Bežné radosti ll...

Tak, snáď to už dopíšem
...v šoku som vyletela z autobusu a zmocnil sa ma strach a beznádej nie, žeby som sa niečoho bála ale všetky veci, vrátane mlieka pre Mareka som poslala autom...no, čo už so mnou...ostala som na zastávke a okolo prechádzali známi...keď počuli, čo sa stalo, tak len zahlásili-á, to bol isto ten k...t (meno som si nezapamatala )...ten veru neberie mamičky s kočíkmi! takto som neveriacky kukla...no, keby bol školský rok, plný autobus, tak nepoviem ani pol slova...ale takto-smutné...v hlave sa mi mihalo, čo ďalej...keďže sme kultúrni, takí, akí sme(teda, aby som nekrivdila, tak podaktorí), tak na zastávke nebol žiadny časový harmonogram žiadneho autobusu...a včul čo...babo raď-ale kerá autobusy prichádzali, odchádzali, pomohla som jednej mamičke s dieťaťom do autobusu(aký paradox...ešte, že mne nie je všetko jedno )a prišiel autobus, kde názov na ňom mi niečo hovoril teda, aspoň, keď ideme autom ku svokrovcom, tak viem, že tam niekde blízko je to miesto dotyčné ...keď všetci nastúpili, tak som sa odhodlala aj ja...spýtala som sa-"nejdete náhodou tam a tam?"..."ále, veď váš smer išiel pred cca vyše pol hodinou?!"...oznamoval mi pán vodič-ako keby som nevedela "viem, ale nezobral ma"...zašveholila som ja a zašveholila ...vodič vytreštil oči " a dôvod???"...pozrela som na neho, rukou ukázala kočík a povedala:"dôvod je kočík"... takto kukol ešte raz na mňa a rázne povedal:"ále, to ešte nie je dôvod!!!"...veď kočík sa zmestí do chodby, ani školský rok nie je, žeby bol plný autobus(bolo pár ľudí)... pozrela som na neho a v duchu si hovorím-božinku, človek so srdcom na správnom mieste!!!"á, už viem-nebol to ten k...t(to meno som si ozaj nezapamatala , ale ako vidno, tak "obľúbený" je tu dosť ..."pani, ja vás zoberiem, ale len tam a tam-aj ďalej by som, ale nemôžem, lebo tam sa otáčam a valím nazad"...pane bože, sníva sa mi toto nie je človek, to je anjel a to som už počula o hodne veľa ľuďoch, ale ani z ďaleka by sa nezachovali takto ..."a koľko to je od môjho miesta určenia?"-pýtam sa..."cca tri kilometre"-odvetí...a tak som nastúpila, zaplatila a išlo sa...joj, ako len dobre mi to padlo...vysadil ma a ešte so samozrejmosťou(ktorú som absolútne nečakala, ale podľa tohto sa pozná charakter )sa mi išiel pozrieť na zastávku, či náhodou mi nejde nejaký autobus...ale, akí naivný sme-aj tu dorazila kultúrnosť národa a časový harmonogram zmizol ...asi ho niekto hodne potreboval...dokonca sa spýtal, či tam trafím, aby som sa nestratila... či nemá niekoho stopnúť?! poďakovala som, povedala mu, že keby takých bolo viac, tak je tu hneď viacej "slnečno" v tomto štáte-vlastne na celom svete a vyrazili sme...ako si tak ideme, pozorujeme krásu prírody

a ani nevieme ako(keďže je toto, i keď si niekto myslí pravý opak, blog o radostiach, tak nebudem opisovať, čo a ako-viem len, že to bol asi osud, že sme narazili na tých vodičov ...áno, myslím oboch )sa ku nám pridali ďalší cestovatelia...

svokra síce nerátala s návštevníkmi, ale prijala ich ...víkend ubehol na jednotku pozbierala sa úroda ríbezlí, marhúľ a nejaké papriky...a keď začala svokra núkať Mareka šnicľou-pochopila som, že načím aj uberať sa domov ...Tomino tam chcel ostať, tak sme doma s Marekom slamení vdovci...ale veď čo bude v meste-hlavne, že mu je tam dobre ...a tak sme v pondelok vyrazili na zastávku...plná eufórie, že si porobím poriadky, zavarím papriku na spôsob uhoriek-z ríbezlí spravím džem, som si ani nevšimla, že prišiel autobus...Tominovi pusiny, večer zavolám...neboj, veď každý deň budem dva krát...a vchádzam do autobusu a nevedela som, či sa , alebo, čo ..."pani, ale ja vás nezoberiem"-ten pán vodič v celej kráse sa nedal zahanbiť ..."jedine, žeby ste zložili kočík, dám ho do úložného priestoru"...kričí za mnou...vyberám veci z úložného priestora kočíka, a len tak ledabolo si šomrem-"a to si mám malého dať do zubov, kým ho zložím a doma následne rozložím?" i keď mne nie je všetko jedno, viem, že takých ľudí je málo, a okrem toho nie som ochotná dať svoje dieťa do rúk cudzej osoby!!!, tak som si neodpustila ...pán vodič zosadol zo svojho piedestálu , vystúpil z autobusu a praví:"dobre, som ochotný vás zobrať, ani kočík nemusíte skladať, ale musí dole do úložného ...v nemom úžase som prikývla uložil, nasadli sme a viezli sme sa...a mne hlavou sa preháňalo kopu vecí-ako sa môže niekto takto za tri dni zmeniť?...hm, neviem-ale možné to je ...toto je naozaj blog o všedných radostiach...starosti si nepripúšťam k telu a som šťastná
...keď vidím toľko "zlých" blogov, toľko zlého, nevšímavých ľudí...dožičila by som každému, aby život videli aj z lepšej stránky, aby stretávali len dobrých ľudí...aby sa mali super želám to každému...aj tomu, kto tvrdí, že sa má super, že nezávidí, že mu je všetko jedno, no napriek tomu jeho správanie tomu nenasvedčuje...áno, som šťastný človek-máme úžasného Tatinka , super nádherných dvoch zbojníkov a zatiaľ sme zdraví-verím tomu, že to tak aj ostane
Včera som zavárala do pol noci , ale som rada, že sa nám zas začína plniť naša "špajzka" ...aj nový lekvár som vymyslela-je mňamózny
Tak krásny, i keď dusný zvyšok týždňa želám všetkým
PS:vysvetlenie používania troch výkričníkov, alebo otáznikov-je to moje vyjadrenie zvýraznenia situácie-nie, žeby som bola nahnevaná ...nepochopím, ako si niekto domyslí cez písmenká, či som, alebo nie som nasrdená?...hm, no, ale toto je asi nad moje chápanie-no nezbláznim sa, nemusím vedieť všetko...kvôly tomu určite infarkt nedostanem ...tak všetko dobré želááám