Nová etapa

Včera sme mali s manželom rozhovor, ktorý nás aspoň podľa mňa znovu posunul ďalej. Rozprávali sme sa, vlastne smiali už ani neviem na čom, ale bolo to v duchu, že nemusím vedieť všetky jeho tajomstvá a on na to, že si myslel, že chcem vedieť všetko a potom začal s tou obvyklou vetou: "Mal by som ísť pozrieť malú." Ja som mu povedala, že ak chce ísť, tak nech ide, že hovoriť mi o tom nemusí. Ďalej sa ma spýtal, či by mohol zobrať so sebou malého. Neviem, či som urobila dobre, ale bola som proti, pretože naposledy keď tam malý bol /čo bolo prvý a aj posledný krát - zatiaľ/ neniesol to veľmi dobre. Ale možno som to nechcela len kvôli tomu, že by som to asi ja neniesla veľmi dobre. Manžel povedal, že to rešpektuje a že tam malého brať so sebou nebude. Potom som sa ho opatrne spýtala, kedy tam naposledy bol on. Povedal, že tak pred dvomi týždňami, asi tak na dvadsať minút, na moju otázku, že ako to prebiehalo, ma chytil za ruku a povedal: "Nemusíš sa báť, bol som s malou v detskej, ona niečo robila v kuchyni a potom začala mať vyrývačné reči tak som odišiel." Vtedy som pochopila prečo chce so sebou zobrať malého. Jednoducho má byť jeho ochranným štítom, pretože keď tam pôjde s ním pozornosť bude presunutá inam a ona si nedovolí pred naším synom vyrývať. Tak som sa ho spýtala, že ako sú vlastne dohodnutí, povedal, že raz jej písal,či nič nepotrebujú a či im môže nejako pomôcť a aj to, že bude na malú platiť a že sa s ňou chce pravidelne stretávať, ona mu vraj odpísala, že či ho nič lepšieho nenapadlo. Neviem, čo lepšieho ho malo napadnúť. Spýtala som sa ho, či si ju nechce zobrať dajme tomu na pol dňa alebo tak, keď je mu nepríjemné chodiť k nej domov. On mi povedal, že jej matka by mu ju aj možno dala, ale že čo by on sám s tou malou robil, tak som mu navrhla, že ju kľudne môže doniesť k nám domov. Tak mi povedal, že na budúce jej to navrhne. Niekedy mám pocit, že žijem život úplne niekoho iného alebo že to všetko okolo mňa je len nejaký zlý americký film. Vôbec neviem ako to ďalej s nami bude, ale teraz sa medzi nami vytvorilo také zvláštne puto, niečo čo som za desať rokov, čo sme spolu vôbec nepociťovala. Keď sme včera spolu sedeli pri káve a hovorili spolu, mala som pocit, že sme strašne silný a že všetko zvládneme. Držte mi všetky palce, nech to tak je.

P.S. Večer som dokonca už rozmýšľala nad tým, že ju ozaj začne pravidelne nosiť ku nám domov a ak mám pravdu povedať už sa aj trochu teším.