Bláznivý román - časť 2.

Dotkla sa popraskanej maľovky a podvedome našla kľučku, ukrytú v húštine lístia. So škripotom sa pootvorili dvere. Musela do nich potlačiť, aby sa cez ne pretisla. Bola vnútri. Oslepilo ju svetlo až musela prižmúriť oči. Než ich stačila otvoriť, udrela jej do nosa typická vôňa. Tak dôverne známa. Vôňa dozretých šťavnatých jabĺk na stole. Hneď vedela, kde je. Aj keď to bolo tak neuveriteľné. Bola doma. V domčeku, kde bývali, keď mala päť.

Predtým, než...pohľadom kontrolovala okolie. Áno, všetko je na svojom mieste. Tak útulné. Jednoduchý sporák, čistá kuchynská linka, na stole červeno-biely obrus, na ktorom stál hrnček kakaa. Ešte sa z neho parilo. V každom kúte bolo poznať jej ruku. Ruku jej mamičky...Premohli ju spomienky, až si musela sadnúť, ako sa jej podlomili kolená. Aj keď vonku bola zima, tu nie. V kozube praskal oheň. Len košík na drevo chýbal...hm, spomenula si...mama išla na drevo...za chvíľu sa dvere otvoria a ona opäť po toľkých rokoch uvidí jej tvár a pozrie sa do jej starostlivých očí. Vie, čo sa spýta. „Už si sa vyspinkala, moja? Vypi si kakaovko, je akurát...“v ušiach jej zneli dávne slová. Tak drahé...Pozrela cez okno a na dvore sa hojdala jej sestra. Spokojne a šťastne, kým Dunčo na ňu štekal. Rukou si prešla po čele. Vedela, že to nemôže byť pravda a realita, ale bolo jej to jedno. Chcela si vychutnať tento moment a ešte raz vidieť mamu...chcela byť opäť malé dievčatko, bezstarostné a šťastné. Dievčatko, čo má mamu, ktorá sa postará o všetko. ..Sadla si za stôl a dlaňou pohladila naškrobený obrus...Už aj zabudla, že sa to niekedy robilo.

Vyhýbala sa spomienkam. Boleli príliš, jatrili jej vnútro a ona musela žiť. Zrazu prestať plakať a naučiť sa utierať slzy zo sestrinej malej tváričky. Pohladiť otca a hrať, že je všetko fajn. Naučiť sa byť silná. A večer sa jej vynárali obrazy, jeden za druhým... Prišlo to ako blesk z jasného neba, ...“Vraj nehoda..prišli im povedať...na mol opitý šofér im zrazil mamičku...stretáva ho dodnes, keď navštívi raz za čas babku, spokojne si žije, vyviazol s podmienkou, jeho život ostal plynúť v rovnakých koľajách...zato im sa obrátil list života a čítaním v ňom tŕpli pery...kým si zvykli. To rýchle sťahovanie spretrhalo skoro všetky putá.... A tak sedela ako to malé päťročné dievčatko, čakajúc na mamu a nevšimla si, že už slnko zapadá a vonku sa stmieva. Konečne sa otvorili dvere...a v nich sa črtala postava...Kohože to? Má pravdu? A či len prežila neobyčajne silné deja-vu?