24 zvratov pre život IV.

IV.
Nechápala, ako ľudia na takúto vec vôbec prišli, lebo mala pocit, že má za sebou nie jeden rozlietaný rok, ale hneď tri, tak veľmi stresujúco a vypäto vtedy žila s dvoma školami naraz. Kde by pritom preboha nabrala ešte čas si dávať tajné rande a kde by pritom nabrala síl užívať si po pracovnej dobe so šéfom na jeho stole. Bola rada, keď doma urobila so synom úlohy a padla do postele. Ak pomedzi to stíhala aj občasné návštevy jeho kamarátov alebo sa sama s ním hrať, bol to zázrak. Keď malý dostal silnú chrípku a chcel byť iba s maminkou, myslela, že ju picne. Prežila dva stresujúce týždne, keď jej drobec plakal každé ráno, keď odchádzala do práce a večer jej to dával pocítiť, že ho tak zradne opustila na celý deň.
Vydedukovala s kamarátkami iba to, že celý základ bude v jej porozumení si so šéfom pri práci a možno v tom bude mať prsty aj niekto, kto by na jej miesto najradšej dosadil neterku, čo práve končila školu.
Ale keďže si reči všimla už aj Danka, bola jasné, že zastaviť sa nedajú a veľa ľudí im verí, lebo sa šíria pridlho. Snažila sa ostávať nad vecou a ignorovať ich, ale nedalo sa to. Tie pohľady, narážky, vtipy. A schválnosti. To sa jej ešte nikdy nestalo. Nie v takejto krutej miere. Strpčovali jej život.
Začala vážne uvažovať nad výpoveďou. Radšej to, ako takto. Na druhej strane sa jej nechcelo hodiť všetko úsilie len tak za hlavu a začínať niekde zase od nuly. Nadrela sa predsa na tom poriadne.
Raz po skončení pracovnej doby ešte ďatľovala maily, keď sa jej šéf spýtal, prečo je smutná. Danku otázka dosť zaskočila, lebo práve vtedy sa smutná necítila. Ale povedala mu, že by sa rada s ním o niečom porozprávala, ak si nájde čas. Tak si ho našiel hneď. Sadol si k nej na okraj stola a vyzval ju, nech hovorí.
Povedala mu všetko – o rečiach, o nepríjemnostiach, o myšlienke, že odíde, hoci nevie, čo bude ďalej. Aj to, že sa ešte definitívne nerozhodla, ale ak to urobí, dá mu vedieť dosť dlho dopredu.
Šéf si ju vypočul a povedal, že o tom pouvažuje. A šiel preč. Danka začala mať zlý pocit, že sa nechala uniesť a vyliať si takto srdce práve pred šéfom bol pekne blbý nápad. So zovretým žalúdkom dopísala maily a v hodne skleslej nálade šla domov. Viac menej celú noc preberala možnosti, čo urobí, až ju vyhodí. Veď sama pripustila, že chce odísť. Tak hádam nebude na ňu čakať, kým sa rozhodne a nájde si vhodnú náhradu prv. A keď bude náhrada, potom už nebude zase čakať na jej výpoveď. Dá jej ju sám.
Hlavne ju štvalo, že napriek úsiliu jej šetrenie moc nešlo. Zakorenený zvyk sa nedal prekusnúť. Kedykoľvek mala na konte viac peňazí, len s veľkými ťažkosťami odolávala rôznym akciám a výpredajom s vecami, čo veľmi chcela. A často aj podľahla hovoriac si, že len túto malú blbosť, to neublíži a je to lacné. Výsledkom však bolo, že na konte sa jej úspory teda moc nemnožili. Čo by v prípade straty miesta bola katastrofa.
Nasledujúci týždeň bola v práci ako na ihlách a ľutovala svoj blbý jazyk, že prehovoril. A konal sa sedemnásty ZVRAT. V piatok si ju ráno zavolal šéf a jej najhoršie predtuchy sa naplnili. Navrhol jej, aby podala výpoveď. To však nebolo všetko. Výpoveď jej ponúkal spolu s miestom u jeho kamaráta v inej firme, kde by robila na podobnej pozícii, ako tu. A tu bol kameň úrazu. Bola to Paťova firma. Danka netušila, či to jej šéf nevie (čo nepredpokladala, lebo zase tak veľké mesto, aby táto senzácia výmeny dvoch sestier na manželskej pozícii ostala nepovšimnutá, neboli) alebo mu to nedošlo. Opatrne sa spýtala, či sú s jej príchodom do tej firmy všetci uzrozumení a dostalo sa jej odpovede, že asistentku si vyberal ten človek sám a nikto nemá záujem mu do toho hovoriť.
Najprv chcela ešte namietnuť, že sa nemusí ani namáhať, že do tej firmy aj tak nikdy nevkročí. Ale potom zasiahol zdravý rozum – nezamestnanosť rástla, na jedného prijatého bolo desať prepustených, má zmysel kvôli zadubenej hrdosti takto strečkovať a riskovať? Keď tu jej ponúkajú isté miesto? Veď čo. Ak to nepôjde a neznesie to tam, bude mať aspoň malý náskok na hľadanie ďalšieho zamestnania. Lepšie ako sedieť doma a so stresom obracať každé euro.
Danka teda strávila večer surfovaním po internete a hľadala vhodnú predlohu na výpoveď. Ráno ju doniesla a začala jej plynúť dvojmesačná výpovedná lehota.
Že dala výpoveď sa roznieslo ako blesk. Kým však informácia dorazila až k nej, bola otočená o stoosemdesiat stupňov a Danka sa dozvedela, že výpoveď dostala ona, lebo za a) zvyšovala za svoje sexuálne služby svoje nároky na mzdu, za b) šéfovi sa prejedla, za c) tak jej treba, dostala, čo si zaslúžila. Keďže nikto netušil, že má už náhradné miesto a Danka sa o tom nezmieňovala, satisfakcia v radoch zamestnancov rástla. Cezposteľová kariéristka dostala po prstoch.
V podstate jej boli tie reči ukradnuté, ale na druhej strane ju štvali. Mala sto chutí odseknúť – nie, výpoveď som dala ja, lebo sa mi prejedol šéf! Ale to by už klebety nikdy nezastavila.
Tak zapracovávala novú asistentku a celkom sa za tie dva mesiace spriatelili.

Jej nástup do Paťovej firmy vyvolal rozruch nielen medzi ľuďmi, ale predovšetkým v rodine. Tým to radšej do poslednej chvíle ani nepovedala.
Treba povedať, že s exmanželom a exsestrou, napriek tomu, že syna k nim púšťala, neudržiavala žiaden vzťah a ich existenciu, až na spoločenské povinnosti (absolvovala ich písomne a posielaním darčekov), ignorovala, vrátane ich spoločného potomka. Vďaka tomu mal jej syn dvojnásobné Vianoce, Veľkú noc, narodeniny i meniny a aj oslavu konca škôlky. Jedny s mamou a starými rodičmi. Druhé s otcom a jeho rodinou a druhými starými rodičmi. A v podstate to tak mala aj celá rodina. Keďže Danka sa nemienila s ex stretnúť, na Vianoce sa napríklad zaužil zvyk, že k rodičom chodila na druhý sviatok vianočný, keď výslovne Janku s Paťom požiadali, aby vtedy nechodili. Cez rok chodila na návštevy, len keď ju zavolali a tým jej dali najavo, že náhodné stretnutie s ex nehrozí.
No napriek tejto nechuti k ex, prestala protestovať, keď si Paťo s Jankou vzali niekedy malého aj na týždeň do výchovy (hoci spočiatku kedysi hľadala všetky dôvody, ako tomu zabrániť). Istým spôsobom praktizovali niečo ako nepravidelnú striedavú výchovu prv, než ju ustanovil zákon. Nebola to dobrá vôľa, natoľko im zradu ešte nezabudla, aj keď ju v podstate už ani neškrela. Možno to bol skôr zvyk. Syna k nim púšťala, lebo sa tam tešil a aj ona potrebovala byť občas sama a mať čas. Hlavne v tom hektickom čase dvoch škôl.
No rodina sa o jej novej práci dozvedela prv ako chcela a teraz boli všetci v pohotovosti, lebo to, že bude pracovať v jednej firme s ex, po všetkých tých rodinných peripetiách neveštilo nič dobré. Janka, ktorá bola na materskej, tým tiež nebola nadšená a dokonca jej ukĺzla otázka, či Paťo, ako ten, čo celú pobočku vedie, nemá právo čo povedať k tomu, aby ju neprijímali. No dobre vedela, akoby to vyzeralo, keby ju práve na Paťov príkaz neprijali. Dalo by sa to pochopiť, ale bola by to riadna zákernosť. Hlavne v danej dobe. A tak sa viac k tomu nevyjadrovala, len znepokojene sledovala, čo z toho bude.
To sledoval aj každý naokolo, no na rozdiel od Janky, s príjemným napätím.
Jej príchod dosť znepokojil aj samotného Paťa, ktorý sa síce dozvedel, že ju tam len „posunuli“, no bol presvedčený, že to celé zmanažovala Danka sama. Vedel, že ho nemá rada a dodnes mu neodpustila, čo sa stalo, ako to dopadlo a ako teraz musí žiť. Aj to, že mu kedysi na začiatku odkázala, že im to raz vráti. Napadlo ho, tak ako Janku, že by sa mali pripraviť na odvetný úder. Aj keď si nevedel predstaviť aký.
Rodina Danku odhovárala, aby tam nešla, no nejaké rozumné iné pracovné miesto pre ňu v priebehu tých pár posledných dní nemali. Takže v podstate trvala na svojom a ubezpečila ich, že sa s Jankou a Paťom nemieni stýkať, tak ako doteraz. Ani nemienila. A ak niečo, sama odíde.
Nakoniec sám Paťo povedal, aby to nechali tak. Nechcel vyzerať ako ten, čo vyhodí svoju bývalú ženu z práce len preto, že je to jeho bývalá.
Danka sa zatiaľ zapracovávala na novom mieste. S novým šéfom si až tak dokonale nerozumela, ale na spoluprácu to stačilo a keďže jej stúpol plat, mala radosť. Konečne sa prinútila zriadiť si ďalšie konto a časť výplaty prevádzala tam. Pevne rozhodnutá naň nesiahnuť. Dokonca ani kartu k nemu si nevybavila, aby ju to nelákalo.
Po dlhej dobe sa cítila fajn. Zabezpečená, voľná, samostatná.
A mohla sa začať zaoberať aj vzťahmi. Doteraz sa ich bála riešiť. Nie žeby záujem nebol (hoci väčšinou vytušila, že skôr sa pýtajú, či je k dispozícii toto telo a nie ona ako žena.). Ale Danka mala čudnú panickú chuť sa niekomu zavesiť na krk a zbaviť sa šmahom ruky obáv o budúcnosť a zároveň mala panický strach znova sa zveriť do rúk niekoho, kto by s ňou mohol zamiesť, ako to urobil Paťo. A tak žila sama.
No s pocitom zabezpečenia a pokoja sa v nej prebudila driemajúca potreba mať náručie, kam sa môže schúliť a hodiť za hlavu všetky starosti, lebo ten niekto ich preberie za ňu. Tá potreba, čo občas vybuchla na povrch, keď už nevládala, nestíhala, zavalená prácou, školou, domácnosťou a štrajkujúcou ratolesťou. Mala celého života plné zuby a zas a znova nadávala na Paťa a podarenú sestričku, ktorá jej toto spôsobila. A po nociach zúfalo túžila po náručí, ktoré by ju uchlácholilo, kam by sa schovala a cítila dokonalá a milovaná.
To už na ňu na rohom čakal osemnásty ZVRAT, ktorý spočiatku vyzeral nevinne.
Jedného dňa mal jej nový šéf na programe bežné stretnutie, toto však bolo stretnutie s jej starým šéfom. Celkom sa tešila, že ho zase uvidí. Dokonca sa v ten deň krajšie nahodila. Keď prišiel, krátko pokecali, ako sa jej na novom mieste páči a než prešiel do zasadačky, kde sa stretnutie konalo, spýtal sa jej, či by neskočila večer niekam von si sadnúť. Potešene prijala.
Večer drobca presunula pod dozor rodičov a šla na rande. Prebiehalo dobre, konečne sa bavili ako dobrí známi a nie šéf a jeho zamestnankyňa. Zasmiali sa a keď Danka vystupovala pred bytovkou z jeho auta, mala v mobile jeho číslo, ktorým jej prezvonil, keď mu dala ona svoje.
Očakávateľne sa rozbehol veľmi priateľský vzťah plný mailov, smsiek, telefonátov a stretnutí. O tom, že spolu chodia sa nepolemizovalo, bola to hotová vec. Jasne, veď to bolo jasné už v starej firme. Len načo bola dobrá tá šaráda, keď aj tak nič nezakamuflovali? Čo to chceli na ľudí hrať? Na to odpoveď nebola, pretože fakt, že predtým spolu nič nemali nebol tak zaujímavý ako ten, že niečo spolu veľmi tajne mali. A bez vetra sa ani lístok nepohne... len záleží, kto ten vietor robí, však?
Do príjemne rozbehnutého príbehu ale zase raz zaúradoval osud a zasadil devätnásty ZVRAT. Toho dňa do Dankinej kancelárie vstúpil Patrik.
Nešiel za ňou, šiel za jej šéfom, svojím podriadeným. Po dlhej dobe sa však stretli zase zoči-voči, a to na jeho území. Obaja sa správali k sebe čudne. Ani oficiálne, ani priateľsky. Akoby ani nevedeli, ako sa správať. Videli sa necelých dvadsať sekúnd cestou za Dankiným šéfom a asi sedem sekúnd cestou od Dankinho šéfa.
A predsa tých dvadsaťsedem sekúnd malo svoj význam.
Dankina vytrvalosť a úsilie ukázať svetu, že ju podcenili, Paťa spočiatku nezaujímali. Bola pre neho ženou, ktorá mu bola ľahostajná a rozvodom akoby sa zbavil niečoho otravného, čo neznášal. Ani neskôr ho nejak extra nezaujímalo, čo robí a ako žije, stačilo, že z času na čas cez syna pocítil ako veľmi ich oboch stále neznášala a mal dosť o nej aj na dva mesiace. Mal svoju ženu, Janku, a ich vzťah bol úžasný. Patrili k sebe, to bolo vidieť. Od prvej chvíle bolo chybou, že sa nechal zaslepiť Dankinou obľúbenosťou a krásou, a cítil sa poctený, že sa rozhodla práve pre neho. A vôbec nevnímal vnútorný inštinkt, ktorý by mu oveľa skôr povedal, kto je pre neho tá pravá. Výborne si rozumeli, pútalo ich veľa spoločných názorov, záľub, občas mal pocit, že si čítajú myšlienky. Janka dobre rozumela svojej práci, ktorú robila v jeho firme a pomáhala mu ju vzmáhať. Hoci mala na starosť ekonomické oddelenie, často a rada diskutovala s inými vedúcimi pracovníkmi a navrhovala potom Paťovi rôzne riešenia. A tým, že ako radová zamestnankyňa sa skôr dopočula v sporných prípadoch medzi vedením a pracovníkmi aj iné verzie nezhôd, umožňovala Paťovi firmu viesť k spokojnosti väčšiny.
Boli zohraný tím, ľúbili sa a trošku bujnejúce podhubie, že vlastne rozbíjajú Danke rodinu a že Janka sa od začiatku správa ako pani šéfová, ich netrápilo. Nemalo zmysel tomu venovať pozornosť. Ľudia okolo milovali skôr reči, než aby sa zaujímali o skutočný vtedajší stav veci. Obviňovali ich, že rozbíjajú manželstvo, ale aké? Mal Paťo s Dankou vôbec dajaké? Len oni dvaja dobre vedeli, že nemôžu rozbíjať niečo, čo neexistovalo a čo skôr Patrika ubíjalo, keď si predstavil, že takto by to malo ísť do konca jeho života. Nebodaj s ďalšími deťmi. A len kvôli tomu, že jeho rodičia by to neprežili a čo by ľudia povedali... A len preto, že Janka bola Dankinou sestrou.... Tak s tým nakoniec sekol a spečatil svoj vzťah s Jankou svadbou.
Ibaže s tým ako Danka pravidelne splácala pôžičku, čo jej kedysi poskytol, jej schopnosť prežiť Patrika nakoniec predsa len upútala. Aj preto, že jej útoky na jeho novú rodinu ustali a Danka sa celkovo skľudnila. S čoraz väčším záujmom sledoval, ako sa jej darí a prekvapovala ho, čoho je schopná, keď ju hodili do vody a musela plávať.
Vďaka jej snahe a očividnej životaschopnosti sa jeho vzťah k nej premenil z pohŕdania a hnevu na neutrálny. A postupne si akosi nenápadne získala aj jeho isté sympatie. Niečo, čo k nej necítil už teda pekne dávno.
Janku jeho občasné, čoraz pozitívnejšie vyjadrenia na adresu bývalej manželky (ešte pred jej nástupom do firmy) spočiatku nejak neznepokojovali, ba práve naopak. Bola milo prekvapená a aj trochu hrdá na sestru, ktorá jej inak robila hanbu, že sa takto zmohla. Od kedy sa však objavila v Patrikovej firme, spokojnosť sa začala vytrácať. Doteraz, ak sa ich domáci rozhovor zvrtol na Danku, boli to neutrálne vyjadrenia, troška prekvapenia nad jej snahami a obvykle sa točili hlavne okolo ich spoločného syna, jej synovca, nie okolo Danky. Teraz sa týkali priamo jej a mali nádych obdivu. Akoby Patrik už zabudol, že zo začiatku ho jej návrat tiež znepokojoval.
Celý čas si myslela, že k istým citom je imúnna. Nikdy nebola super obľúbená a obletovaná, ale nikdy preto na nikoho nežiarlila a nezanevrela. Ani v puberte nie, keď ju sestrina obľúbenosť zatieňovala najviac. Myslela si, že to nemá v sebe. Že naopak dokáže bez problémov zachovať k takýmto veciam pevný stoický pokoj. Veď sa presvedčila, že svojou povahou dokonca vyhrala nad sestrinou krásou. Krása nie je všetko. Rozhodne nie pri behu na dlhé trate ako je manželstvo. Tam treba iných vecí. Teraz ale zisťovala, že žiarli. Na vlastnú sestru, kvôli ktorej ju občas trápievalo svedomie a na ktorú myslievala iba s istou blahosklonnou láskavosťou a niekedy hanbou, keď jej detinské správanie vrhalo tieň na celú rodinu. Skôr ju ľutovala, lebo vedela, aká je, čo k životu potrebuje a že o to všetko prišla a padla na dno. Že jej prebrala priateľa a neskôr manžela ju trápilo len máličko, vedela, že Patrik k nej proste nepatrí a nemalo šancu im to vyjsť. A ku koncu k Danke ani nič necítil. Neurobila nič zlé, keď si vydupala ich rozvod. Len to, čo sa muselo stať a stalo by sa, aj keby iba ticho čakala. Len by možno čakala dlhšie.
Po pravde ju dosť prekvapilo, že ju Paťov obdiv k jeho ex tak znepokojuje. Bolo im spolu dobre, nemali krízy, sem-tam menšiu nezhodu názorov, boli spolu v pohode a šťastní. Tú harmóniu im kde-kto závidel. Ale isté ženské senzory zachytili v správaní manžela odtienky, ktoré sa rozumovo vnímať nedali. A tak Janka cítila čudný pocit jemnej žiarlivosti, hoci nevedela prečo.