reklama
Samota je krutá, mučí a zabíja,
plazí sa potichu, krvilačná zmija.
Samota desí, ak ja za ňu môžem,
sama si zamykám nedobitné mreže.
Samota sú moje chmúrne myšlienky,
len ja a smutné spomienky.
Samota je duše čierna diera,
a zo mňa je ustráchané zviera.
Samota je požiar, čo všetko páli,
a ja píšem rýmy utopené v žiali.
reklama
reklama
Pekné od teba. Oprášila som starú 15. ročnú báseň a dala jej aktuálnu podobu. Človek sa môže cítiť sám aj v dome plnom ľudí. Niekde v múdrych hlúpostiach je aj výrok, že múry svojho väzenia nosíme vo vlastnej hlave, niečo na tom bude.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hej, hej, ja som to pochopila, len som to chcela trošku odľahčiť, či obrátiť na optimistickejšiu strunu 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nie si sama, sme tu my,
vytiahneme ťa z tej tmy.
Každá mreža otvoriť dá sa,
len musíš chcieť, to je tvoja spása.
Hľadaj len krajšie myšlienky,
potlač tie smutné spomienky.
Nebuď ustráchané zviera,
samota v duši nech nie je tvoja viera.
Lepšie je písať rýmy utopené v žiali
ako samotu dusiť v srdci, čo sme mali.
Zažen tú krvilačnú zmiju,
a daj jej radšej amnestiu.