, nie som tu a teraz.