Vydat sa,nevydat sa? Hmm dilema..niezeby som po tom netuzila,alebo sa bala.... Lenze...dlhou vyse hlavy,nedoplatim sa do smrti...oddlzenie sa nevztahuje na mna...a nechcem aby za moje chyby platil clovek,ktoreho milujem....hmm co myslite?dalo by sa to riesit predmanzelskou zmluvou ci radsej zit na divoko do smrti?
Rozpravali sme sa uz milionkrat,on je taky dobracisko,ze keby som nebola tvrdohlava,tak uz asi davno strojime veselku.....len ja si hudiem to svoje nie,nie,nie...pretoze nechcem aby na moje chyby doplacal on a drobci .... Aj ked rada by som mu povedala ano ,ale svedomie mi to nedovoli...
Jedno vsak viem na isto ziaden papier stastie nezaruci
Stroj veselku!!!
Jednoznačne!!!
...a potom nezabudni na dobré známe a dones koláčiky
Kolaciky isto budu...ale z krstin 
ten moj dobracisko si ma isti z kazdej strany,najprv ze sa len zasnubime a teraz ako ratam tak ratam...dva dni potom sa nam aj babo zadarilo kto vie mozno v maji zabijeme dve muchy jednou ranou
No, neviem, papier je síce len papier, ale to je len taký "vonkajší výstup" niečoho, čo sa deje aj "inde". Vieš, pred časom som čítala rozhovor s Olegom Šukom, ktorý robí rodinné konštelácie v Košiciach. Okrem iného povedal:
Môžeme konať ako chceme - je to naša sloboda, ale nie sme oslobodení od následkov našich činov. To znamená - môžem urobiť hocičo. Ale to, čo sa potom so mnou odohrá, už nemôžem zmeniť. Môžem "slobodne" niekomu ublížiť, ale možno budem mať neskôr výčitky svedomia alebo sa mi zhorší osobný život alebo sa môžem rozísť s partnerom alebo meniť partnerov ako na bežiacom páse. Ale potom, keď sa to začne odohrávať na mojich deťoch, už nie som schopný zmeniť ich pocity alebo pocity mojich ďalších partnerov... A toto musím prijať ako následky svojich činov. Či sa mi to páči alebo nie. Sloboda je veľakrát - aj vo vzťahoch - morbídne chápaná. A väčšinou, ak chcú byť ľudia vo vzťahoch slobodní, sú osamelí. Naozajstná sloboda je osamelosť, ako povedal Hellinger. A myslím, že je to pravda. Lebo poznám veľa ľudí, ktorí chcú byť vo vzťahu slobodní. Ale je v tom prázdnota. Ľudia žijú v nejakom zväzku roky a nevezmú sa. Buď je tam nedôvera alebo možno čakanie na niečo lepšie... Vstupom do zväzku sa čosi uzatvára a vzniká oveľa silnejší systém. Ktorý síce nemusí trvať dlho, ale je to určitý stupeň odovzdania sa. Niekedy možno vstup do bolesti. Ale ak to neuzavrieme, nechávame si zadné vrátka. Ak máme zadné vrátka, je tam prievan - pre jedného alebo pre druhého. Nikdy sa na sto percent neodovzdáme tomu, čo máme. Súčasť našej mysle chce buď utiecť alebo je v strehu. A tá súčasť možno niekedy buchne...
Dlho som nad tým dumala a dáva mi to zmysel...
Ak tvoj priateľ vie o všetkých prípadných komplikáciach, ktoré by v manželstve s tebou mohli vzniknúť a aj tak sa chce s tebou oženiť, tak asi vie, prečo to chce.
Mas asi pravdu... Asi len ja to vsetko prillis rozoberam a maskujem tym strach,ze sa zopakuje minulost aj ked viem,ze priatel taky nieje.
No, poučiť sa z minulých chýb a prešľapov je v poriadku, ale netreba to so sebou ťahať ako batoh. Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života a je len na tebe, ako ten život prežiješ 
.
Nadýchnuť - vydýchnuť a pokojne začni žiť novú kapitolu svojho života.
Prijmi ponúknutú ruku partnera s láskou a bez obáv, že mu tým ublížiš.
Prajem ti pokojnú myseľ a dni naplnené láskou.
Majte sa pekne obaja, či už traja?
Dakujeme nuz za par mesiacov uz piati dvoch drobcekov uz mame
Fúúúha - krajšie a logickejšie zdôvodnenie "zoficiálnenia" vzťahu som ešte nevidela/nepočula. Nad týmto budem ešte dlho dumať, lebo to dooosť presne vystihuje moje nazeranie na túto vec ....
Hej, Adus, aj mňa to veľmi oslovilo...
presne to mi napadlo ked to tu pribudlo
Ono sa to pekne číta, ale nemyslím si, že je to nevyhnutne tak. Ak sú dvaja ľudia hlboko presvedčení o svojom aj keď neoficiálnom zväzku, nemusí byť nikým a ničím potvrdený, aby existoval. Zadné vrátka sú tam predsa stále, z každého zväzku sa dá vystúpiť. Nevidím v tom zásadný rozdiel. Manželstvo určite nenegujem - to by aj bolo dosť smiešne od vydatej ženy, ale myslím, že aj bez neho môže vzťah fungovať úplne krásne. Len je tam viac úradných komplikácií, keď sú tam deti.
Hm, no, je fakt, že ak sú dvaja ľudia hlboko presvedčení o svojom aj keď neoficiálnom zväzku, nemusí byť nikým a ničím potvrdený, aby existoval. Myslím, že ten vzťah reálne existuje aj vtedy, ak je o tom hlboko presvedčený len jeden z nich, a dokonca aj vtedy, ak o tom hlboko presvečený nie je ani jeden. Len sú proste "spolu", lebo im to momentálne z nejakých dôvodov vyhovuje. Už tým, že žijú spolu v jednej domácnosti, je tam nejaký vzťah. A vlastne ani spolu žiť nemusia, a aj tak tam môže byť určitý vzťah...
Stále mám však pocit, že aj to "vonkajšie prijatie a potvrdenie", že tento muž a táto žena sa obaja dobrovoľne rozhodli žiť spolu, je nejakým spôsobom dôležité, a že nejako ovplyvňuje celkovú kvalitu vzťahu.
Vyargumentovať to však neviem. Len to tak proste cítim.
Ono možno netreba nad tým ani tak veľmi uvažovať.Pre ľudí čo už raz v manželstve boli, to môže byť len obyčajný bohapustý odpor k aktu a celej tej oficialite.
Aaaj tak to môže byť .
No ale nám sa tu pomiešali dva pojmy. Vzťah a zväzok. Ja som napísala, že zväzok môže existovať aj bez potvrdenia z vonku a o tom som presvedčená. Vzťah je niečo iné - je to aj dvojmesačné "chodenie" a potom vzájomné pá-pá. Zväzok je ale zas niečo iné. Keď to dvojmesačné chodenie prerastie do záväzneho vzťahu s tým obojstranným hlbokým presvedčením, že toto je ono. A to, že potrebujeme potvrdenie z vonku, je podľa mňa len dôsledok toho, že človek je (neurazme sa ), tvor stádovitý a spätná väzba okolia (stáda) mu dáva pocit istoty.
Nehovoriac o tom, že obrady spojenia dvoch ľudí sú prastaré a skutočne aj boli o nejakom uzavretí niečoho, ale súčasné inštitucionalizované manželstvo je skôr taká páka zo strany štátu. No...nevidím to ja tak poeticky
Ja to tiež nevidím poeticky, aj keď možno moje písmenká tak vyzneli.
OK, nazvime to zväzkom - to je však tiež len slovo. Ale slová sú nedokonalé a tie súčasné už duplom.
Snažila som sa však vyjadriť niečo na ten spôsob, ako si písala teraz ty - obrady spojenia dvoch ľudí sú prastaré a boli aj o nejakom uzavretí niečoho "iného".
Iste, dnešné inštitucionalizované manželstvo, ktoré je v mnohých prípadoch len príležitosť na peknú parádu a predvedenie toho, "čo si môžeme dovoliť", má od toho pôvodného zmyslu často dosť ďaleko.
Som však presvedčená, že zväzok, v ktorom žijem už skoro 23 rokov, by nebol taký, aký je, keby sme nemali ten tak zaznávaný papier.
Proste by to bolo o niečom inom.
Jasné...je to otázka presvedčenia. Alebo prístupu. Navyše veci prudko osobné. Ja som ten obrad tiež chcela. Neviem, v čom by bol náš vzťah kvalitatívne iný bez neho. Ťažko povedať, už neporovnám . Ten papier ja osobne nezaznávam, ale vyjadrenie pána Hellingera, že vo vzťahu bez oficiálneho zväzku je buď nedôvera, alebo čakajú na niečo lepšie, mi pripadá trošku škatulkovité. Môže to byť aj úplne inak.
Slová pána Helingera v citáte sú len tieto: Naozajstná sloboda je osamelosť. Ostatné je od Olega Šuka.
A možno trochu zjednodušoval a škatuľkoval... Je to však len jeden citát, celý rozhovor s ním je podstatne rozsiahlejší, aj keď väčšinou na iné témy ako manželstvo. Celkovo som však z toho mala pocit, že vie presne, o čom hovorí a prečo si to myslí.
Je mi jasné, že rôznych kvalít vzťahov a zväzkov je presne toľko, koľko je vzťahov a zväzkov. Však ako by to aj mohlo byť inak, keďže sme všetci individuality.
Napriek tomu sa určité tendencie asi dajú vypozorovať. A zrejme o tých tendenciách je ten citát. Samozrejme, môžem sa len domnievať, pretože Olega Šuka osobne nepoznám, a ani som od neho veľa neprečítala.
V každom prípade (ako som už napísala vyššie), hlboko ma jeho slová oslovili a "súzniem" s nimi.
Ale iste - to som ja. Iní ľudia to môžu vidieť diametrálne inak.
par don za omyl. Súhlasím - rôznorodosť tu je. Nič nie je jednoznačné. Ale aspoň sme si dobre popísali
Dandysimo, a s tvojim partnerom si už na túto tému hovorila? Veď aj on má k tomu čo povedať, či nie?
