Aj toto je súčasťou "upratovania v sebe". Počiatočná eufória pominula a vystriedal ju strach z toho, čo príde. Priateľ sa síce oklepal, ale len on vie, čím si prešiel...a to, že sa niekomu sťahuje ešte nie je zárukou dlhodobého šťastného vzťahu.
Ty sa hlavne upokoj a nepanikár. Časom, keď prejdeš ťažkou "porozchodovou" fázou uvidíš veci v lepšom svetle a ak budeš chodiť po svete s otvorenými očami, možno nájdeš niekoho skvelého.
Teraz sa nostalgicky obzeráš späť, všetko to zlé sa Ti už nevidí tak "zlé", bojíš sa budúcnosti, samoty - a tú tiež občas človek potrebuje, aby sa venoval sám sebe, svojím cieľom, potrebám, prianiam. A zrejme aj to, že si priateľ niekoho našiel /napriek tomu, že si mu to priala/, berieš ako súťaž: Kto skôr z vás dvoch bude mať vzťah.
Teraz máš obdobie plné zmätkov, ale keď prejde, nebudeš sama veriť, pre aké drobnosti si sa trápila. Aj takto sa duša čistí... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
toto bude este velmi dlho trvat, ale tak "co ta nezabije, to ta posilni" . Momentalne to tak vobec necitim a ani si to nemyslim, ale aspon si to opakujem ako taku mantru :D
Ahoj,
pred mesiacom a pol/ dva mesiacmi (kedy presne vlastne ani nie je dolezite) som sa rozisla s priatelom. Velmi dlho som premyslala nad tym, ci to vobec urobit-asi rok. A na konci som to strasne zmrvila a podviedla som ho. Rozisli sme ale ani nie kvoli tej nevere, ale kvoli tomu, ze som uz vobec nevedela ci ho milujem. Po tom rozchode som sa citila uplne volne, akoby to bolo to spravne. Svojou chybou som sa v tom vztahu uplne zabudala.
Bolo by to vlastne vsetko v ramci normy. Ja by som pracovala na sebe, na tom, aby som si odpustila tu neveru atd.. Lenze som sa dozvedela, ze par dni po tom nasom rozchode si zacal s inou a ide sa k nej stahovat. Cely cas ked som premyslala nad rozchodom som si myslela, ze to by bolo najlepsie. Ze bude konecne stastny. Ale ako som sa toto dozvedela, uplne som sa zosypala. Toto nie som ja. Nemozem spavat, jest, som strasne v strese. Vsetky tie vycitky sa mi vracaju. Stale mi prechadza hlavou co som spravila zle, co som mohla spravit inak. A zo vsetkeho najviac mi prechadza hlavou, ze uz nikdy nebudem stastna a nikdy nestretneme partnera, ktory by sa ku mne hodil. Vsetko to co mi na byvalom vadilo zacina byt zrazu uplne banalne a ja mam pocit, ze som stratila nieco, co uz nikdy neziskam a nenajdem nikoho lepsieho.
Som len ziarliva egocentricka? Mala by som byt stastna, ze je on stastny a ze sa uz kvoli mne netrapi, ale ja to nerobim.