Návraty domov

Kamka neviem či myslíš na návraty do rodičovského domu ,kde sme prežili detstvo, ak áno ,tak ja to nejak zvlášť neprežívam,lebo som
doma často ,mám to naskok. Teraz odkedy máme tam nevestu ,už je to iné,lebo mladí si prerobili 3 izby na poschodí ,tak tam už nejak nechodím, aj keď naša detská izba,kde som po rozvode a cez prázdniny spávala s deťmi slúži teraz rozvedenému bratovi.V nej ma niekedy ,keď
sa tam posadím, chytí nostalgia a spomienky na všetko už minulé.Dokonca deti sa tam ešte do pohrebu boli rolúčiť tak,že sa o
2 hodine v noci v prázdnej izbe zsvietila nočná lampa. Brat vtedy spal u nás , v izbe nikoho nebolo a druhý brat tam našiel zasvietené
keď išiel v noci na WC a nikto z rodiny tam nebol a nezasvietil.
Ináč ,pre deti ktoré sú rozídené ďaleko od domova, musí byť taký návrat po rokoch, do rodného domu, poriadna sila.

Vauuu, to mi prebehol mráz pochrbte...(na tu rozlúčku.
Ja sa tiež nemám kde vracať. V byte kde bývam s rodinkou, bývam od svojich 5rokov, iné bývanie si ani nepamätám. V byte kde bývam(v obývačke) zomrel aj môj otec.Moja detská kde sme sa klbčili so sestrou, sa teraz prekárajú moje dcéry...
Takže spomienky mám len v srdiečku a na fotkách...

Tak dnes čaká návrat domov mňa s celou mojou rodinou (aj manžel sa na štvrtok uvolní a prácu si presťahuje trošku východnejšie, značne to všetko zjednoduší). Ja sa rada vraciam domov, len je tu viac vecí čo ma v tejto súvislosti trápi, či netrápi, zhrniem:
1, už to nie je to čo to bývalo, ako keď sme ešte boli všetky doma, či neskôr keď sme sa vracali so sestrami zo škôl, myslím tým, bol tam väčší poriadok, menej prebytočných vecí, to ma jednoduchý dôvod, teraz je na všetko mamka sama, pribudla jej imobilná babka, jedno susedové pole a kopec nábytku z bytu babky a ešte je ťažko zbavovať sa niektorých vecí, tiež jej pribudne z času na čas kopec vnúčat, otec s mamkou pár rokov pomáhali stavať mne aj Kamke naše domy, tak času a síl na údržbu nášho rodného domu neostalo. To nemá byť výčitka na rodičov, aj ja by som rada pomohla, len už mám svoj busy život, tak aj mňa mrzí, že som si musela vybrať, nedá sa to zvládnuť oboje.
To je ako s tým, keď som sa rozhodovala kde budem po škole žiť, rozhodla som sa odísť, bolo to ťažké pre mňa i rodičov, ale ja som musela, lebo by som im síce pomohla ale na druhej strane by som sa tam zakopala.
2,Inak ja mám na domov len samé dobré spomienky, aj keď z mojej izby je už len také skladište, nevadí, fakt ma žiaden zlý duch netrápi.
Akurát každý môj návrh, hlavne smerom k starostlivosti o babku sa berie ako výčitka, ale to má zrejme súvis s mojou povahou, asi idem na to zhurta.

Majka u nás je to presne tak isto. Pribudlo veľa vecí,lebo mladí obsadili poschodie,dali si nový nábytok a ten čo tam bol strepali mame dolu.Teraz je celé prízemie prepchaté ,lebo naša mama všetko opatruje a všetko sa ešte zíde.A tiež býva s ňou starká ,ktorá mame
ešte čo-to pomôže ,ale väčšinou sa hádajú . Mama je nerôzna,ale ani
sa jej nečudujem,lebo u mňa bola starká týždeň a skoro som dostala
infarkt. Neviem či príčinou bolo jej stále napomínamie a komandovanie
alebo predvianočné a vianočné stresy.

Zuzana

Dievcence, chcela by som prispiet par raidkami na margo nasich rodicov, veku , pripomienok... Ja som zatial v meste spolu s rodicmi.
Aj my sme mali starku. o ktoru sa starala moja mamina - posledne 4 roky nam lezala a boala predtym nenormalne aktivna, to znamena, ze ze behala do 85 rokov ako mladica, po horach, kopcoch...no proste bola ako spravny batovec-naozaj mali batovsku dielnu a osobne kamosili s Tomasom Batom a taky bol aj ich postoj k zivotu a zrazu, ked lahla...bolo to na nevydrznie, nevedela len tak lezat a tak...a vsetky tieto nervy, stresy a casto aj prehananie si odniesli moji rodicia a obcas aj my, ked sme ju kupali a ...a neboli to len dni, ale aj noci a viete si predstavit, ako to vie cloveka vycerpat aj v mladom veku a nie uz v dochodkovom...mozno,keby som sama nebola kvoli operacii kolena priputana len na lozko, mnemohla som vobec chodit, tak by som mozno nikdy nepochopila jej nervozitu a ...
A aj nasi su uz unaveni a cheli by vela urobit a aj sa im uz moc nechce....Nie je to sranda a ktovie, aka budem ja v ich veku-mamina stale stiha toho strasne vela a niekedy mam pocit, ze ma strci do vrecka a to uz ma za par dni 67 rokov.
Nechcem ani poucat ani nic ine, len som chcela povedat, ze vlastna nemohucnost na posteli ma priviedla k pochopeniu spravania starkej....