24 zvratov pre zivot III.

III.
Vlastne nie iba Janka, ale hlavne ona. Rola polotajnej milenky ju prestala baviť, aj keď mala Paťa často pre seba. Prespával u nej (mala svoj vlastný byt), kvôli nej viedol život v dvoch domácnostiach (a častejšie u nej ako u Danky), dokonca k nej s Dankiným súhlasom vodil aj syna a zažívali istým spôsobom rodinný život, keď ho ráno vodili spolu do škôlky a poobede ho vyzdvihovali a starali sa oň. Paťo jej často skladal rôzne narážky na to, aká úžasná matka by bola ...
Nestačilo to. Janka zatúžila tento život zoficiálniť. A čoraz častejšie o tom hovorila.
Paťo sa tej myšlienke nebránil, jediný problém videli v požehnaní rodinou. Obávali sa, že toto by rodičia nestrávili. Dosť mali čo robiť, aby strávili, že sa ich milenecký vzťah obnovil a že ho Danka akceptovala ako malinu. To ich aj zachránilo. Keby Danka vyrobila scénu, asi by Janku rodina nadobro vykázala na severný pól. A Paťo by si užíval peklo. Aj tak mali čo robiť, aby prežili ten polrok nevraživých pohľadov a nepríjemných kázaní a poznámok.
Že sa to teraz tak príjemne utriaslo, bol zázrak a neradno ho pokúšať.
Ibaže Janka bola ako kvapkajúca voda a nakoniec Paťa zlomila na ten risk. Postavila sa za svoje šťastie proti celej rodine a bola odhodlaná na ten severný pól aj odísť.
Danku vývoj situácie hodne zaskočil. Bola ochotná akceptovať všeličo, ale toto nie. Toto ohrozovalo jej štandard, jej pohodlie, jej príjemne zariadený život, všetko, na čom jej záležalo. Keď jej Patrik oznámil, že podal žiadosť o rozvod, zúrivo odmietla. Viac ako zúrivá bola vystrašená. Za tie tri roky na takýto vývoj udalostí ani nepomyslela a nijak sa nezabezpečila. Dobre vedela, že Patrik bude mať dosť dôkazov, prečo súd ich manželstvo rozvedie. Nebola ani príkladná manželka, ani extra príkladná matka.
V čakaní na pozvánku na súd strávila niekoľko bezsenných nocí, keď bezmocne plakala a premýšľala, ako z toho von. Nakoniec si dohodla s manželom, ktorý sa definitívne odsťahoval k milenke, rande u seba doma a vyslovila súhlas s rozvodom bez prieťahov, pokiaľ bude akceptovať jej podmienky. Pod ktorými vymenovala všetko, čo jej malo pomôcť zabezpečiť pokračovanie pohodlného života. Patrik pochopil, že práva a podmienky, ktoré spomína majú skôr ako v zákone základ v „moja dobrá kamoška povedala“. A tiež, že Danka sa nikdy nezmení. A tak, hoci sa ju nechystal ošklbať ako chorú hus, nechystal sa ani nechať zo seba robiť dojnú kravu. Vedel, že Danka veľa na výber nemá a tak väčšinu podmienok zrušil a povedal jej iba, že jej nechá byt, ale nie so všetkým zariadením, akú výšku výživného plánuje pre syna a že bude prispievať v prípade nárazových zvýšených potrieb. Danka videla, že si tento krok dobre premyslel a jej skusmý výstrel do tmy nevyšiel. Neostalo iné, ako najať si právnika.
Rozvod prebehol vďaka Paťovým známostiam do mesiaca a rozviedli ich za pätnásť minút. Danka sa ani nestihla spamätať a pozerala na človeka, čo ešte pred maličkou chvíľou bol jej manžel, teda vlastne záruka pohodlia, a zrazu bol úplne cudzí a odchádzal svojím luxusným autom za ... jej sestrou.
Teraz ostala sama, iba s vlastnými (nulovými) schopnosťami prežiť, vyľakaná a postupne čoraz viac na tú životnú krivdu nahnevaná. Uvedomila si, že nenávidí sestru, ktorá jej všetko hamižne vzala, hoci ona bola voči nej tak štedrá a ústretová.
Jediné, čo skutočne vybojovala, bol syn. Paťo po ňom veľmi túžil, ale toto mu nevyšlo, hoci ju opisoval ako dosť laxnú matku. Nejaké rukolapné dôvody nemal a Danka nebola voči synovi až taká necitlivá, aby to vydalo na zverenie syna otcovi.

Prvý mesiac bol príšerný, ale dal sa prežiť, lebo jej ostali zásoby na účte. Hrdosť ju prinútila k nerozvážnemu kroku - dať výpoveď v manželovej firme, kde pracovala ako THP pracovníčka, robiac dosť jednoduchú prácu brigádničky – nahadzovala údaje z faktúr. Nespracúvala ich, len zadávala do systému. Miesto vymyslené špeciálne pre ňu, jej vzdelanie a jej vzťah k práci. Párkrát mala kvôli nej nepríjemné posedenia na koberčeku u manžela, keď sa jej ešte aj toto podarilo z času na čas z nepozornosti dovrzať a kolegyne to museli zachraňovať a opravovať agendu za ňu.
Je síce pravda, že po rozvode pribudlo Danke aj viac pracovných povinností, lebo Paťo už nevidel dôvod živiť vo firme niekoho takto očikolúco zadarmo. Ale vyhodiť ju neplánoval. Z jeho pohľadu to bola ďalšia forma starania sa o syna. Veď kto by preboha jeho ženu zamestnal? Vlastne tú výpoveď dala Danka hlavne preto, lebo sa ju od nej pokúšala odhovoriť aj jej sestra. Bol to truc rozzúreného dieťaťa.
Druhý mesiac bol tiež ešte ako taký a jasne ukázal Dankinu neschopnosť hospodáriť s peniazmi, či rozumne investovať. To, čo by vydalo na polroka prežitia na minime, ona minula za dva mesiace, lebo sa nedokázala prispôsobiť novej situácii. Nemala to v krvi.
Ostala nezamestnaná. Pol roka pokryla podporou, ktorá ju prinútila hnevať sa na exmanžela a a exsestru (ako ju volala, mala aj iné pomenovania, ale nie sú publikovateľné) a ďalší polrok žila u rodičov, pričom opustený byt platila z toho, čo jej požičali a výživným na syna prispievala do rozpočtu, aby ich živili. No nedalo sa to večne, atmosféra doma zase hustla. Danka priam nenávidela to rýpanie, že nemá prácu (najprv chápali, že je v depresii, z toho, čo jej urobili, ale neskôr to prestal byť argument) a tak pochopila, že si musí nájsť prácu. Našla si ju. Ako predavačka v Tescu. Skúsenosti mala ešte z butiku. Nemala moc na výber. Jej vzdelanie a schopnosti jej veľa možností nedávali. V porovnaní so životom, čo teraz mala a aký potrebovala, to bolo peklo na zemi.
Do toho všetkého zasahovala zvýšená starostlivosť, ktorú si vyžadoval jej syn, ktorý našťastie bol na ten zvláštny život v kvázi rozdelenej rodine už zvyknutý, takže novej situácii sa prispôsobil rýchlo. Viac ako rozpad rodiny ho však vykoľajilo matkine hysterické správanie. Nakoniec pomohlo, že neostal na starosť iba Danke, ale vlastne jej rodičom. Bohvie, ako by to inak dopadlo, lebo jeho matka mala sama čo robiť so sebou.
Medzitým sa konala svadba Janky a Patrika, kam Danka len na naliehanie rodičov dovolila vziať syna, ale sama ju odignorovala a jej hnev ešte vzrástol. Už len myšlienka na tých dvoch ju vedela poriadne vytočiť. Ich mená nedokázala ani vysloviť. Ak už musela, mala na nich len niekoľko, všetko vulgárnych, oslovení. Svadba bola vlastne jediná príležitosť, pri ktorej Patrik oficiálne videl syna. Inak mu v stretávaní Danka bránila ako sa len dalo. A keď ju rodičia sami chceli prezradiť, že vnuk nie je chorý, akurát ich vydierala, či chcú, aby skončila kvôli tomu úchylovi, čo bol schopný spávať s dvoma sestrami naraz, v base. A vyčítala im, ako rýchlo mu odpustili a ju, vlastnú dcéru, zatratili.
Patrika toto exmanželkine manipulovanie so synom štvalo, ale nepodnikal nič, lebo ho od toho odhovárala Janka aj celá rodina. Rodičia mu opakovali, že si za to všetko môže sám a však ho vídava, keď mu to oni tajne umožnia a Janka zase apelovala na to, že to malému rozhodne nepomôže, lebo predsa pozná Danku ako vyvádza. A čo bude potom, keď by sa s ňou začal súdiť.

Potom do všetkého zasiahol trinásty ZVRAT.
Danka sa impulzívne rozhodla, že už nechce byť na nikom závislá, nikomu vďačná. Mala po krk takého života, kde ju už málokto z najbližších chápal. Navyše ozvala sa v nej stará dobrá stránka, ktorá milovala slobodu. Vrátila sa so synom do bytu a rozhodla sa, že všetkým ešte ukáže. Ako ju podcenili.
Jedna vec bolo rozhodnúť sa, ale druhá zrealizovať to. Odhodlanie bolo, plán nijaký. Vedela len, že to musí nejak dokázať, pretože veľmi túžila vidieť Patrika a Janu pokorených. Ani to nevedela ako dosiahnuť, keďže asi nikdy nebude mať toľko peňazí, aby stála nad nimi a mohla si ich kúpiť.
Rozhodne však chcela ukázať aspoň ľuďom, ktorí sa jej smiali poza chrbát, že dopadla presne ako si koledovala. Kedysi tak obletovaná, dobývaná, nedosiahnuteľná, dnes síce pekná, ale akurát každému dobrá len na sex na jednu noc. Nikto si ju nevážil. Kamošky sa z jej krivdy tešili, lebo si potrebovali kompenzovať svoje predošlé neúspechy, kým ona kraľovala. Potvory. Aspoň taký pocit z ľudí mala.
Preplakala sama v byte niekoľko nocí, keď sa ľutovala a zúrila na blbý osud a najmä na tých dvoch, čo to spískali.
Keď sa jej konečne podarilo vyplakať dosť sĺz, mala jasno v jednom. Ak chce dobrú prácu, potrebuje aspoň dotiahnuť do konca stredoškolské vzdelanie. A hoci študovanie úprimne nenávidela, prihlásila sa na strednú školu, aby si dorobila maturitu. Robila v Tescu a zároveň študovala a snažila sa pomoc rodičov využívať na minimum. Aj tak stále počúvala narážky na to, že ju zachránili, keď sa ukázalo, že sama o seba sa nie je schopná postarať.
Nenávidela štúdium a nadávala si, že tak hlúpo zaváhala, keď mala šancu pred pár rokmi na gymli. Už to mohla mať za sebou. Teraz sa s tým trápila a nervačila nad knihami a ofotenými papiermi, ktoré by najradšej hodila do kúta a vyšla si niekam von, ako to kedysi robievala za starých krásnych čias. Jej vzťah so synom sa rozpadal. Čo ju rozhodilo a naštvalo ešte viac. Mala pocit, že všetci, vrátane jej potomka, sa voči nej spikli.
Na škole však spoznala pár nových kamarátok, čo sa ukázalo ako štrnásty, celkom závažný ZVRAT osudu. Stali sa akousi partiou, ktorá si navzájom pomáhala v učení. Dokonca sa začali stretať v meste alebo u niektorej z nich. A tak sa stalo, že sa stretli aj u Danky a jedna z nich nadviazala s Dankiným synom milý vzťah. Čo Danku dokonale ohúrilo. Jasne, videla taký vzťah medzi synom a starými rodičmi. Ale to boli starí rodičia, to bolo predsa bežné, že sú k nemu takí, nie? Čo sa týkalo jej (bývalých) kamarátok, na stretnutie s nimi syna príliš nevodila, lebo v tom čase ho mávala odloženého u starých rodičov. Sama ho síce mala rada, to áno, starala sa o neho dobre, no vďaka stresu zo školy a celému tomu vypätiu, čo prežívala, bol pre ňu syn skôr ako bratrancov domáci miláčik, ktorého jej zveril na starosti, kým sa nevráti z tábora. Toto na Danku urobilo nepochopiteľný dojem. Tá kamarátka bola sama rozvedená mama detí, ktorej manžel si založil novú rodinu a ich existenciu ignoroval (nakoľko mu to dovolilo súdom určené výživné) a Danka akosi zrazu začala pozerať na svoj vzťah so synom ako na poriadnu chybu.
Jasne, že sa zázrak neudial hneď. Ako všetko, aj takéto zistenia u nej vyvolali zmenu na krátku dobu. Aj naďalej v stave stresu z učenia a prepracovanosti na syna pre hocičo navrieskala, vyhnala ho do izby a zatresla za ním dvere. Jeho plač ju síce mrzel, no musel pochopiť, že má len mamu a tá má na svojich pleciach toho viac než dosť. A to všetko kvôli jeho podarenému oteckovi. Tak sa musel prispôsobiť podmienkam, za ktoré predsa nemohla. Potom sa mu to zase usilovala vynahradiť. A zase vybuchla hnevom.
Štvalo ju to, nechcela byť zlá mama, ale nevedela si pomôcť.
No jedno zistenie ju prinútilo vážne sa zamyslieť nad sebou a nad všetkým, čo robí. Jeden večer, keď jej syn vykázaný do svojej izby stále plakal a Danka mala nervy našponovanejšie než obvykle, nevydržala a vrazila tam za ním ako uragán. Syn pred ňou okamžite zdúchol na druhý koniec izby a čakal, čo teraz bude. Danku jeho konanie tak pomýlilo, že nepovedala nič. Zato jej syn sa po chvíľke odvážil a povedal jej: Mama, ja sa ťa bojím.
Udobrili sa, poplakali si spolu a Danka presedela noc v posteli a ľutovala sa a hútala, čo ďalej. Hútala nad sebou, nad životom. A nejak sa dohútala k tomu, že by jednoducho mala ďalej žiť. Pre seba. Po dlhej dobe si uvedomila, že jej Paťo a Janka sú vlastne ukradnutí, lebo na tejto veci už ťažko niečo zmení. Že jej neostáva iné, ako to dokázať sama. Poplakala si nad tým, aká je opustená a bezmocná. A ráno vstala s tým, že keď toto prežili iné, prežije to aj ona.
Nie, žeby toto nočné intermezzo jej života vyvolalo bombastickú premenu. Ale nejaké to semienko zasialo. Prinajmenšom do jej vzťahu k synovi. Pri ňom sa naozaj ovládala ako mohla a keď to prekypelo, radšej počkala, kým šiel spať a potom od zúrivosti dotrhala poznámky do školy na márne kúsočky a šmarila ich von z okna. (Potom si ich musela okopírovať zas.) Alebo si vybila nervy inak. Ale aj toto pomaly strácalo predošlú frekvenciu, keď za jej život mohol celý svet a predovšetkým najbližšia rodina.
Tie dva roky nadstavby prešli celkom rýchlo. Dokonca sa tešila ako decko, keď dostala vysvedčenie, ktoré síce nebolo práve výstavné, čo sa známok týkalo, ale bolo. Oslávili to v reštaurácii a bolo to celé fajn.
Jedna z kamarátok zo školy jej tam poradila, že v istej firme hľadajú asistentku a šéf si potrpí na pekné dievčatá. Tak tam šla a miesto dostala. Nebolo to najlepšie riešenie, lebo čoskoro po skončení skúšobnej doby sa Danka ocitla v situácii so šéfom viac ako nepríjemnej a keďže sa odvážila namietnuť, resp. odmietnuť, v nasledujúcom týždni zmizli z jej kancelárie dva dôležité šanony, ktoré tam krátko predtým priniesli kvôli okopírovaniu niektorých tlačív. Nič jej nedokázali, ale aj tak dostala výpoveď z porušenia pracovných predpisov a stratila nárok na odstupné. Nezmohla sa na nič.
Že sa ocitla tak náhle na dlažbe a kvôli čomu, ju dosť šokovalo. Stále nebola naučená hospodáriť s peniazmi a tak jej úspory stačili na veľmi krátke obdobie. Navyše sa prvý raz stretla s tým, že jej krása môže byť aj vážnym problémom. To že sa pre ňu občas dostala do nepríjemností, na to bola zvyknutá. Nie však na to, že jej môže až takto zavariť. Dostala od kamarátok radu, aby firmu žalovala, ale do toho sa nechcela púšťať, keďže aj právnik jej povedal, že je to veľmi ťažko preukázateľné. Napriek tomu, že krátko po jej odchode šanony zase uzreli svetlo božie, ako sa dozvedela od kolegyne z bývalej práce.
No už pričuchla k životu, ktorý si riadila sama a nebola ochotná sa len tak vzdať ako kedysi na začiatku. Poplakala si, ako vždy, ponadávala si, ale už tomu nevenovala tak dlhé obdobie a čoskoro sa vrátila do hľadania práce. Trvalo jej to však dlhšie než predpokladala a nakoniec bola nútená obrátiť sa na svojho ex s prosbou o finančnú výpomoc. Ktorú aj dostala, hoci nie vo výške, akú žiadala. A musela pred právnikom podpísať papier, kde sa zaviazala k splácaniu. Bolo to dosť ponižujúce. Patrik však nevidel dôvod živiť ju a predpokladal, že práca bol len jej úlet, ktorý ju už prestal baviť a chce sa vrátiť k predošlému spôsobu života na jeho účet. Nehľadiac na to, že historke o šanonoch veril, keďže mal skúsenosti s jej prístupom k práci. Čo Danku ponižovalo ešte viac. Mohla sa súdiť o zvýšenie výživného na syna. Alebo o výživné na seba. Toto bolo však rýchlejšie a Danka nemala so súdmi dobrú skúsenosť. Zažila iba jeden a aj ten jej pekne zavaril život, keďže Paťov právnik ju tam celkom slušne potopil.
S požičanými peniazmi sa Danka učila pomaly hospodáriť už uvážlivejšie. Hoci je pravda, že ako prvú vec si cestou domov kúpila prekrásny drahý top, ktorý na ňu žmurkal z výkladu a skvele jej pristal (no jej by pristalo aj vrece od zemiakov okolo krku zatiahnuté šnúrou). Neopanovala sa, znova mala ten pocit ako za starých čias, že vlastní kartu k plnému účtu a tá troška chýbať nebude. Neskôr to zvaľovala na potrebu vykompenzovať si to poníženie u právnika pri podpise pôžičky. Trochu sa potešiť.
Pravdou je, že ju tie vyhodené peniaze štvali. Sľúbila si, že to dokáže a zlyhala hneď na prvý pokus. Ostáva faktom, že hospodáriť s peniazmi bol pre ňu neskutočne tvrdý oriešok. Od kedy mala peniaze v rukách, učila sa iba míňať. Počas práce v butiku ju živili rodičia a s celým zárobkom nakladala podľa vlastného uváženia. Počas manželstva ju živil manžel a vlastnila kartu k takmer bezodnému kontu. Vtedy sa naozaj naučila, že vec si vyberala podľa krásy, kvality a nálady. Nikdy nesledovala ceny. Nebolo treba. Takže naučiť mozog ukladať si do pamäte ceny potravín v deviatich rôznych obchodoch, aby vždy nakúpila to najrozumnejšie a mala aj kvantitu, nie len kvalitu, bolo nesmierne namáhavé. Chodila so zápisníčkom a mala pocit, že personál si ju nenápadne chodí okukovať, len čo vojde do dverí. A okrem toho mala pocit ako šetrný dôchodca. Od ktorého so svojimi financiami ďaleko nemala.
Trpezlivé čakanie na happyend prinieslo ovocie. Jej vlastné chodenia na pohovory neboli úspešné, ale z úradu práce ju poslali na jeden konkurz na asistentku a vybrali si ju.
Od radosti si dovolila minúť celkom veľkú sumu peňazí pre seba aj malého.
Na druhý deň šla do práce s malou dušičkou, dobre si pamätajúc, čo sa stalo na predošlom mieste. Navyše sa jej zdalo, že ju vybrali zase práve pre jej výzor a nie kvality. Eufória včerajška vyprchala.
No šéf sa ukázal dosť požadovačný a tak obavy, čo urobí až zacíti jeho ruku na svojom zadku, sa stratili v chaose, kým sa spamätávala z toľkých požiadaviek a zapracovávala sa v systéme. Domov išla s pocitom vyfľusnutej použitej žuvačky a tešila sa, že dostala skvelý nápad nechať malého u rodičov. Horúca vaňa, dve strany z ´Angeliky a kráľa´ a spala ako bábätko. Snívajúc, že aj ona to raz dotiahne až tak ďaleko ako krásna Markíza anjelov.
Prešli asi tri mesiace a Danka sa zapracovala tak, že šéfovi stačilo vetu začať a ona vedela, čo chce povedať (medzitým si užila niekoľko koberčekových nervákov, keď ju gezoval za neschopnosť, až mala zimomriavky, žalúdočnú neurózu a videla sa vyhodená, bez peňazí, budúcnosti, s dlhom voči ex a zničená). Hoci nevedela stenografovať, vyvinula si vlastný štýl skratiek, ktorými zachytávala diktáty mailov, ktoré mala napísať a rozposlať, keď bol šéf na služobnej ceste a cez mobil jej dával pokyny. Poznala ho natoľko, že aj cez vypadávajúci signál vedela, čo jej hovoril. Naučila sa, čo ktorý zákazník vyžaduje a čo oni od ktorého dodávateľa vyžadujú a ako sa k nim správať. Okrem toho, že bola pekná, mala aj celkom príjemný hlas a smiech, takže sa jej darilo robiť malé ústretové dohody medzi pracovníkmi vo výrobe a šéfom, ktorý s nimi jednal dosť stroho následkom čoho dochádzalo k schválnostiam. Dvakrát sa dostala aj na služobku so šéfom, no po druhom raze jej odporučil, ak chce naozaj vo firme vytrvať, nech si dorobí nejaké jazyky na poriadnu komunikačnú úroveň. Vedela anglicky a nemecky natoľko, že to stačilo na mailovu komunikáciu, kde si vypomáhala internetovým slovníkom. Na telefóny zo zahraničia jej stačilo pár naučených fráz, ktorými povedala, že šéf tu nie je alebo požiadala, aby chvíľu počkali, kým ich prepojí.
Toto bola však požiadavka prenesená nekompromisne vážnym tónom. Danka sa ľakla a neznášajúc školy a učenie do morku kostí sa prihlásila na jazykovku na intenzívny kurz oboch jazykov. Nasledujúci rok pozostával z práce, domácnosti a nadávania na školu, ktorá jej zaberala zvyšok voľného času.
Patrikovi a Janke sa za ten rok narodil spoločný potomok, ďalší Paťov syn. Danka rodinnú návštevu v nemocnici odignorovala, ale uvolila sa napísať gratulačnú smsku a neskôr na krstiny poslať blahoželanie a po rodičoch celkom chutnú súpravu pre mimčo (dlho stála nad regálmi a hútala, ako to zaonačiť, aby to nevyzeralo lacno a výsmešne a predsa nenabúralo jej tesný rozpočet).
Po roku sa jej podarilo s odretými ušami urobiť len tak tak dve štátnice. Z nemčiny ju skoro vyliali. Mala dosť. Ale zároveň nesmiernu radosť. Napriek prísnym požiadavkám a hodnoteniu učiteľov, jazyk predsa len ovládala a pokojne sa dohovorila. A jej jazykové zlepšenie prinieslo pätnásty ZVRAT v jej živote a to pracovné polepšenie si. Z asistentky sa stala kvázi obchodníčka, keďže šéf ju poveroval už aj s niektorými jednoduchšími jednaniami, ktoré nestíhal. Povýšila funkciou i platom, hoci musela ostávať v práci trošku dlhšie.
V podstate jej život krásne gradoval. Jej syn chodil do školy, o jeho výchovu sa striedavo starala ona o obe rodiny starých rodičov a občas aj otec s novou manželkou, na prekvapenie chlapča prospievalo, hoci občas ním zmietali frustrácie, keď niečo nemohol mať, alebo na poslednú chvíľu zrušila dohodnuté veci, či sľuby. Mal potom všetkom prekvapivo bežné detstvo a správanie a predpovede a scenáre, ktoré si občas vypočula od ľudí, ako trest za svoje neuvážené konanie (a ktorých sa bála, keď si uvedomila, ako sa k nemu chová), sa nekonali. Všetko to prestáli a v podstate mali taký bežný mamkovsko-synovský vzťah.
Do toho všetkého však vpadol šesťnásty ZVRAT a Danka zistila, že firmou sa už dlhšie šíria reči, že má so šéfom pomer.